Na sviatok patrocínia Katedrály sv. Víta, 15. júna 2026, boli v pražskej katedrále slávnostne požehnané nové svätovítske varhany. Obrad požehnania vykonal emeritný pražský arcibiskup Jan Graubner, zatiaľ čo súčasný pražský arcibiskup Stanislav Přibyl viedol obrad takzvaného prebudenia organu. Takmer trojhodinový program priniesla v priamom prenose aj Česká televízia. Na pozvanie pražského arcibiskupa som mal možnosť byť osobne prítomný na tejto výnimočnej slávnosti ako jeden z mála Slovákov.

Organ vo svätovítskej katedrále bol v dejinách vždy nástrojom mimoriadneho významu – nielen v domácom, ale aj v európskom kontexte. Či už išlo o slávny renesančný organ pomenovaný po cisárovi Ferdinandovi, alebo o Gartnerov organ, ktorý obohacoval priestor starého chóru až do začiatku 20. storočia, vždy šlo o nástroje späté s reprezentatívnym liturgickým a kultúrnym priestorom. Aj nový organ chce byť výnimočný – nielen po zvukovej a konštrukčnej, ale aj po stránke dizajnu.

Ako vznikol tento projekt?

Postaviť monumentálny nástroj takéhoto rozsahu vôbec nebolo jednoduché. Pôvodne mal byť organ hotový už v roku 2020, no výstavbu skomplikovala pandémia covidu a neskôr aj technické otázky spojené s nosnosťou západného chóru. Jeho pôvodná nosnosť bola približne 20 ton, zatiaľ čo súčasný nástroj váži viac ako 44 ton. Priestor, na ktorom organ stojí, preto musel byť pred inštaláciou zásadne spevnený.

Ďalšou otázkou bolo financovanie takého veľkolepého diela. Celý projekt mohol naplno nadobudnúť konkrétnejšiu podobu až po ukončení dlhoročného sporu o vlastníctvo katedrály – či patrí Cirkvi, alebo štátu. Spor sa skončil v roku 2010, keď kardinál Dominik Duka podpísal s prezidentom Václavom Klausom dohodu o spoločnej správe katedrály. Až potom sa mohla začať postupná obnova chrámu.

Po novom mobiliári a nových zvonoch prišla na rad aj otázka organu. Pôvodný veľký organ zhorel ešte pred dostavbou katedrály v 19. storočí. Neskorší nástroj, hoci liturgicky slúžil mnoho desaťročí, nedokázal naplniť obrovský priestor 125 metrov dlhej katedrály.

Prečo španielska firma?

Na predmestí Barcelony leží mestečko El Papiol. Práve tam, v organárskych dielňach Gerhard Grenzing, S. A., začal v roku 2017 vznikať nový svätovítsky nástroj. Na prvý pohľad sa môže zdať prekvapivé, že organ pre pražskú katedrálu stavia firma zo Španielska. Veď organárstvo v Čechách má pomerne silnú tradíciu.

Už od začiatku však bolo zrejmé, že v súčasnosti žiadna česká firma nedokáže samostatne zrealizovať nástroj, ktorý by zodpovedal požiadavkám na takýto veľký organ. Z ôsmich oslovených firiem predložili ponuku štyri. Odborná komisia napokon vybrala firmu Gerharda Grenzinga. Tento nemecký organár pôsobiaci v Katalánsku mal dostatočné skúsenosti s podobne náročnými projektmi – na svojom konte má desiatky nástrojov vrátane organov v katedrálach v Madride či Bruseli.

Kde vziať toľko peňazí?

Organ patrí medzi najkomplikovanejšie hudobné nástroje – a z toho logicky vyplýva aj jeho finančná náročnosť. Pri stredne veľkých nástrojoch hovoríme o státisícoch eur, pri veľkých reprezentatívnych organoch už o miliónových sumách.

V roku 2015 vznikol nadačný fond, v ktorom sa mohli transparentne zhromažďovať finančné prostriedky. Prvý odhad nákladov bol približne 50 miliónov českých korún. Neskôr sa suma vyšplhala na takmer trojnásobok. Kardinál Duka preto vyhlásil verejnú zbierku a odvolal sa na tradíciu českého národa, ktorý podobným spôsobom financoval stavbu Národného divadla či dostavbu samotnej katedrály.

Český národ, hoci sa ku kresťanstvu hlási len menšia časť populácie, prijal stavbu organu ako národný symbol. Do zbierky sa zapojili jednotliví darcovia, mestá, firmy i ďalšie inštitúcie. Zmobilizovali sa aj umelci a organizovali koncerty na podporu organu. Vystúpili napríklad Miro Žbirka, Plzeňská filharmonie, Hudba Hradní stráže, 4TET Jiřího Korna, Český národní symfonický orchestr, Kateřina Kněžíková či Adam Plachetka.

Do roku 2025 sa do zbierky zapojilo približne 12-tisíc darcov a vyzbieralo sa 98 miliónov českých korún. Pri slávnostnom požehnaní v júni 2026 už organizátori uvádzali približne 154 miliónov českých korún vrátane adresných darov na organový stroj, prospekt a osvetlenie.

Akustika katedrály a prepracovanie projektu

Organová dielňa pracovala intenzívne, aby nástroj dokončila včas. Tomu predchádzali akustické merania, ktoré mali určiť, kam organ umiestniť tak, aby primerane naplnil celý priestor katedrály. Ako už bolo spomenuté, stavba meria približne 125 × 60 metrov. Dôležitý bol aj materiál, z ktorého je chrám postavený – v tomto prípade pieskovec.

Akustické testy ukázali, že píšťaly musia byť umiestnené do maximálnej možnej výšky a zároveň musí byť samotná organová skriňa čo najviac vysunutá dopredu. Organár preto musel projekt zásadne prepracovať. V pôvodne navrhovanej podobe by totiž nástroj nebol dostatočne počuteľný vo svätyni.

Slovenský dizajnér

Od národného organu sa okrem kvalitného zvuku očakával aj dôstojný a originálny vzhľad. Komisia vybrala dizajnérsky tím automobilky Škoda pod vedením slovenského dizajnéra Petra Oláha. Návrh sa inšpiroval Panskou skálou pri Novom Bore, ktorej sa pre charakteristický vzhľad čadičových stĺpov hovorí aj „varhany“.

V zime tam voda zamŕza a vytvára na skalách akoby ozdobné kryštalické štruktúry. Práve tento jav dizajnér využil vo svojom návrhu. Prospektové píšťaly – teda tie, ktoré vidíme navonok – prevzali rytmus vertikálnych línií stĺpov a klenieb katedrály. Okrem píšťal však do výtvarného riešenia zakomponoval aj materiál, ktorý sa pri stavbe organov dosiaľ prakticky nepoužíval: sklo.

Český krištáľ

Skleneným prvkom dizajnu sa stalo krištáľové sklo. Nesie v sebe symboliku veľkej českej remeselnej tradície, no v oblasti organárstva ide o mimoriadne netradičný materiál. Peter Oláh navrhol krištáľové elementy vysoké približne jeden meter a vážiace okolo štyroch kilogramov. Svojím pretiahnutým tvarom pripomínajú kvaple.

Boli vyrobené zo skloviny tavenej spolu s drobnými čiastočkami sľudy. V prospekte organu sú sklenené komponenty rozmiestnené nepravidelne tak, aby sa svetlo z nasvietených krištáľov odrážalo vo veľkých cínových píšťalách. V každom krištáli je navyše samostatné LED svetlo.

Krištáľové komponenty vyrobila na jar 2025 vo firemnej sklárni v Lindave spoločnosť Lasvit. Ide o popredného českého výrobcu, ktorý sa venuje aj rozsiahlym skleneným inštaláciám. Z Lindavy boli krištále prevezené do šumavských Volar, kde v malej dielni Jaroslava Pahoreckého prebiehala jemná drotárska práca. Každý komponent bolo potrebné obaliť do akejsi drôtenej klietky, ktorá v prípade rozbitia skla udrží črepy pohromade.

Nové technologické riešenia

Oláhova dizajnová koncepcia ovplyvnila aj konštrukciu organu a stavebné práce spojené s jeho inštaláciou. Tým, že nechal prospektové píšťaly „levitovať“ v priestore, prinútil Gerharda Grenzinga hľadať nové technologické riešenie prívodu vzduchu. Kým v klasických organových skriniach sa vzduch privádza zdola, tu bolo potrebné zabezpečiť zásobovanie vzduchom zozadu.

Približne 180 krištáľových prvkov a nosná konštrukcia dizajnu zvýšili hmotnosť nástroja približne o 2,5 tony. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo bolo pred inštaláciou organu nevyhnutné zvýšiť nosnosť západného chóru.

Nosnosť západnej empory

Architekt dostavby katedrály Kamil Hilbert prezieravo spevnil západný chór železobetónovou doskou tak, aby bezpečne uniesla približne 20 ton. Hmotnosť Grenzingovho organu sa však vyšplhala až na 44,3 tony a oslovení statici si netrúfli potvrdiť, že chór takúto záťaž bezpečne unesie.

Už krátko po podpise zmluvy sa preto v katedrále začali práce zamerané na zvýšenie nosnosti podlahy západného chóru. Prebehol detailný prieskum stavu stavebných konštrukcií, káblových trás i podrobný reštaurátorský prieskum. Statika chóru sa prepočítavala hneď trikrát.

Hľadali sa riešenia, ktoré by boli šetrné k historicky a umelecky cenným prvkom katedrály. Popri oprave a zosilnení nosnej podlahovej konštrukcie a reštaurátorských prácach bolo potrebné natiahnuť približne 10 kilometrov nových elektrických rozvodov – na pohon organových motorov, kamerový systém pre organistu a ďalšie technické zariadenia.

Konečne dorazil

Diely organu previezlo zo Španielska do Prahy postupne deväť kamiónov. Prvý náklad bol zložený pred Matyášovou bránou 10. apríla 2025. Jednotlivé časti prepravovali Grenzingovi pracovníci ku katedrále pomocou pojazdných plošín. Potom už hŕstka ľudí niekoľkých národností začala skladať obrovskú skladačku svätovítskeho organu.

Parametre nástroja

Nástroj má štyri manuály s rozsahom C–c⁴ (61 klávesov), pedál s rozsahom C–g¹ (32 klávesov) a celkovo 121 registrov. Zaujímavosťou sú napríklad vysokotlakové sólové registre podľa vzoru anglických organov či ojedinelý pedálový register Profunda 64’. Organ disponuje dvoma hracími stolmi: hlavným, vstavaným priamo do organovej skrine, a druhým mobilným, umiestneným v transepte, ktorý komunikuje s organom prostredníctvom optického kábla.

Najmenšia píšťala meria 7 milimetrov, najväčšia je veľké F z registra Principal 32’ s výškou 10 metrov. Celkové rozmery nástroja sú: výška 12,76 m, šírka 10,9 m a hĺbka 3,65 m.

Nosná konštrukcia organu je kombináciou dreva a ocele a na piatich miestach je kotvená k stenám chóru. Vnútorná konštrukcia spĺňa požiadavky na protipožiarnu odolnosť a je navrhnutá tak, aby v prípade požiaru usmernila kolaps organu.

Päť organových strojov

Organ sa skladá z piatich organových strojov. Grand Orgue – hlavný stroj – je umiestnený v druhom poschodí nástroja bezprostredne za prospektom. Predstavuje zvukovú kostru organu postavenú na Principale 16’, ktorá vrcholí dvoma veľkými mixtúrami a jazykovými registrami nemeckej i francúzskej konštrukcie.

Stroje Positif expressif a Récit expressif sú umiestnené v prvom poschodí v žaluziových skriniach. Oba sú postavené na Principale 8’ a disponujú radom flautových, sláčikových a jazykových registrov typických pre české, nemecké a francúzske organárstvo.

Sólový stroj je vybavený charakteristickým španielskym prvkom – zvukovo nezameniteľnými španielskymi trúbkami. Mimoriadne farebné bohatstvo prináša sekcia veľkého rozloženého kornetu – Solo Grand Cornet. Disponuje registrami v základných oktávových polohách, ale aj hlbokými, strednými a vysokými kvintovými, terciovými a septimovými registrami. Rôznorodé kombinácie týchto registrov spolu s výnimočnou akustikou chrámu prinášajú veľké množstvo prekvapivých zvukových farieb a zvukomalebných efektov.

Pedálový stroj predstavuje zvukový fundament nástroja. Znejú v ňom aj najhlbšie tóny organu v registroch Principal 32’ a Bourdon 32’. Priestorové nároky obrovských píšťal predurčili umiestnenie tohto stroja po oboch stranách organu. Píšťaly sú osadené v prvom poschodí a najväčšie z nich siahajú až k vrcholom nástroja vo výške 13 metrov nad chórom. Dvanásť najväčších drevených píšťal registra Bourdon 32’, vydávajúcich najhlbšie tóny, leží pri zadnej stene chóru a je usporiadaných vodorovne nad sebou.

Hrací stôl, Setzer a traktúra

Hrací stôl je vybavený celým radom pomocných ovládacích zariadení, ktoré organistovi uľahčujú hru. Priame manuálové spojky sú mechanické, ostatné oktávové a pedálové spojky sú elektrické. Registrové crescendo je konštruované ako registrový valec a žalúzie sa ovládajú pomocou šľapiek. Zľava doprava sú umiestnené šľapky Pozitív, Récit a vysokotlakového stroja. Ovládanie všetkých troch žalúzií možno spojiť na jednu šľapku.

Nad prahom pedálnice sú vsadené mosadzné pistóny, ktorými sa ovládajú vypínače rôznych skupín registrov a registrového crescenda, registrové kolektívy, funkcie sostenuta a sekvencer.

Zabudované je aj pamäťové zariadenie typu Setzer, ktoré umožňuje uložiť až 100-tisíc registrových kombinácií. Ovláda sa tlačidlami umiestnenými pod klaviatúrou prvého manuálu alebo prostredníctvom dotykovej obrazovky v zásuvke pod registrovými panelmi. Pripravené kombinácie registrov si organista môže uložiť aj na USB pamäťové médium. Súčasťou hracieho stola je výškovo a hĺbkovo nastaviteľný notový pult a monitor napojený na katedrálny kamerový systém.

Tónová traktúra prepájajúca klávesy manuálov a pedála s ventilmi vo vzdušniciach je dvojakej konštrukcie – mechanická a elektrická. Mechanicky možno prostredníctvom cédrových tiahel, hriadeľov z ušľachtilej ocele a bukových uholníkov ovládať zo vstavaného hracieho stola hlavný stroj a žaluziové stroje Pozitívu a Récitu. Ovládanie ostatných strojov je elektrické prostredníctvom optických senzorov a elektromagnetov.

Registrová traktúra ovládajúca zapínanie a vypínanie registrov je čisto elektrická a vybavená samoregulačnými registrovými ťahačmi. Vzdušnice, ktoré rozvádzajú vzduch od ventilov k jednotlivým píšťalám, sú zásuvkovej a ventilovej konštrukcie. V nástroji je v siedmich výškových úrovniach rozmiestnených celkovo 38 vzdušníc. Ich rámy sú z masívneho duba, ventily sú cédrové s tesnením z ovčej kože a plsti.

Ladenie a vzduchové hospodárstvo

Výška ladenia je prispôsobená doterajším katedrálnym organom: a¹ = 440 Hz pri 16 °C. Vďaka tomu možno hrať súčasne aj s Melzerovým organom z roku 1932.

Vzduch pre píšťaly čerpá päť organových ventilátorov s maximálnou prepravnou kapacitou 178 m³ za minútu. Tri hlavné ventilátory sú umiestnené v izolovanej komore v prízemí nástroja, dva špeciálne ventilátory sú určené pre vysokotlakové registre. Vzduch sa z hlavného mecha rozvádza pomocou drevených vzduchovodov do pätnástich menších mechov.

Posledným krokom k dokončeniu bola intonácia a ladenie organu. Na nastavenie konečného zvuku píšťal a registrov a celkové prispôsobenie nástroja akustike katedrály si organár vyhradil približne 900 hodín.

Prebudenie organu

Takzvané prebudenie organu je slávnostný okamih plný emócií, počas ktorého arcibiskup oslovuje organ ako živého účastníka liturgie. Na každé oslovenie organ odpovedá improvizáciou. Každé oslovenie pripomína zámer modlitieb, ktoré má organ sprevádzať a podporovať.

Na osem oslovení zaznelo osem improvizácií v podaní ôsmich interpretov. Postupne zahrali českí organisti Štěpán Svoboda, diecézny organológ, Václav Uhlíř, Vladimír Roubal, Michal Novenko, Ondřej Valenta, Pavel Černý, Jan Gottwald a napokon španielsky organista Juan de la Rubia, titulárny organista Baziliky Sagrada Família v Barcelone. Improvizácie boli prevažne klasického typu, výnimkou boli najmä Vladimír Roubal a Juan de la Rubia, ktorí použili aj modernejšie harmonické postupy.

Homília arcibiskupa

Mons. Stanislav Přibyl, ktorý sa pražskej arcidiecézy ujal len nedávno, vo svojom príhovore ukázal, že hudbe rozumie veľmi dobre. Pripomenul, že v starej luterskej nemčine, ktorú vo svojej kantáte zhudobnil aj Johann Sebastian Bach, znie výzva: Alles, was Odem hat, lobe den Herrn! Teda: všetko, čo má dych, nech chváli Pána.

Dych totiž predstavuje život a prítomnosť ducha. V tom sa organ podobá človeku. Kým organ nemá dych, kým ním neprúdi vzduch, zostáva mŕtvym predmetom bez duše a života.

Organ dokáže jasať, plakať, utíšiť i rozbúriť naše srdce, vyjadriť emócie, ktoré sú v nás. Dívame sa na krásu, počúvame krásu a náš svet viery, emócií a duchovnej skutočnosti, ktorú tu prežívame, sa spája. Toto prebudenie organu je dialóg. Najprv sa ozve slovo – teda výzva – a odpoveďou je hudba. Je to krásny obraz vzťahu medzi Bohom a človekom: keď k nám Boh prehovára, vyvoláva v nás reakciu, ktorou človek Bohu odpovedá. Niekedy je touto odpoveďou slovo, inokedy mlčanie, slzy, smiech, ale aj skutky, ktoré sa prejavujú v celom ľudskom živote. Hudba a spev však prekračujú hranice slov. Sú skutočnosti, ktoré sa rečou ani nedajú vyjadriť – a práve hudbou a spevom sa k nim môžeme priblížiť. Máme skúsenosť, že vždy, keď chceme označiť niečo, čo človeka povznáša, hovoríme, že to „má ducha“. Nech ho má aj tento organ.

Nehral len organ

Pred začiatkom slávnosti sa rozozvučal ručne ťahaný Zikmund, najväčší zvon katedrály i celého Česka. Váži približne 15 ton a jeho mohutný, hlboký tón sa rozliehal celým Hradom. Zvon sa používa iba pri výnimočných príležitostiach a zvoní s ním osem ľudí.

Treba vysoko oceniť aj hudobnú stránku liturgie. V Prahe sa skutočne spojili hudobné elity. Dirigentom slávnosti bol Robert Kružík, na organe hral Ondřej Valenta. Sólisticky sa predstavili Kateřina Kněžíková (soprán), Václava Krejčí Housková (mezzosoprán), Daniel Matoušek (tenor) a Adam Plachetka (basbarytón).

Vokálnu zložku vytvorili spojené chrámové zbory: Chrámový zbor Václav, Chrámový zbor Notre Dame, Strahovský chrámový zbor, Pražský katedrálny zbor, španielsky zbor Forum Vocal, členovia zboru Národného divadla a členovia Pražského filharmonického zboru. Účinkovali aj Česká filharmónia a Hudba Hradnej stráže.

Dvořákova Omša D dur Lužanská

Mnohé veľké omšové kompozície vznikli priamo pre liturgiu. Po koncilovej reforme sa ich používanie v liturgickom priestore stalo predmetom diskusií a v mnohých krajinách sa postupne presunuli najmä do koncertných siení. Je to škoda, pretože tieto diela boli pôvodne určené práve pre priestor modlitby.

Na Slovensku je úroveň liturgickej hudby v Katolíckej cirkvi často problematická, hoci existujú aj miesta, kde je situácia výrazne lepšia – napríklad Košická katedrála, Spišská Nová Ves, Nitrianska katedrála či Dóm sv. Martina v Bratislave.

Pri požehnaní organu bola zvolená Dvořákova Omša D dur, známa ako Lužanská. Sám Dvořák o nej napísal v liste Josefovi Hlávkovi z 17. júna 1887:

Mohlo by sa volať: viera, nádej a láska k Bohu najvyššiemu, a poďakovanie za taký veľký dar, že mi bolo dopriate toto dielo ku chvále Najvyššieho a ku cti nášho umenia šťastne dokončiť. Nečudujte sa mi, že som taký nábožný – ale umelec, ktorý to nevie, nič také nedokáže. Či nemáme príklady u Beethovena, Bacha, Raffaela a mnohých iných?

Omšu napísal Dvořák na prosbu Josefa Hlávku pri príležitosti vysvätenia novovybudovanej súkromnej kaplnky v jeho lužanskom zámku. Je potešujúce, že sa toto dielo dnes hráva po celom svete – a že práve ono zaznelo pri požehnaní nového organu v Katedrále sv. Víta.

Zaujímavé bolo prepojenie prefácie so Sanctus. V katolíckej liturgii je zvykom, že celebrant spieva prefáciu bez hudobného sprievodu. Tu však organ vytvoril harmonický sprievod, nad ktorým arcibiskup spieval prefáciu. Jej záver plynule vyústil do Sanctus z Dvořákovej omše. Vďaka organovému sprievodu sa tento prechod stal ešte výraznejším – akoby išlo o jeden monumentálny liturgicko-hudobný celok.

Saint-Saëns, Franck, Haydn a Poulenc v liturgii

Ešte väčším prekvapením bolo pre mňa uvedenie tretej časti Symfónie č. 3 c mol Camilla Saint-Saënsa, známej ako Organová symfónia, počas offertória – teda počas prinášania obetných darov. Využitie takéhoto diela priamo v omši som ešte nezažil. Pôsobilo však absolútne prirodzene a dokonca časovo vyšlo mimoriadne presne: skladba sa skončila práve vo chvíli, keď diakon incenzoval kňazov a zhromaždený ľud.

Ako kritik často navštevujem koncerty, no uvedenie klasických diel počas liturgie má celkom iný charakter než koncertné predvedenie. Po skončení diela sa v koncertnej sále zväčša ozve potlesk. Tu však skladba doznela a zostalo ticho. Nebolo to ticho prázdnoty ani nepochopenia, ale mystické ticho. Práve preto malo celé uvedenie ešte väčšiu váhu.

Počas communia, teda prijímania veriacich, zaznelo Panis angelicus Césara Francka a Haydnovo Te Deum. Zvuk bol vyvážený, dobre zrozumiteľný a niesol sa priestorom katedrály s prirodzenou majestátnosťou. V závere zaznelo Salve Regina Francisa Poulenca a organové postlúdium.

Čo sa môžeme učiť

Na Slovensku sa teda máme ešte čo učiť. Máme niekoľko kvalitných novostavieb organov, ale nástroj takejto veľkosti nemáme. Ešte väčšmi nám však chýba takýto typ spolupráce medzi Cirkvou a veľkými kultúrnymi inštitúciami. Neviem o tom, že by pri podobnom liturgickom slávení na Slovensku účinkovala Slovenská filharmónia alebo porovnateľné teleso.

V tomto nám Česi – hoci sú podľa štatistík omnoho menej veriacim národom – dávajú veľký príklad kultúrnej spolupráce. Je pravda, že Slovensko nemá také kultúrne centrum, akým je Praha. Napriek tomu by intenzívnejšia spolupráca medzi Cirkvou a kultúrnymi inštitúciami bola veľmi potrebná a prospešná. Nielen pre Cirkev, ale aj pre celú spoločnosť.

Marcus Jamrich

Foto: Richard Horák, Martina Řehořová, Lucie Horníková