Na veľkom území medzi Sýriou, Tureckom, Iránom, Irakom a Arménskom žijú Kurdi, najväčší národ na svete, ktorý nemá vlastný štát. Šesťročný Kurd Sero sa narodil v malej dedinke s pár desiatkami obyvateľov. Malý chlapec prežíva šťastné detstvo uprostred milujúcej rodiny a jediné, čo ho doposiaľ trápi...

Na veľkom území medzi Sýriou, Tureckom, Iránom, Irakom a Arménskom žijú Kurdi, najväčší národ na svete, ktorý nemá vlastný štát. Šesťročný Kurd Sero sa narodil v malej dedinke s pár desiatkami obyvateľov. Malý chlapec prežíva šťastné detstvo uprostred milujúcej rodiny a jediné, čo ho doposiaľ trápilo, je fakt, že sa nemôže dívať na kreslené filmy, tak ako deti v meste, pretože jeho dedinu ešte nenapojili na elektrický prúd. Čoskoro však nevinného žiaka začnú trápiť omnoho väčšie starosti.

Režisér Mano Khalil nepochybne vychádza z vlastnej skúsenosti a nie je vôbec ťažké predstaviť si ho na mieste hlavného hrdinu Sera. Selektívne odpozorovanie reality je pre filmára cenným darom. Vedieť, čo z blízkeho okolia má dramatický potenciál a mohlo by fungovať vo filme a čo s najväčšou pravdepodobnosťou nie, je druhom autorskej prezieravosti, ktorú si mnohí prajú v sebe objaviť. Mano Khalil ňou silne disponuje a vďaka tomu buduje neustále prekvapivý a podmanivý svet uprostred jednej malej kurdskej dediny, bez toho, aby sa tvrdohlavo staval za nefunkčné motívy.

Autor sa filmom jasne hlási k prijímaniu rozmanitosti a odmieta akékoľvek násilie či nevraživosť. Jeho postoj je rázny, dobre motivovaný a neochvejný. Nestavia svojich hrdinov do situácií, v ktorých by boli nútení zachovať sa nemorálne (až na jednu výnimku), aby mohli pomôcť sebe a rodine. Protagonisti z každej situácie vychádzajú ako víťazi a správnosť ich konania sa takmer nedá spochybniť. Silný morálny kompas ich však neoslobodzuje od ťažkých či nebezpečných rozhodnutí, čo do ovzdušia vnáša hrozbu a nepokoj. Preto zostávajú ústredné postavy kladného prúdu tak uveriteľné. Aj napriek typizácii vedia vzbudiť záujem, oplývajú múdrosťou, vynachádzavým umom, výnimočne aj neresťami, ktoré však nijak nenaštrbia rodinnú súdržnosť.

V jednej dedine vedľa seba pokojne žijú moslimovia aj židia, čím popierajú nie len ideologické nastavenie krajiny, ale sčasti aj našu predstavu o nebezpečnom zmýšľaní kultúr blízkeho východu. Medzi najjednoduchšími a najmenšími ľuďmi si nenávisť nevie nájsť dostatok priestoru na prežitie, pretože osobný kontakt s človekom, susedom, priateľom je najlepší zdroj poznania a pravdy. Kto už raz vie, čo je pravda, ten sa už nenechá presvedčiť o bludoch propagandy. No pochybnosti k deťom aj tak prichádzajú.

Serova dôverčivosť voči spolužiakom a učiteľskej autorite nahlodáva jeho vzťahy so židovskými susedmi. Ak už aj školy zlyhávajú v podávaní pravdy, ako sa majú deti brániť voči šíreniu absurdných výmyslov, ktoré podporujú antisemitizmus. Režisér zobrazuje 80. roky v Sýrii, ktoré sa len pramálo odlišujú od situácie v nacistickom Nemecku. Židia vraj zabíjajú malé deti a z ich krvi pečú koláče, zaznieva z úst autoritárskeho učiteľa a deti, ktoré si doteraz vedeli porážku židov predstaviť tak nanajvýš vo futbale, musia skutočne premýšľať o likvidácii svojich susedov, aby ochránili seba a svoju rodinu. Našťastie Sero je natoľko obklopený láskou, že mu bludné reči celkom rýchlo vyfučia z hlavy. Plot medzi ním a jeho židovskými priateľmi nie je nikdy tak vysoký, aby naň nedokázal vyliezť.

Ďalšou z nádejí, ktorú režisér Khalil do svojho diela vkladá, je práve snaha naviesť diváka na utvorenie si vlastného názoru, avšak na základe blízkeho stretnutia s inakosťou, nie prifarbenými informáciami s pachuťou nenávisti, ktoré sú skreslené pocitom, že čo je nám vzdialené, sa nás netýka a ani by sa nás to týkať nemalo. Khalil búra predstavy o všeobecnej povahe národov blízkeho východu a dokazuje, že ľudskosť v bode základu je vlastná každému človeku bez rozdielu. Názorová neznášanlivosť a nenávisť sú už len nadstavbou politického zriadenia a systému.

Vťahujúca atmosféra púštneho prostredia v sebe spája akúsi dávnovekú osadnícku tradíciu s lastovičkami modernej doby. Zaprášené cesty, hlinené domčeky a olejové lampy predstavujú ešte naplno žitú históriu, no deti už túžia po televízore a mágii nových výdobytkov. Aby autor zahnal dojem, že Kurdi sú len prostými pastiermi oviec, vybaľuje na diváka tromfy v podobe zdieľania histórie a národnej symboliky, čím chce Kurdom prisúdiť hrdosť a právo na vzdor. V exteriéroch sa neustále objavujú vlajky a zástavy, ktoré majú pripomínať boj o vplyv a územnú nestálosť. Najviac informácií však dostávame z úst protagonistov. Popisné dialógy akoby rátali s divákovou prítomnosťou a jeho chabými znalosťami sýrsko-tureckej problematiky, a preto v nich postavy neváhajú vysvetľovať a podotýkať na okolnosti aj nad rámec bežnej, prirodzenej komunikácie medzi osobami, ktoré sa dobre poznajú. Za obvyklých okolností by to znamenalo veľkú, neprehliadnuteľnú záplatu na inak čisto utkanej látke, priznávam však, že bez týchto vysoko obsažných dialógov by som sa v príbehu beznádejne strácal, no ako Kurdom vzdialený Európan isto nie som jediný. Doslovnosť navyše najviac zraňuje, keď vyznieva v našom rodnom jazyku, a to pri zápase medzi kurdčinou a arabčinou nehrozí.

Exotický výraz však už nedokázal zahaliť rušivé inscenovanie rodinnej pohody a „feel good“ momentov, ktoré mali zjavne posilniť pocit súdržnosti a význam rodiny. Tá sa idylicky zabáva na šibalstvách malého Sera a láska z obrazu prúdi miestami až nekontrolovane. Otázne je, či ide o tradičný herecký prejav, alebo sa režisér na civilné herectvo zámerne príliš neupínal a radšej svoju energiu venoval scenáru. Strojenosť niektorých hercov však spoľahlivo zatieni malý Sero, ktorý je zosobnením toho najnevinnejšieho šibalstva, a to z neho robí priam prototyp milovania hodného dieťaťa, ktorému by ste dopriali všetko na svete. Režisér teda vie, kde má divák srdce a triafa doň úplne presne.

Aj keď sa kamera mimo malej osady dostane len sporadicky, dielo Mana Khalila pôsobí ako historický, rodinný epos, práve vďaka množstvu dobre vystavaných dramatických oblúkov, starostlivo uzavretých motívov, ktoré siahajú až za koniec filmu, sympatických, aj keď väčšinou takmer bezchybných postáv a jasných, no predsa nevšedných významov. Scenár pôsobí vyzreto, akoby si ho autor v mysli brúsil veľmi dlhý čas a vďaka tomu môžu rozmanité témy a významové roviny vedľa seba podporujúco koexistovať, navzájom si neprekážajú ani nepôsobia zahlcujúco ako celok. Dramatický príbeh sa autorovi podarilo odľahčiť kurióznymi sekvenciami, ktoré nemožno priamo označiť za vtipné, pretože svojou hĺbkou odkazujú na nešťastie a skazenosť. No aj tak dáva film mnoho dôvodov na úsmev. Po dôslednom ponore vám príbeh Mana Khalila naservíruje dômyselný súbor šikovne vyjadrených myšlienok, ktoré sledujú jeden cieľ, dospieť či vrátiť sa k láske.

Mano Khalil neodolal a vo svojom najnovšom filme proti všetkým vyjadril vlastnú nenásilnú ideológiu lásky, ktorá ako jediná dokázateľne funguje v každom kúte sveta, obstojí v čase, zabúda na pomstychtivosť a nepochádza z egoizmu, ale z empatie a spolupatričnosti. Od Susedov sa môžeme učiť aj my. Film je receptom na víťazstvo nad nenávisťou, ktorá sa prezlieka za nutnosť, nad klamstvami a výmyslami, ktoré rátajú so strachom a rezignáciou zdravého rozumu aj nad systémami, ktoré hlásajú zmenu a lepší život, no v skutočnosti im ide len o vlastné obohatenie.

Matúš Trišč

Zdroj foto: ASFK

Autor článku: CultureBase