V roku 2016 slovenský fotograf a dokumentarista Juraj Mravec dokončil svoj film Mir vam, ktorým mapoval vojnu na Donbase od roku 2014 a prežívanie bežných obyvateľov a obetí vojny na oboch stranách frontovej línie. Dnes vieme, ako tento konflikt vyzerá a napreduje. Súčasne s ním postupuje aj tvorba Juraja Mravca v novom filme s gradujúcim názvom Mir nam.

Pred premiérou nového dokumentu som si pripomenul režijný debut Juraja Mravca nakrútený ešte pred začiatkom totálnej vojny na Ukrajine. S dnešnými poznatkami o aktuálnom dianí sa divák môže pri sledovaní Mir vam cítiť vševediaco. Vie totiž, čo protagonistov čaká, vie, že ich nádeje na mier a pokoj najbližšie roky zostanú nenaplnené. Práve naopak, v blízkej budúcnosti z ich pohľadu sa ešte viac vzdialia. 

Režisér Mravec prekročil hranicu za východným Slovenskom hneď po vpadnutí ruských vojsk na Ukrajinu. Zdržiaval sa v niekoľkých okupovaných mestách, v tesnom obkľúčení ruských vojsk. Nesledoval tak iba dôsledky vojnového napadnutia prostredníctvom výpovedí a záberov zničených budov, ale aj samotný priebeh útokov, unikajúcich civilistov či znášania mŕtvych tiel. Snímka Mir nam prenáša obecenstvo priamo na miesta diania a ponúka pohľad na to, čomu mnohí odmietajú uveriť. 

Mir nam je vojnovou reportážou zachytávajúcou rôznorodých protagonistov z civilných aj armádnych radov. Sústredí sa na prvý rok totálnej vojny od 24. februára 2022 až po rovnaký deň o rok neskôr. Vojna mala v rôznom čase a priestore počas autorovej cesty na svoje obete rozdielny vplyv. Režisér vytvoril zo svojich reportáží farebnú mozaiku ľudských príbehov, v ktorých efektívne a na malej ploche dokáže prenikať do ich vnútra a od všetkých prijať jasnú správu o stave vlastného vnímania. Spolu s obyvateľmi vojnou zničených oblastí autor putuje od zvyškov nádeje k totálnemu úpadku. Spočiatku dáva priestor protagonistkám, ktoré neváhajú vyjadriť nádej, že sa čoskoro stretnú so svojou rodinou na svadbe. O svojom živote vo vojnových podmienkach hovoria prekvapivo s úsmevom na perách. V iných častiach krajiny je však situácia omnoho vážnejšia. Dokumentarista Mravec ďalej zachytáva ľudí unikajúcich zo zmasakrovanej Buče, vďačných, že im okupanti vôbec dovolili odísť. Stretáva tiež samotárku žijúcu v podchode so svojimi vlastnými myšlienkami a spomienkami. Jej slová a vystupovanie naznačujú nastupujúcu dezorientáciu v čase a priestore a stratu racionality. Režisér sa nezastavuje pred ničím a jeho fotoaparát a kamera putujú ďalej. Od prorusky zmýšľajúceho obyvateľa Donbasu, ktorému ruské ostreľovanie zničilo byt, a napriek tomu ho viera v americké spiknutie neopúšťa, až po vojakov priamo na frontovej línii, ktorí v režime prežitia dokážu s neutrálnym výrazom hovoriť o najbrutálnejších výjavoch. Mir nam tak dramaturgicky pripomína Coppolovu Apokalypsu, vojnové roadmovie či prechod od rozumu, cez popieranie reality až po praktickú nutnú stratu citu, empatie a úsudku. 

Formálne snímka priamo nadväzuje na predchádzajúci titul Mir vam a pokračuje v kamerovom zázname prerývanom fotografiami od Juraja Mravca, ktoré dokážu zmraziť a zvýrazniť emóciu tej ktorej scény. Žiadna z umeleckých foriem, preto nedominuje. Video pomáha vyrozprávať svedectvá, fotografie podtrhávajú ich silu a význam. Vo filme teda nemožno spozorovať žiadny pokus o invenciu zabehnutého štýlu či akýkoľvek remeselný experiment. Režisér - podobne ako v predošlom filme - pri snímaní nezostáva iba pozorovateľom, ale tiež iniciuje vznik či priebeh situácií. Čím dlhšie sa vo vojnovej zóne nachádza, tým väčšmi jeho odpútanie od udalostí mizne. Vojna ho poznačuje a ovplyvňuje. Spolu s obyvateľmi nebezpečných zón prežíva stratu nádeje aj únavu, ktorá ho zbavuje novinárskej suverenity. S protagonistami rôzne interaguje a je v konečnom dôsledku sympatické, že túto stratu profesionálnej nezúčastnenosti nezakrýva, ale otvorene sa k nej priznáva. Vo filme na nachádza niekoľko scén, ktoré zamávajú aj silnejšími povahami a divákov privedú k otázkam o morálnych hraniciach. Čo by mali a nemali vojnoví reportéri fotiť a nakrúcať? Ak chcú vydať pravdivé svedectvo, možno je lepšie im tieto hranice nedávať.

Pozornosť na seba často strháva aj zvuková stránka filmu. Mix ruchov od Borisa Vereša a hudby Mareka Hradského v scénach dokáže nahnať husiu kožu, najmä keď je spojený s kompozične pútavými fotografiami či akčnými zábermi. Všetko spolu funguje ako triezva a šokujúca reportáž o vojnovom konflikte za našimi hranicami, o ktorom sa triezvo hovorí čoraz menej. 

Snímka Mir nam prichádza do kín v čase, keď sa v našom mediálnom priestore rozšírilo spochybňovanie aj základných faktov. Existuje istejší dôkaz o tom, ako vyzerá vojna na Ukrajine, než je dokumentárny film kombinovaný s reportážnou fotografiou, výpoveďami protagonistov z celého názorového spektra a zachytením vojnových hrôz na oboch stranách frontu? Možno predsa. Väčšiu istotu môže nadobudnúť už iba ten, kto sa o vojne a masakroch na Ukrajine presvedčí empiricky na vlastnej koži. Juraj Mravec to podstúpil, aby sme my ostatní nemuseli. Spochybňovať jeho snaženie o pravdivé svedectvo by bolo prinajmenšom nerozvážne cynické. 

Pokúšam sa dívať na Mir nam pohľadom vševediaceho. Skúšam si predstaviť, ako sa na tento film budem dívať o 8 rokov neskôr. Snažím sa predpovedať či Juraj Mravec doplní potenciálnu ukrajinskú dokumentárnu trilógiu o ďalší titul a o čom prípadne bude. Či vôbec bude možné nakrútiť ho. Najnovší film Mir nam veľa falošných nádejí na lepšiu budúcnosť neposkytuje. Namiesto toho ráta s tým najhorším. V ideálnom svete by Juraj Mravec ako fotograf vojnových konfliktov nemal čo fotografovať a o čom nakrúcať. V ideálnom svete by bol pravdepodobne cestovateľom a blogerom a svojim fanúšikom by približoval krásy ďalekých krajov. V ideálnom svete však nežijeme, a tak Juraj Mravec nakrúca a fotí vojnu a vytvára smutné pamäte, ktoré by nám mali pomáhať zariadiť lepšiu budúcnosť. Kiežby režisérovo dielo naplnilo svoj účel. 

Matúš Trišč

Zdroj foto: Filmtopia