Pani riaditeľka, Košická hudobná jar vstupuje do svojho 70. ročníka. Čo dnes znamená takáto kontinuita — pre ŠFK, pre Košice a pre slovenský hudobný život?

Sedemdesiat rokov Košickej hudobnej jari je výnimočný míľnik. Nie je to len číslo v histórii festivalu, ale dôkaz kontinuity, vytrvalosti a dôvery publika. Festival vznikol ešte pred založením Štátnej filharmónie Košice (ŠFK), a práve jeho existencia bola jedným z impulzov, ktoré prispeli k profesionalizácii hudobného života v meste.

Pre ŠFK je Košická hudobná jar (KHJ) prirodzeným vyvrcholením sezóny, ale aj priestorom, kde môžeme ukázať ambíciu inštitúcie v koncentrovanej podobe. Pre Košice je festival súčasťou kultúrnej identity mesta. A pre slovenský hudobný život je dôkazom, že špičkové hudobné podujatie s medzinárodným presahom môže dlhodobo existovať aj mimo hlavného mesta.

Festival má v názve mesto Košice. Je Košická hudobná jar ešte stále mestským sviatkom hudby, alebo sa jej ambícia za posledné roky posunula viac k medzinárodnému festivalu?

Tieto dve roviny nevnímam ako protiklad, ale ako prirodzenú synergiu. KHJ nemôže byť rešpektovaným medzinárodným festivalom, ak by nebola hlboko zakorenená v lokálnom prostredí a ak by ju Košičania neprijali za svoju. Práve tým, že do Košíc prinášame špičkovú európsku interpretáciu, pozdvihujeme samotný mestský sviatok na vyššiu úroveň. Naša ambícia je jasná: nechceme byť len regionálnou prehliadkou, ale podujatím európskeho významu. Ak sa darí KHJ a prichádzajú k nám renomovaní umelci, zlepšuje to renomé celých Košíc a dostáva to mesto na kultúrnu mapu Európy.

Program 70. ročníka prináša symfonické koncerty, komorné podujatia, multižáner, diskusie. Čo z toho podľa vás najlepšie vystihuje dnešnú podobu festivalu? V čom je tento ročník výnimočný?

Dnešnú podobu festivalu najlepšie vystihuje práve hľadanie dialógu. Ide o koncept, kde sa historické dedičstvo prirodzene stretáva s progresívnymi víziami súčasnosti. Na jednej strane prináša monumentálne symfonické projekty ako Prokofievovu piatu symfóniu, Šostakoviča a jeho 13. symfóniu „Babij jar“ či Verdiho Rekviem, na druhej strane ponúka intímne a hlboké formáty. Tohtoročnou raritou sú napríklad „Hlasy utópie“ v synagóge, ktoré spájajú súčasnú hudbu s verejným čítaním, čím reagujeme na aktuálne spoločenské krízy. Výnimočnosť spočíva aj v tom, že sme do Košíc po dvoch dekádach vrátili Slovenskú filharmóniu a festival sprevádza vydanie unikátnej jubilejnej publikácie ako aj diskusie a výstava.

Minulý ročník boli koncerty KHJ na viacerých miestach Košíc (stará synagóga, Dóm sv. Alžbety). Tento rok sa nachádzame zväčša v Dome umenia. Chceli ste sústrediť festival do „domovskej inštitúcie“, alebo ide skôr o praktické riešenie?

Áno, aj. Dom umenia je srdcom košického hudobného života a sídlom Štátnej filharmónie Košice. Zároveň treba otvorene povedať, že rozhodovanie o priestoroch má aj praktickú, produkčnú a ekonomickú rovinu. Uviesť diela ako Verdiho Rekviem alebo symfonické programy Slovenskej filharmónie a ŠFK si vyžaduje špičkové technické a akustické zázemie, aké nám poskytuje práve naša domovská sála.

Košická hudobná jar privádza do mesta renomovaných domácich aj zahraničných interpretov. Podľa čoho vyberáte hostí?

Proces výberu hosťujúcich umelcov má viacero fáz. Všetko sa začína ideálnou predstavou a zoznamom umelcov. Hneď vzápätí však do hry vstupujú finančné limity a kalendáre umelcov. Stáva sa aj to, že z pôvodného zoznamu prekážky vyradia všetkých. Je to neustále hľadanie rovnováhy medzi umeleckou kvalitou a našimi ekonomickými možnosťami. Do Košíc sa snažíme zakaždým priniesť nový, inšpiratívny impulz. Nepozeráme sa na mená len cez prizmu marketingu, dôležitý je pre nás úprimný a hlboký vzťah interpreta k uvádzanému dielu.

Tohtoročná dramaturgia ponúka skutočne silné mená. Za dirigentským pultom privítame Stanislava Kochanovského, Tomáša Netopila, Roberta Jindru a Eivinda Gullberga Jensena. Medzi sólistami zažiari svetový klavirista Piotr Anderszewski. Na záverečné Verdiho Rekviem sa nám podarilo zostaviť hviezdne kvarteto s Olgou Bezsmertnou, Christou Mayer a Güntherom Groissböckom. Sme nesmierne hrdí, že toto svetové obsadenie dopĺňa aj špičkový slovenský tenorista Pavol Bršlík, keďže prezentácia domácich umelcov úspešných v zahraničí je neoddeliteľnou súčasťou našej vízie.

ŠFK nie je pri festivale iba hostiteľom, ale aj jeho hlavným umeleckým telom. Ako sa líši práca orchestra vo festivalovom režime od bežnej koncertnej sezóny?

Festivalový režim je intenzívnejší a koncentrovanejší. Bežná sezóna má svoj rytmus, dramaturgické cykly a pravidelnosť. Festival prináša väčší tlak na flexibilitu, rýchlu prípravu rôznorodého repertoáru aj spoluprácu s výraznými hosťujúcimi osobnosťami.

Pre orchester je to náročné, ale zároveň veľmi stimulujúce. Festival umožňuje uvádzať veľké projekty, ktoré majú osobitú váhu, a konfrontovať sa s inými interpretačnými prístupmi. Práve v takýchto chvíľach sa ukazuje umelecká zrelosť telesa.

Otvárací koncert „Živijó, KHJ!“ uvedie ŠFK pod taktovkou Stanislava Kochanovského s klaviristom Arseniim Moonom, v programe Chopin a Prokofiev. Prečo ste sa rozhodli práve pre týchto skladateľov?

Otvárací koncert sme koncipovali ako oslavu rozmanitosti a vnútornej sily hudby. Chopinov prvý klavírny koncert v interpretácii vynikajúceho Arseniia Moona prinesie do sály lyrickú hĺbku, jemnosť a čistú krásu klavírneho umenia. V ostrom, no fascinujúcom kontraste k tomu zaznie monumentálna Prokofievova piata symfónia. Toto dielo, komponované v závere druhej svetovej vojny, je grandióznou oslavou ľudského ducha, vnútornej slobody a víťazstva svetla nad temnotou. Pre otvorenie 70. ročníka je to silná, priam katarzná symbolika.

Festival prinesie aj Slovenskú filharmóniu so Slovenským filharmonickým zborom pod vedením Tomáša Netopila. Je pre vás dôležité, aby v Košiciach zneli aj veľké slovenské reprezentatívne telesá? Aká je spolupráca ŠFK so SF?

Spolupráca so Slovenskou filharmóniou je dnes na vynikajúcej kolegiálnej a partnerskej úrovni. Návrat SF na KHJ po viac ako dvadsiatich rokoch (naposledy tu účinkovali v roku 2005) považujem za jeden z úspechov tohto ročníka. Je pre nás nesmierne dôležité, aby prvé filharmonické teleso spolu so skvelým Slovenským filharmonickým zborom znelo v Košiciach. Je to sviatok pre publikum aj pre festival.

Pozornosť publika upútalo aj uvedenie Verdiho Requiem. Nejde o „jarné dielo“ ale skôr o „jesenné dielo“ rekapitulácie života. Prečo ste sa rozhodli uviesť práve takéto dielo počas jarného festivalu? Na čo sa môžeme tešiť?

Verdiho Rekviem sa síce dotýka tém smrti a pominuteľnosti, no v skutočnosti to nie je len statická liturgická smútočná omša. Je to univerzálna ľudská hudobná dráma nielen o strachu, pokore, ale aj o neutíchajúcej nádeji na vykúpenie a svetlo. A práve nádej a znovuzrodenie sú esenciálne jarné témy. Verdiho Rekviem je nesporne tzv. festivalový kus bez ohľadu na ročné obdobie, v ktorom sa festival organizuje. Pre záver 70. ročníka sme zároveň chceli monumentálne dielo, ktoré dokáže spojiť orchestrálne sily ŠFK, mohutný aparát Slovenského filharmonického zboru a svetových sólistov. Publikum sa môže tešiť na interpretačne strhujúci večer pod taktovkou Roberta Jindru, ktorý má pre Verdiho operný a dramatický pátos obrovský cit. Bude to nepochybne jeden z vrcholov hudobnej sezóny na Slovensku.

Sprievodné podujatie Festival – Hudba – Mesto otvára tému vzťahu festivalu a Košíc. Ako sa podľa vás za 70 rokov zmenilo publikum Košickej hudobnej jari? Má festival aj podporu mesta?

Publikum sa prirodzene transformovalo spolu s dobou. Prvé generácie návštevníkov vnímali festival ako výnimočnú možnosť stretnúť sa s interpretmi a dielami, ktoré neboli bežnou súčasťou kultúrneho života mesta. Dnes má publikum oveľa širší prístup ku kultúre, ale zároveň hľadá autentický živý zážitok. Košická hudobná jar má stále svoje verné publikum, ale vidíme aj nové tváre, mladších návštevníkov a ľudí, ktorí možno nechodia pravidelne na celú sezónu, ale festival ich zaujme svojou pestrosťou. Pokiaľ ide o mesto, vnímame ho ako prirodzeného partnera. Festival nesie meno Košíc a jeho úspech je aj súčasťou kultúrnej reprezentácie mesta.

V publiku klasickej hudby sa často rieši generačná výmena. Darí sa KHJ oslovovať aj mladších poslucháčov, alebo je to stále najmä verné, tradičné publikum?

Áno, darí, hoci je to dlhodobý proces. Mladšie publikum dnes neoslovíme len tým, že mu povieme, že klasická hudba je hodnotná. Musíme vytvoriť situáciu, v ktorej ju môže zažiť ako niečo živé, súčasné a emocionálne silné. Pomáhajú tomu sprievodné formáty, komunikácia na sociálnych sieťach, prehliadky, diskusie, ale aj dramaturgia, ktorá ukazuje rôzne podoby hudby. Mladý človek si možno najskôr nájde cestu cez filmovú hudbu, netradičný projekt alebo silný vizuálny zážitok. Dôležité je, aby potom zistil, že za tým všetkým je rovnaká kvalita a živá hudobná skúsenosť. Mladí ľudia dnes nehľadajú len hudbu, hľadajú komplexný zážitok a autenticitu. Zároveň si však nesmierne vážime naše tradičné, verné publikum, ktoré tvorí stabilný základ našej poslucháčskej rodiny. A máme radosť, keď vidíme obe tieto skupiny vedľa seba v jednom hľadisku.

Ako ťažké je dnes (v rámci nešťastnej konsolidácie aj v umení) financovať festival tohto typu? Dá sa udržať vysoká umelecká úroveň bez kompromisov?

Financovanie festivalu tohto typu je nesmierne zložité a niekedy je to doslova manažérska a ekonomická alchýmia. Žijeme v období plnom neistôt, kedy celá kultúrna sféra čelí veľkým rozpočtovým tlakom. Udržať vysokú medzinárodnú úroveň bez umeleckých kompromisov je preto obrovská výzva. Základom je pre nás stabilná podpora zo strany štátu. Umelecká kvalita však stojí aj na našom vlastnom transparentnom a zodpovednom plánovaní, ako aj na rozvíjaní viaczdrojového financovania. Sme nesmierne vďační za pevné partnerstvá so súkromným sektorom. Napríklad spoločnosť U. S. Steel Košice nás ako hlavný reklamný partner sprevádza už štvrťstoročie. Práve vďaka tejto synergii verejných a súkromných zdrojov dokážeme do Košíc dlhodobo prinášať umelcov svetového formátu.

Čo je dnes pre riaditeľku filharmónie najväčšia výzva: dramaturgia, financie, publikum, personálne otázky orchestra, alebo kultúrna politika?

Najväčšou výzvou je udržať všetky tieto zložky v dokonalej rovnováhe. Nemožno oddeliť financie od dramaturgie, pretože ambiciózne umelecké ciele potrebujú ekonomické krytie. Personálny rozvoj orchestra (napríklad zavádzanie európskych štandardov anonymných konkurzov za plentou) zasa priamo vplýva na interpretačnú kvalitu, ktorú potom vníma publikum. Ak by som predsa len mala vybrať jednu vec, je to manažovanie inštitúcie v čase ekonomických a spoločenských zmien tak, aby neutrpela umelecká integrita a aby naši zamestnanci i diváci cítili stabilitu a jasnú víziu.

Košice majú silnú hudobnú tradíciu, ale nie sú hlavným mestom. V čom je to výhoda a v čom limit? Má Košická hudobná jar ambíciu byť protiváhou bratislavskému kultúrnemu centru — teda festivalom, ktorý ukazuje, že špičková hudba sa nedeje iba v hlavnom meste?

Slovu „protiváha“ by som sa vyhla. Nevnímam kultúru na Slovensku ako súboj dvoch táborov. Skôr sme hrdou a sebavedomou alternatívou. Limitom Košíc je niekedy geografická vzdialenosť z hľadiska dopravnej logistiky pre zahraničných umelcov a menší lokálny trh pre sponzoring. Obrovskou výhodou je však neopakovateľný genius loci mesta, koncentrovanejšia kultúrna komunita a publikum, ktoré si umenie nesmierne váži a netrpí metropolitným presýtením. KHJ dlhodobo dokazuje, že decentralizácia kultúry je možná a že špičkové európske interpretačné výkony majú na východnom Slovensku pevné miesto.

Jubilejný ročník sprevádza aj publikácia KHJ 70. V čom je zaujímavá a čo ponúka?

Ponúka odbornú, no čitateľsky pútavú reflexiu sedemdesiatročnej histórie festivalu. Čitatelia v nej nájdu nielen súpis ročníkov a mapovanie diel slovenských autorov, ktoré na festivale zazneli, ale najmä autentické spomienky a rozhovory s osobnosťami, ktoré festival formovali – ako Marian Lapšanský, Július Klein či Karol Petróczi. Je to dôležitý dokument, ktorý ukazuje, akú obrovskú kultúrnu hodnotu sme na východnom Slovensku v priebehu desaťročí vybudovali a prečo ju musíme chrániť.

ŠFK je známa tým, že uvádza aj menej známe diela, čo hudobná kritika veľmi oceňuje. Ako sa vám darí udržiavať rovnováhu medzi veľkým romantickým repertoárom, ktorý publikum miluje, a súčasnou hudbou či menej známymi dielami?

Rovnováha je kľúčová. Tvorba dramaturgie je ako skladanie mozaiky. Vieme, že diváci potrebujú svoje istoty v podobe veľkých symfónií romantizmu, ktoré vypredávajú sály. Mojou úlohou a úlohou môjho tímu je však tieto „trháky“ využiť ako bránu k objavovaniu. Ak vedľa seba postavíte známy, poslucháčsky atraktívny klavírny koncert a menej uvádzanú, no monumentálnu symfóniu 20. storočia, divák odchádza obohatený o nový rozmer. Chceme publikum kultivovať, mierne provokovať jeho zvedavosť, ale nikdy ho neodradiť. Práve táto vyváženosť zaručuje, že zostávame živým, pulzujúcim organizmom, nie len konzervatívnou inštitúciou.

Keby ste mali Košickú hudobnú jar charakterizovať jednou vetou pre človeka, ktorý na nej ešte nikdy nebol — čo by ste povedali?

Košická hudobná jar je festival, na ktorom sa Košice každoročne na niekoľko týždňov stávajú miestom sústredeného hudobného zážitku, kde sa tradícia stretáva so živou súčasnosťou.

Nebojíte sa, že festivaly klasickej hudby dnes často žijú viac zo slávnej minulosti než zo skutočnej spoločenskej potreby? Čím KHJ dokazuje, že je stále potrebná?

Toto riziko tu je vždy, ak festival rezignuje na reflexiu súčasnosti. KHJ však dokazuje svoju spoločenskú potrebnosť tým, že aktívne reaguje na dnešný svet. Žijeme v dobe plnej odcudzovania, deliacich čiar, online presýtenia a spoločenského napätia. Živý koncert symfonického orchestra je dnes jedným z mála miest, kde sa ľudia dokážu na dve hodiny spoločne stíšiť, sústredene počúvať a prežívať hlboké emócie bez filtrov a obrazoviek. Kultúra nie je luxusný tovar, je to verejná služba s tou najvyššou duchovnou hodnotou. Kým budeme mať vypredané sály a ľudí, ktorí z koncertov odchádzajú vnútorne premenení, naša potrebnosť je nespochybniteľná.

Kde sú hranice festivalovej dramaturgie? Má festival publikum aj vychovávať, alebo mu má najmä ponúkať to, čo chce počuť?

Slovo „vychovávať“ môže znieť trochu mentorsky, radšej používam výraz „kultivovať a inšpirovať“. Hranice dramaturgie sú určené vkusom, ale aj ochotou riskovať. Ak by sme hrali len to, čo publikum presne vie, že chce počuť, zostali by sme stáť na mieste. Úlohou umeleckej inštitúcie je viesť poslucháča za ruku do nepoznaných území, ukázať mu krásu v tónoch, ktoré na prvé počutie môžu znieť zložito. Dobrá dramaturgia ponúka oboje, a to radosť z poznaného a vzrušenie z objaveného.

Aké miesto má podľa vás odborná kritika v živote orchestra a festivalu? Pomáha, bolí, alebo je niekedy nevyhnutným zrkadlom? Alebo má aj iné pozitívne dopady na orchester?

Odborná kritika je pre nás nesmierne dôležitým, hoc niekedy prísnym partnerom. Žijeme v dobe, kedy sa reflexia umenia často scvrkáva len na lajky na sociálnych sieťach, preto je hlboký a erudovaný pohľad muzikológa nesmierne vzácny.

Považujem ale za kriticky dôležité, aby pisateľ pristupoval k svojej úlohe s rovnakou vážnosťou, s akou naši hudobníci pristupujú k interpretovaným dielam. Váha slov kritika totiž nevzniká zo samotného faktu, že má priestor v médiách, ale z hĺbky jeho argumentácie, objektivity a precíznosti. Konštruktívna a erudovaná kritika, hoci niekedy môže aj zabolieť, má na orchester hlboký pozitívny dopad, chráni nás pred umeleckou stagnáciou a motivuje k permanentnému umeleckému rastu.

Ďakujeme za rozhovor a prajeme, aby festival KHJ čím viacerým priniesol svetlo, nádej, radosť a pokoj, ktoré naša spoločnosť tak potrebuje.