Raritne uvádzaný opus, medzi ktorý možno radiť práve Druhú symfóniu, je mnohými považovaný za jedno z najgeniálnejších diel skladateľa a vyžaduje si nadhľad, skúsenosti a zároveň pevnú dirigentskú ruku“, čo je nepochybne výsada maestra Ondreja Lenárda. Piatok 9. septembra 2022 bol výnimočný deň pr...

Raritne uvádzaný opus, medzi ktorý možno radiť práve Druhú symfóniu, je mnohými považovaný za jedno z najgeniálnejších diel skladateľa a vyžaduje si nadhľad, skúsenosti a zároveň „pevnú dirigentskú ruku“, čo je nepochybne výsada maestra Ondreja Lenárda.

Piatok 9. septembra 2022 bol výnimočný deň pre šéfdirigenta SOSR Ondreja Lenárda, ktorý presne v tento deň slávil svoje jubileum – 80. narodeniny. To, že je stále v najlepšej kondícii, hudba mu dáva energiu a rovnako s veľkou dávkou sily a empatie ju vie odovzdávať hráčom orchestra, dokázal práve v tento večer vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu. Do posledného miesta zaplnená sála svedčila o tom, že publikum chce počuť toto majestátne dielo – no hlavne chce vidieť maestra dirigovať, chce počuť jeho interpretáciu prelomového diela Gustava Mahlera, ktoré keď vzniklo, bolo jasné, že obľúbenosť tohto skladateľa potrvá ešte dlho.

Symfonický orchester Slovenského rozhlasu mal posily externých hráčov (dychy, ale i bicie nástroje), Slovenský filharmonický zbor pripravil Adam Sedlický a ako sólistky sme očakávali to najlepšie, čo dnes sólistky tohto oboru na našej scéne ponúkajú – sopranistka Eva Hornyáková a mezzosopranistka Terézia Kružliaková. Zaujímavosťou bolo, že ako koncertný majster sa predstavil špičkový slovenský huslista Juraj Čižmarovič (ešte pred samotným koncertom ho uviedli vo vysielaní rádia Devín, ktorý koncert naživo vysielalo). Čižmarovič je v súčasnosti koncertným majstrom rozhlasového orchestra WDR v Nemecku a tiež koncertným majstrom orchestra Wagnerovského festivalu v Bayreuthe. A Čižmaroviča bolo aj cítiť...

Spôsob, akým sa šéfdirigent Lenárd ujal Mahlerovho diela, bol od prvých taktov fascinujúci – dokázal zachytiť variabilnú náladovosť a podmanivosť, ktorá je už v prvej časti symfónie taká typická. Je neuveriteľné, ako Mahler dokázal meniť charakter hudby doslova každú chvíľu, pričom každú jednu zmenu nálady a tempa veľmi presne zapísal do partitúry – bol tým typický. Zo spôsobu jeho stvárnenia bolo zjavné, že má k tomuto autorovi špecifický, veľmi osobný vzťah – napokon, je to o maestrovi Lenárdovi aj známe, Mahlerove symfónie uvádzal aj v minulosti, keď šéfoval orchestru Slovenská filharmónia.

Raritne uvádzaný opus, medzi ktorý možno radiť práve Druhú symfóniu, je mnohými považovaný za jedno z najgeniálnejších diel skladateľa a vyžaduje si nadhľad, skúsenosti a zároveň „pevnú dirigentskú ruku“, čo je nepochybne výsada maestra. Osemdesiatročný Lenárd a jeho životná a umelecká energia sú vskutku závideniahodné – sú zdrojom inšpirácie pre hudobníkov, jeho gestá sú presné a plastické, čím sú príťažlivé aj pre publikum, neunikne mu ani jediný detail. Úvodný motív nastupujúci v kontrabasoch a violončelách sme počuli v razantnom, energickom fortissime. Utíchol, keď vynikla vyspievaná téma v drevených dychoch (protipohyb – hoboj), aj ďalšie motívy, kým nenastúpila lyrická téma. Variabilná prvá časť, neustály boj života a smrti – v tých najjemnejších, vytvarovaných odtieňoch a bohatých farbách. Precízne vypracovaná dynamika, dôsledné decrescendá pre vytvorenie kontrastu, už v úvodných taktoch veľmi dôležitá práca s tempovými zmenami, mimoriadne kompaktný zvuk, do bodky vystihnutý charakter jednotlivých motívov – to všetko dávalo tušiť, že Vzkriesenie v podaní šéfdirigenta bude sugestívnym zážitkom.

Ani jedna nahrávka sa nevyrovná tomu pocitu, keď ste práve pri tejto symfónii v sále. Sila orchestra, ktorý na vás dokáže vplývať – hlboký odkaz hraných tém, je niečo, s čím sa poslucháč stotožnil už od prvej vety. Prekrásne vynikli pianissimá v pôvabnej lyrickej téme, ktorá tvorí prechod k Mahlerovmu náreku – hoci je prvá veta mimoriadne členitá a Lenárd dbal o každý jeden detail, nestratil sa pod jeho rukami zmysel celku. V trúchlivej nálade znel rozjímavo anglický roh, každá jedna gradácia bola zasadená do kontextu – hudobného toku, špecificky zvukovo skomponovaného, ako to dokázal len Mahler. Jeho nebadané pohyby vo vnútri štruktúry, kde máte pocit, že hudba usína, ktoré poslucháča zrazu dovedú k rozvedeniu a následnej zmene nálady – mohutný zvuk plechových dychov kontra nežné husľové sólo, ušľachtilý zvuk harfy popri neustálych hrozivých výbuchoch tutti častí. Opätovný návrat úvodnej témy – to je jedno veľké crescendo, v podaní rozhlasákov a hosťujúcich hudobníkov z rôznych orchestrov, s veľkým vnútorným napätím.

To, čo dokázal šéfdirigent SOSR už v prvej časti Mahlerovej symfónie – intenzívny, veľký zvuk, v kontraste s precítenou lyrikou, kumulujúce sa emócie „Pohrebných obradov“ (Todtenfeier), svedčilo o jeho intenzívnom vzťahu k autorovej hudbe a zároveň pochopení odkazu tohto diela. Práve prvá veta, dômyselne skomponovaná v sonátovej forme, s pôvodným zámerom samostatnej symfonickej básne s názvom Todtenfeier (aj s programom, ktorý hoci dnes aj nemáme, nie je zložité si predstaviť, lebo namiesto slov rozpráva hudba samotná), je kľúčová. Tvorí pevný základ celého monumentálneho diela, v ktorom sa skladateľ ponára do zápasu s otázkami života a smrti, nesmrteľnosťou, zápasom ľudstva o večnú spásu. Čaká nás po smrti odhalenie zmyslu života? Nasleduje spása či zatratenie? Tento mučivý zápas skrytý v prvej vete je azda najťažšou úlohou pre každého dirigenta. Vystavať ho tak, aby mal zmysel, no zároveň dokázať zjednotiť natoľko náladovo odlišnú, dynamickú, myšlienkovo rôznorodú hudbu, aby nestratila významovosť a ten správny účinok na publikum. Človek v takýchto prípadoch aj zabudne na detaily, napríklad intonačne nečisté trúbky či niektoré rytmické nepresnosti v nástupoch (najmä plechové dychy).

V prvej časti priniesol orchester pod vedením šéfdirigenta intenzívny interpretačný výkon, v ktorom bolo cítiť hĺbavý, filozoficko-duchovný podtext, v druhej Andante moderato sme počuli zásadný kontrast. V celku symfónie je to akási „medzihra“, ktorú teleso pod vedením šéfdirigenta interpretovalo bez pátosu, v dobre nasadenom tempe. K tanečnej troj-dobovosti obľúbeného tanca, ländlera pristúpil triezvo, bez pátosu. Napokon, skladateľ do tejto časti aj vložil temne zafarbenú lyrickosť zdôraznenú expresívnym violončelovým sólom, clivým flautovým sólom, celkovou náladou – hoci vzdialene, aj tak pripomína náladou úvodnú vetu. Pozoruhodný výkon odviedli všetky skupiny sláčikov – vyvážený zvuk, pekne tvarovaná dynamika, presné nástupy a široko vyhrané témy svedčili o excelentnom naštudovaní a mimoriadnych kvalitách interpretov.

Scherzo opäť prinieslo v atmosfére všetku horkosť, ktorú v živote pociťujeme, no zároveň aj prvok irónie. Posmešok, ktorý sa v hudbe prejavoval najmä v harmonických postupoch, bol zreteľný. Svižné tempo orchestra, ľahkosť sláčikov, dobre znejúce trúbkové sólo, zvuk mohutných plechov – striedanie nostalgických a desivých nálad, so záverečným emocionálnym výbuchom, bolo dramaticky premyslene posadené do koncepcie. Vzkriesenie je priam dramatický útvar, divadlo v koncertnej sále – symfónia, ktorá na poslucháča každou vetou prehovára emóciami. Forma je v nej naplnená obsahom, ktorý je okamžite čitateľný. A Ondrej Lenárd svojou interpretáciou túto formu dokázal naplniť obsahom.

Štvrtá časť je orchestráciou piesne Urlicht – Prasvetlo. Prosba anjela, aby osvetlil cestu k Bohu, znela v podaní Terézie Kružliakovej s nehou a vnútornou meditáciou. Mezzosopranistka zvolila presne ten výraz, aký si Mahlerove piesne vyžadujú – v jej parte bolo cítiť pietu, v prejave bola zdržanlivá, jej spodné polohy sú dostatočne sýte a zamatové na to, aby uspievala krásny tón v pianissime. Aj s vyššími polohami si poradila so sebaistotou – jej výraz zodpovedal spievanému textu. V prosbe, ktorú spievala, je príprava na finále – piatu časť monumentálneho diela. V nej sa odohráva nielen osobná dráma skladateľa, no „vzkriesenie“ celého ľudstva. Konečne sme počuli aj mohutný zbor – spoločne s orchestrom a emotívnym prejavom oboch sólistiek (Kružliaková, Hornyáková) sa podarilo vytvoriť v Pod pyramídou želaný dramatický náboj. Obrovské crescendo bicích nástrojov, plechových dychov, fanfáry, ktoré nechal šéfdirigent dostatočne zaznieť v priestore, veľký pochod v záverečnej časti a efektné dychy mimo pódia (Mahler ich nazýva v tejto časti ako Grosse appell) – to bol nebeský zvuk, ktorý sa podarilo na tomto koncerte dosiahnuť. Orchester nestrácal ťah a dynamiku, keď to bolo potrebné – práve v tejto časti bola viditeľná snaha Lenárda priniesť ozajstnú hudobnú drámu obecenstvu. Vyrozprával prostredníctvom tejto symfónie príbeh – čo sa každému umelcovi nepodarí. Ondrej Lenárd však dokázal, že je v tej najlepšej forme.

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Richard Bednár, titulná foto: ilustračná, RTVS

Autor článku: CultureBase