Spisovateľka, tlmočníčka a prekladateľka Beata Rückschloss Nemcová (1970) pochádza a žije v  Banskej Štiavnici. Doteraz jej vyšli tri knihy: História židovskej náboženskej obce v Banskej Štiavnici, Židovská Štiavnica a Židovský cintorín. Slávnostné predstavenie tej poslednej menovanej sa uskutočnilo 5. júla v Cukrkandeli na Námestí Sv. Trojice v Banskej Štiavnici. 

Vaša prvá kniha sa volá História židovskej náboženskej obce v Banskej Štiavnici (2011), čo Vás priviedlo k jej  napísaniu?

Je to pomerne dlhý príbeh. Pred vznikom knihy som pracovala ako pedagóg na Gymnáziu Andreja Kmeťa v Banskej Štiavnici. So študentmi sme začali robiť projekt Stratení susedia ako prvá škola na Slovensku. Pomáhali mi s archívnym výskumom, hľadali informácie o židovskej komunite, ktoré neboli nikde napísané, pátrali o pamätníkoch tejto doby. Potom som si povedala, že to vydáme knižne. Moja prvotina bola faktografická a príbehy tam neboli až také podrobné a beletristické ako v druhých knihách. Mapuje minulosť židovskej náboženskej obce Banskej Štiavnice, ktorá bola v čase vydania známa. Postupne sa ukázali nové fakty, ktoré dopĺňajú históriu. Je to veľmi živý proces, pretože mnohé dokumenty o židovských obciach, občanoch sú buď navždy stratené alebo rôzne roztratené. V podstate história tej prvej je už doplnená tými dvomi nasledujúci publikáciami.

Všetky tri majú spoločnú tému. Prečo práve príbehy o Židoch v Banskej Štiavnici?

Učila som angličtinu, ktorá dáva priestor prediskutovať rôzne témy. V triede som mala študentov, ktorí netušili, kto je to Žid a ani ho nikdy nevideli, napriek tomu mali k nemu negatívny postoj, ktorí si doniesli z domu. Chcela som to zmeniť, začali sme robiť výskum. Nikde to nebolo spísané, a preto sme museli všetko dohľadať. Motiváciou bolo zmeniť nezmyselný a na predsudkoch založený postoj.

Židovská Štiavnica vyšla v roku 2023, 12 rokov po debute, čo spôsobilo takú dlhú pauzu?

Nejako ma ani nenapadlo, aby som začala znova písať, považovala som to za ukončené, ale mala som nejaké materiály. Potom prišiel Albert Marenčin a povedal, že to vydá. Prehovoril ma, aby som to spísala do podoby, ktorá spája fakty a spomienky susedov či rodinných príslušníkov. 

Urobili ste veľa rozhovorov, bolo ťažké hľadať pamätníkov a  viesť s nimi rozhovory?

Druhá kniha mapuje história holokaustu, najmä príbehy tých, ktorí nie sú pochovaní na židovskom cintoríne, ale boli zavraždení v koncentračnom tábore alebo niekde inde. Ak sa im podarilo prežiť, emigrovali, s nimi som sa potom snažila spraviť rozhovory.  Nebolo to jednoduché, pretože niektorí ľudia postihnutí touto tragédiou neradi o tom hovoria. A iní nechcú verejne priznať, že sú Židia, ako by tajili, že patria do tej komunity. A je pochopiteľné prečo, veď sa pozrime, čo sa na svete deje. Holokaust sa nedá len tak vymazať z rodinných osudov, z pamäte, aj keď ho niektorí samozvaní “politici-historici” popierajú či spochybňujú všetky zverstvá.

Aké historické pramene a archívne záznamy ste použili?

Čerpala som z prameňov, ktoré sú v Štátnom archíve, Slovenskom banskom archíve v Banskej Štiavnici alebo v archívoch, ktoré sa zaoberajú holokaustom a mnoho priamo z rodín, ktoré sú pozostalými preživších z holokaustov. Je to veľmi ťažký proces a stále nie sú úplné. Mnoho z tých príslušníkov ani nevie, že niečo takéto sa spisuje a mohli by prispieť. Založila som webovú stránku a  FB skupinu Židovský cintorín  Banská Štiavnica. Pre staršiu generáciu je zaujímavý a  verejne dostupný. Je funkčnejší ako webová stránka. Stále sa vynorí nejaký nový potomok židovskej komunity, ktorý príde s novými informáciami. Nedávno sa mi ozvala pani z Budapešti, ktorá mala podrobný prieskum rodiny. Vďaka nej som zistila, kto je autorom stavby domu smútku Ciduk hadin  v marockom štýle na cintoríne. Bol to významný maďarský architekt, ktorý sa kamarátil s rodinou v BŠ.

Tretia kniha sa volá Židovský cintorín v Banskej Štiavnici (2025). Prečo ste si vybrali tému cintorína? 

Cintorín rekonštruujem už 18 rokov. Dali sme dokopy takmer všetky náhrobné kamene, ktoré tam boli a ktoré sme dohľadali v okolí. Mnohé z nich boli zničené, rozbité, ukradnuté alebo sa povaľovali  v lesoch. Je tam 268 hrobov, ktoré sú identifikovateľné. Všetky nemajú hebrejský epitaf a nie na všetkých sa dá text prečítať, lebo boli poškodené. Zaujímavosť epitafov je  akrostychon, náboženské meno pochovanej osoby je vždy prvé písmeno z každého verša. Sú aj rýmované, nie sú opakujúcou sa formulkou, každý z nich je unikát, originál. Zobrazujú život človeka v básnickej forme, dokážu byť  kritické, nie vždy sú to oslavné básne, čo je na kresťanských cintorínoch zriedkavé.

Preklad je veľmi komplikovaný, ja sama nie som expertom na preklad z tohto náročného jazyka. Základné veci som si vedela prečítať a pracovať s nimi podľa rôznych tabuliek. Mala som však skvelých spolupracovníkov, ktorí mi pomohli pri prekladoch. Rachel Hermanová, lingvistka, dokázala excelentne preložiť niekoľko epitafov, popasovať sa s náboženskými odkazmi v nich. Ale boli aj dvaja ďalší, rodilí hovorcovia, ale mená si neželali zverejniť. Preklady nie sú doslovné, sú preložené tak, aby sa zachoval význam a čo najviac sa priblížil forme. Kniha mapuje osudy Židov, ktorí sú pochovaní na cintoríne a zomreli pred 2. svetovou vojnou, takže dopĺňa osudy tých, ktorí priamo čelili holokaustu. Rozpráva  príbehy pred ním.

Okrem toho každú sobotu od mája do septembra sprevádzam a rozprávam príbehy židovskej komunity v Štiavnici, spájam to s premietaním fotografií minulých i súčasných, aby si ľudia dokázali porovnať zmeny, ktoré čas priniesol či čo odniesol.

Plánujete v tejto téme pokračovať? Už máte aj nejakú inšpiráciu?

To je otázka skôr na Alberta Marenčina. Keby nebolo jeho  posledné dve knihy by neboli vydané... Určite sa ešte nájdu nejaké materiály, uvidíme.

Pre koho sú knihy určené? Len pre milovníkov mesta a histórie?

Sú určené pre ľudí rozhľadených, ktorí chcú poznať viac z vymazanej histórie. Chcú nazrieť do tých otvorených dverí, aby si sami dokázali urobiť úsudok. Takých, ktorí chápu, že toto nie je iba kniha o životoch minulých, je to o tom, kadiaľ budeme ďalej kráčať.

Aké posolstvo by ste s nimi chceli čitateľovi odkázať?

Ja si myslím, že mlčanie a prevracanie dejín je najväčší zločin, ktorému môže akýkoľvek národ čeliť.  Je dôležité si povedať na rovinu, ako niečo bolo, aj keď to bolo zlé. Netreba to prikrášľovať či prekrúcať, ale vyrovnať sa s tým. Hovorme si pravdu, nech je akákoľvek, neskrývajme ju. Pravda je fakt, z ktorého sa musíme učiť.

Ďakujem za rozhovor.

Zhovárala sa: Veronika Schwarzová

Fotografie: archív spisovateľky