Snímka Mosty od švédskeho režiséra Levana Akina zachytáva príbeh Lie, gruzínskej učiteľky na dôchodku, ktorá sa po smrti svojej sestry vydáva do tureckého Istanbulu, aby splnila jej posledné prianie. Na neľahkej ceste ju sprevádza mladý Achi, ktorého doma v Gruzínsku nič nedrží a rád by začal život za hranicami. Podarí sa dvojici v existenciálnom príbehu o chudobe, predsudkoch a túžbach uspieť?

Krása skromných snov a ideálov je zriedkakedy tak pôvabná ako práve vo filme Mosty. Hrdinky a hrdinovia príbehu hýbu sa a žijú v odratom svete, v spoločnosti, ktorá čoraz zriedkavejšie myslí na zajtrajšok a radšej sa stará o prítomnosť, aby sa zajtrajšia vôbec dožila. Film je skrz na skrz tou pravou sociálnou drámou, takou, ktorá vníma nedostatok, ale sľubuje zlepšenie. Niekde uprostred sa nachádza úprimná ľútosť a túžba napraviť staré chyby, ktoré bolia viac ako prázdny žalúdok. 

Ako diváci musíme blúdiť spolu s Liou a Achim uličkami Istanbulu a dúfať, že sa im podarí nájsť to, čo hľadajú. Prostredie mesta je zvláštnym spôsobom očarujúce. Cítiť z neho ohrozenie chudobou a možnou kriminalitou, z plátna takmer dolieha pouličný zápach odpadkov a kuchynskej pary z okolitých bistier. Prítomná je však aj trochu naivná nádej na lepšiu budúcnosť. Presne to sú pulzujúce znaky života v žilách prastarého mesta. V ňom sa nachádza aj Tekla, dievča, kvôli ktorému sa tento príbeh odohráva. 

Tekla je transrodová žena, ktorá ušla z gruzínskeho vidieka do Istanbulu, hmýrivého veľkomesta, kde sa jej “problémová” identita môže pred svetom stratiť v množstve všemožných anonymných príbehov. Možno nechce byť nikdy nájdená, no minulosť v podobe odhodlanej a prísnej tety ju neodbytne dobieha. V tomto prípade to nemusí nutne znamenať niečo zlé. 

Mozaiku príbehu dopĺňa okrem dôchodkyne Lie a chlapca Achiho aj právnička Evrim, ktorá sa snaží chrániť miestnu komunitu transrodových ľudí a pomáhať, kde sa len dá. Mohla by byť nápomocná aj pri hľadaní Tekly. Film sa striedavo venuje niekoľkým hlavným postavám a sleduje paralelné dejové línie. Hrdinky a hrdinovia akoby si podávali kameru v momente, keď je nutné dopovedať časť príbehu na opačnom konci Istanbulu. Jednotlivé línie prirodzene spejú k priamemu prepojeniu a vzniká tak celistvý dej a súčasne bohatá, detailmi naplnená freska schátranej krásy mesta a jeho obyvateľstva. 

Postavy žijú z ruky do úst a motív hladu je stále prítomný. Takto dokáže film očistiť diváka od jeho pocitu zabezpečenia. Preto môžeme na chvíľu prežiť núdzu spolu s obyvateľmi metropoly. Po ich boku sa dokážeme tešiť aj z drobných detailov, ako je napríklad vôňa uhorky alebo čerstvého pečiva. Film dodáva pocit, aký som naposledy zažil pri snímke Punk je hned! slovenského režiséra Jura Šlauku. Toto sú skvelé príklady sociálnej drámy, ktorá človeka neničí, ale dokáže prerásť do posilňujúcej katarzie. 

Navyše, ak ste niekedy cestovali do miest ako je Istanbul, Jeruzalem, Káhira či Marrákeš a zašli ste aj do uličiek mimo dovolenkového rezortu, bude vám prostredie filmu pripadať známe a blízke. O to viac, ak ste s vlastným pobytom boli v minulosti spokojní.  

Napadá mi ešte paralela s ďalšou snímkou od Asociácie slovenských filmových klubov, ktorú práve môžeme vidieť v kinách. Emilia Pérez a Mosty majú veľa spoločného, no predovšetkým je to postava transgender hrdinky, ktorá prirodzene núti obecenstvo prehodnocovať vlastné divácke skúsenosti s typológiou charakterov. 

Môžeme si kadečo nahovárať, ale fakt, že Karla Sofía Gascón (Emilia Pérez) je historicky prvou transgender herečkou nominovanou na Oscara, iba potvrdzuje, že veľké filmové úlohy tohto typu sú stále neopozerané a nestihli ešte ani utvrdiť žiadne klišé. Podobne ako nebinárne postavy v sebe stále nesú sviežosť neprebádaných charakterov, typické osobnostné vlastnosti predstavujú v nových konotáciach, často sa dokonca stáva, že vďaka nim vznikajú vo filme celkom nové a doposiaľ nevídané situácie (o tom sa viac rozpíšem v recenzii na Emíliu Pérez). 

Evrim, ktorú si zahrala Deniz Dumanli má v prostredí ošúchaného mesta skoro až spasiteľské postavenie. Vidíme, že ako jedna z mála dokáže týmto betónovým morom plávať bez toho, aby ju strhli nepredvídateľné vlny veľkomesta. Spolu s ďalšími postavami do nej vkladáme nádej, že poskytne pomoc vždy, keď to bude potrebné. Aj vďaka nej je mesto prívetivejšie.

Duch Istanbulu môže byť obsiahnutý iba v potulkách a naše postavy sa ním túlajú sústavne. Čakanie na to, kedy osud spojí všetky udalosti v jeden celok sa môže podobať na stagnáciu deja a teda niektorých divákov a diváčky unaviť. Nehrá sa tu so silnými emóciami, preto vás k dojatiu privedie len odhodlanie prežívať spolu s postavami aj chvíle ticha a nečinnosti. Nie je to jednoduchá úloha, ale na konci sa vyplatí. 

Otázka, či sú Mosty produktom súčasnej polemiky okolo rodov mi ani nezišla na um. Tvorcovia netlačia na pílu, v dialógoch nenájdeme žiadne vopred vyformované myšlienky a postoje, vďaka čomu žiadna z postáv nepôsobí dojmom akoby bola poslom aktivizmu. Je preto možné, že film dokáže pôsobiť terapeuticky a povedomie o inklúzii a rešpekte môže šíriť bez vnucovania. 

V závere filmu má každý z nás možnosť zamyslieť sa nad svojím všeobecným postojom k téme odsudzovania sexuálnych menšín. Tvorcovia filmu Mosty nám robia službu tým, že nás nútia prežiť následky odmietavých postojov “nanečisto”, skúsenosťou, ktorá začína a končí v kinosále, ale ponaučenie z nej by malo mať širší a trvácnejší dosah. 

Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí.

Matúš Trišč

Zdroj foto: ASFK