Záverečný koncert festivalu Košická hudobná jar bude viesť nemecký dirigent Roland Kluttig, ktorý sa slovenskému publiku predstaví vôbec po prvýkrát: „Sibeliova hudba je jedinečná, niekedy si myslíte, že keď tvoril, sediac vo svojom dome vo fínskom lese, nestaral sa o európsku tradíciu,“ pozýva dirigent na finále festivalu nazvané Večer severskej hudby.

V júni budete dirigovať záverečný koncert festivalu Košická hudobná jar. Názov koncertu je Večer severskej hudby. Aký je váš vzťah k hudbe nórskych, fínskych a švédskych skladateľov?

Nesmieme popri menovaní skladateľov opomenúť ani dánskych autorov... Moja láska k severskej hudbe sa začala Sibeliom, najmä to boli enigmatické diela ako 4. alebo 5. symfónia. V čase, keď som študoval, bol tento skladateľ v Nemecku pomerne zanedbávaný, okrem jeho husľového koncertu sa jeho hudba hrala len zriedka. Jedným z dôvodov bola nedostatočná hudobná štruktúra v rakúsko-nemeckom zmysle, ktorým disponujú muzikológovia ako Adorno alebo skladatelia ako Mahler a Schönberg. Až približne od posledných 20 až 30 rokov jeho hudbu čoraz viac uznávanú a uvádzajú aj v Nemecku. V repertoároch sú aj Nielsensove symfónie, stále je však potrebné objavovať oveľa viac severských skladateľov. V severných krajinách dirigujem pomerne veľa, najmä vo Švédsku, takže som práve tam pomaly začal objavovať ďalších autorov, ktorí by sa určite mali viac uvádzať v strednej Európe.

Práve dielo The oceanides otvorí koncert. Skladba je Sibeliovým živým zobrazením mora, ktoré skomponoval medzi štvrtou a piatou symfóniou. Znie veľmi impresionisticky. Aký zvuk sa pokúsite dosiahnuť s orchestrom Štátnej filharmónie Košice?

Sibelius je v tomto programe najmodernejší skladateľ, najunikátnejší. Jeho 4. a 5. symfónia sú moje obľúbené skladby v jeho tvorbe. Jeho „Oceanides“ napísal v rovnakom čase ako 4. a 5. symfóniu. Sibeliova hudba je jedinečná, niekedy si myslíte, že keď tvoril, sediac vo svojom dome vo fínskom lese, nestaral sa o európsku tradíciu.

Niekto raz opísal partitúru tohto diela ako „nočnú moru pointilistu“, no pre ucho je to koherentné dielo. Je táto partitúra pre hudobníkov náročná? Ak áno, v čom?

Chce to vždy nejaký čas, kým orchestre pochopia jeho hudbu. Jeho zvuky pôsobia ako nejaká hmla, takže musíte spriehľadniť štruktúry, no pritom tá hmla musí zostať.

Niekomu táto kompozícia evokuje more ešte jednoznačnejšie ako Debussyho La Mer. Súhlasíte s týmto názorom?

Každý má svoje vlastné spomienky a pocity, ktoré v ňom more vyvoláva. Debussy tvoril svoje dielo v Burgundsku ďaleko od mora a pri jeho skladaní určite myslel na Severné more. Spomenul aj vplyv japonskej kaligrafie a jednu z nich si vybral na obálku prvého vydania tejto skladby. Sibelius vedel, že „La mer“ a jeho „Oceanides“ sú jeho osobnou odpoveďou. Bol to človek pokojnejšieho Baltského mora, ktoré je často sivé a pokojné, s trochou svetla (reprezentované flautami a klarinetmi), no v hlbinách sa schádzajú temní morskí démoni – reprezentovaní kontrabasmi a neskôr trombónmi. Má úplne inú tektoniku ako Debussy. Takže by som nepovedal, že jeden či druhý je bližšie k moru, sú to jednoducho odlišné skladby.

Ďalšou skladbou bude klavírny koncert Edvarda Griega, jeho jediný. Začína sa nezabudnuteľným úvodným sólom na tympany, máme tu aj nádherné klavírne sóla a pasáže, ktoré ukazujú krásu symfonického orchestra. Je pre dirigenta výzvou uviesť túto skladbu?

Je to úžasný koncert. Vplyv Schumannovho koncertu je v tomto diele podľa mňa veľmi zrejmý, je nielen v rovnakej tónine, ale diela sú si príbuzné aj atmosférou. Dostať na povrch tanečný charakter skladby, ale aj melancholickú atmosféru, je výzva.

Griegov Klavírny koncert je neodmysliteľnou súčasťou repertoáru klasickej hudby v európskych krajinách, no u nás často neznie. Máte pre to nejaké vysvetlenie? Prečo je pre ľudí atraktívnejší Rachmaninov alebo Čajkovskij?

Som celkom prekvapený, že u vás ho nehrajú tak často. V Nemecku sa hrá tak často ako Schumann alebo Čajkovskij a je naozaj niekde medzi týmito dvoma skladateľmi. Myslím si, že je o trochu príbuznejší so Schumannom.

Poslednou skladbou koncertu bude dielo Wilhelma Stenhammara. Bol to švédsky skladateľ, dirigent a klavírny virtuóz. Jeho tvorba vykazuje svoj vlastný štýl a je inšpirovaná predovšetkým hudbou klasicizmu a renesančnej polyfónie. Cítime to aj v jeho Symfónii č. 2. Je to pozitívna a veľmi dynamická skladba plná kontrastov, výrazná. Niekedy, keď ju človek počúva, znie ako programová symfónia. Je toto dielo vaším výberom?

Napadlo mi zaradiť do programu toto dielo, keďže je v strednej Európe je zanedbávané a málo známe. Pritom je to majstrovské dielo. Je ovplyvnená Sibeliovou 5. symfóniou, ale je akosi bližšie k stredoeurópskym skladateľom ako Brahms alebo Bruckner. Dôvodom, prečo nie je Stenhammar taký známy, môže byť to, že jeho hudba nie je taká exotická ako skladby z neskorého obdobia Sibelia alebo Nielsena. V jeho diele je severská farba, ale počuť aj to, že má korene v nemeckej tradícii a že sám bol skúseným dirigentom.

Symfónia obsahuje najmä v prvej a tretej časti množstvo odkazov na švédsku ľudovú hudbu a tanečné rytmy, spája všetky pozoruhodné kompozičné postupy tohto skladateľa. Počujeme v nej synkopy, rytmicky je to náročné dielo. Zaujímavá je aj inštrumentácia. V symfónii počuť veľa drevených a plechových dychových nástrojov, ale aj tému v kontrabasoch (čo je moja najobľúbenejšia časť). Čo je pre vás na tejto symfónii zaujímavé?

Je to symfónia napísaná skúseným dirigentom a venovaná orchestru, ktorý dlhé roky viedol – Göteborskej symfónii – na rozlúčku. Môžete v nej počuť lásku k jeho hráčom, tak isto je citeľné jeho majstrovstvo inštrumentácie. Sú to všetky vplyvy Sibelia, Brahmsa, ale aj Dvořáka (2. téma v prvej časti), no napriek tomu je atmosféra tohto diela jedinečná. Pri interpretácii by dirigent ani hudobníci nemali mať snahu o to, aby vyznela dramatickejšie ako v skutočnosti je. Musí to mať správne tempo a formu. Pri počúvaní by ste si mali vychutnať pohľad na švédsku krajinu, ktorá sa niekedy na povrchu zdá byť trochu nudná, ale nie je.

Boli ste niekedy v Košiciach alebo na Slovensku? Tešíte sa na túto spoluprácu?

Na Slovensku budem dirigovať po prvýkrát a veľmi sa na to teším. Poznám veľa fantastických hudobníkov zo Slovenska, mám blízky vzťah k českej a moravskej hudbe a spolupracoval som aj s orchestrami v Prahe, Brne a Ostrave, ale zatiaľ nikdy na Slovensku.

Zuzana Vachová

Foto: rolandkluttig.de