Kniha ako javisko, divák ako súčasť obsadenia

Každý účastník dostane do rúk knihu. Hlas v slúchadlách ho vedie jednotlivými obrazmi a presne načasovanými pokynmi. Stránky, zvuk, pohyb rúk, predstavivosť a spoločný čas prítomných sa postupne spájajú do performatívnej udalosti.

Noorderzon vystihuje princíp projektu veľmi stručne: kniha sa stáva javiskom a divák obsadením. Nejde teda o čítanie sprevádzané zvukovou stopou, ale o formu, v ktorej je fyzická aktivita účastníka nevyhnutnou súčasťou diela. Bez nej by jednotlivé prvky zostali oddelené.

Every Second of Downtime patrí k formám, ktoré Ant Hampton označuje pojmom Autoteatro. Britsko-nemecký divadelný tvorca sa už od roku 1999 venuje situáciám, do ktorých ľudia vstupujú bez predchádzajúcej skúšky a nechávajú sa viesť inštrukciami, hlasom, knihou alebo automatizovaným zariadením. Jeho práce tohto typu sa objavili vo viac ako osemdesiatich jazykových verziách.

Ukážka princípu Autoteatra

This Is Not My Voice Speaking (2011), ktoré Ant Hampton vytvoril spolu s Britt Hatzius, patrí k starším príkladom jeho práce s princípom Autoteatra. Účastníci v ňom podľa hlasových a obrazových inštrukcií sami manipulujú s gramofónom, kazetovým prehrávačom, diapozitívmi či 16 mm filmom a svojou činnosťou aktivujú priebeh predstavenia. Video nepochádza z Every Second of Downtime, ale približuje spôsob, akým Hampton už dlhodobo presúva časť interpretačnej úlohy z profesionálneho performera na samotného diváka.

VIDEO: Ant Hampton & Britt Hatzius – This Is Not My Voice Speaking

Človek v dokonale fungujúcom systéme

Samotný príbeh zavádza diváka do vysoko automatizovaného distribučného centra. Algoritmy určujú, kto pracuje, čo robí, akým tempom a ako dlho. Ľudia v tomto prostredí ešte zostávajú, no ich úloha sa postupne zmenšuje.

Hlas vedie účastníkov knihou obsahujúcou obrazy ľudí vstupujúcich do technologicky riadeného centra. Prostredie funguje na princípoch predikcie, strojového videnia a maximálnej efektivity. Potom však príde porucha. Systémy prestanú fungovať a do precízne organizovaného priestoru vstupujú sabotáž, halucinácia a predstavivosť.

Automatizácia tu preto nie je iba témou príbehu. Je vpísaná aj do samotnej formy predstavenia.

Tradičného živého interpreta, ktorý určuje rytmus udalosti, nahrádza hlasová stopa, sled pokynov a naprogramovaná synchronizácia zvuku. Človek je vedený systémom, podobne ako pracovníci distribučného centra, o ktorom dielo rozpráva.

Rozdiel je však podstatný: systém predstavenia sa bez človeka nezaobíde.

Ukážka tvorivého princípu Anta Hamptona

Nasledujúce video nepochádza z Every Second of Downtime. Zachytáva princíp Hamptonovho staršieho diela Borderline Visible (2023), prvej edície projektu Time Based Editions. Aj v ňom sa fyzická kniha, obraz, zvuková stopa a presne načasované inštrukcie spájajú prostredníctvom aktivity samotného účastníka. Ukážka tak približuje spôsob práce, z ktorého vychádza aj Hamptonova súčasná tvorba.

VIDEO: Ant Hampton / Time Based Editions – Borderline Visible

Automatizovaná forma, ktorá potrebuje človeka

Práve v tomto paradoxe spočíva jedna z najzaujímavejších vrstiev Every Second of Downtime.

Time Based Editions pracuje s princípom, pri ktorom sú obraz a zvuk pôvodne oddelené. Zvuková stopa kombinuje rozprávanie, zvukovú krajinu a inštrukcie, ktoré človeka v presnom čase vedú knihou. Účastník obracia stránky, porovnáva obrazy, mení spôsob pohľadu či vykonáva ďalšie fyzické úkony. Obraz a zvuk sa podľa tvorcov spoja až prostredníctvom jeho aktivity v prítomnom okamihu.

Pri kolektívnom uvedení pribúda ďalšia vrstva. Rovnakým procesom v tom istom čase prechádza celá skupina ľudí. Individuálna skúsenosť sa tak mení na spoločnú udalosť.

Automatizovaná forma, ktorá tematizuje postupné vytláčanie človeka technológiou, teda sama potrebuje ľudskú prítomnosť, aby vôbec vznikla.

Distribučné centrum príbehu sa pokúša človeka redukovať na čoraz menšiu súčasť efektívneho systému. Hamptonovo divadlo robí presný opak: technológia vytvára štruktúru, no význam jej dáva až človek.

Od knihy k živej udalosti

Time Based Editions vedú Ant Hampton a umelec David Bergé. Projekt skúma možnosti fyzickej knihy, zvuku a času a svoje publikácie prezentuje nielen ako knihy, ale aj ako kolektívne udalosti v divadlách, múzeách, na festivaloch či v site-specific prostrediach.

Every Second of Downtime vzniká ako štvrtá edícia tejto série.

Projekt prešiel v máji 2026 prototypovými uvedeniami v Bruseli a následne na festivale FIDENA v Bochume, ktorý dielo objednal. Samostatné vydanie Time Based Editions 04 je plánované na september 2026.

Noorderzon preto groningenské uvedenie od 23. do 26. augusta označuje ako preview, teda predpremiérovú podobu pripravovaného diela. Performance trvá približne 70 minút a festival ju uvádza v bývalej tabakovej továrni Niemeyer, industriálnom areáli, ktorý sa postupne premieňa na nové kultúrne miesto mesta.

Aj samotný priestor tak mimovoľne vstupuje do významovej vrstvy predstavenia: niekdajšia továreň sa stáva miestom umeleckého projektu tematizujúceho prácu, technológie, efektivitu a postavenie človeka v automatizovaných systémoch.

Čo ešte robí divadlo živým?

Every Second of Downtime by sa dalo zjednodušene označiť za divadlo bez klasického herca. Taká definícia však nevystihuje podstatu Hamptonovho experimentu.

Herec z centra pozornosti ustupuje, jeho miesto však nezostáva prázdne. Preberá ho divák.

Ten už nie je iba pozorovateľom hotového javiskového tvaru. Musí konať, sústrediť sa, reagovať na pokyny a vlastnou predstavivosťou dotvárať obrazy, ktoré pred ním fyzicky neexistujú. Participácia tu nie je sprievodnou aktivitou ani atrakciou pridanou k predstaveniu. Je základným mechanizmom jeho existencie.

Práve preto projekt otvára širšiu otázku, ktorá presahuje jeden festival či konkrétnu divadelnú formu: čo vlastne robí divadlo živým?

Je to prítomnosť profesionálneho interpreta? Spoločný čas ľudí v jednom priestore? Neopakovateľnosť situácie? Alebo už samotný fakt, že umelecké dielo potrebuje človeka, ktorý ho svojím konaním dokončí?

V čase, keď automatizované systémy a algoritmy preberajú čoraz väčšiu časť činností, sa pritom otázka nemusí týkať iba toho, čo všetko dokáže technológia urobiť namiesto človeka.

Rovnako podstatné môže byť pýtať sa, ktoré veci bez ľudskej účasti prestanú mať význam.

Every Second of Downtime odpoveď neponúka. Vytvára systém, ktorý človeka presne naviguje a zároveň na jeho prítomnosti úplne závisí.

Bez účastníka zostáva kniha knihou, zvuk zvukom a naprogramované pokyny iba sledom informácií.

Až človek z nich vytvára divadlo.

Zdroj: Noorderzon Festival of Performing Arts & Society, Time Based Editions, Platform 0090