Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava (DPOH) uviedlo 12. decembra 2025 prvú premiéru aktuálnej sezóny pod novým vedením (riaditeľka Vladislava Fekete a umelecká riaditeľka Veronika Kolejáková). Vzdáva ňou poctu takmer zabudnutému mysliteľovi Jánovi Lajčiakovi a jeho postrehom o kultúre na Slovensku.

Tlačová správa informuje, že nová inscenácia s názvom text LAJČIAK v réžii Rastislava Balleka približuje divákom osobnosť, dielo a vnútorný svet Jána Lajčiaka (1875 – 1918) – evanjelického farára, teológa, znalca jazykov, intelektuála, súčasníka Milana Rastislava Štefánika a autora spisu Slovensko a kultúra. Podľa tvorcov novej hry bol J. Lajčiak vynikajúcim pozorovateľom svojho okolia a optimistickým kritikom, ktorý zároveň veril, že spoločnosť sa môže pozdvihnúť, ak bude chcieť. J. Lajčiak bol vyštudovaný filológ a teológ, dva doktoráty získal na prestížnych univerzitách v Lipsku a Paríži. Po návrate zo zahraničia sa ako evanjelický farár ocitol v malej rázovitej dedinke Vyšná Boca na Liptove, kde žil a pôsobil posledné obdobie svojho života. Podľa slov režiséra „jeho život symbolicky vymedzuje najtemnejšie obdobie v našich novodobých dejinách, keď myšlienku národnej svojbytnosti udržiavalo len niekoľko tvrdohlavých, dnes polozabudnutých literátov a kňazov roztratených po dedinách a mestečkách Horného Uhorska. Všetci boli vzdelaní ľudia, neokázalí, podivínski hrdinovia, ale aj často nepochopení, zatrpknutí, predčasne umierajúci blúznivci“... dodáva: „Lajčiak je legenda, Lajčiak je mýtus“.

Lajčiak je v každom prípade postava, o ktorej vysoké percento slovenskej populácie ani len netuší alebo má o nej len rámcové poznatky (priznávam, tiež som nebola celkom zorientovaná), a tak sa môžeme korporatívne (ako sa ľudovo hovorí) hanbiť do rukáva. Inscenácia text Lajčiak, hoci na prvú znie archaicky, nebezpečne pripomína svojou aktuálnosťou aj súčasný stav slovenskej spoločnosti, kde sa na múdrych ľudí a profesionálov (neznalosťou, ale aj zámerne) zabúda. Akoby bol pre Slovákov vzdelaný a rozhľadený človek v princípe hrozba.

Evanjelický teológ Ján Lajčiak patrí k nedoceneným a často prehliadaným pilierom slovenských intelektuálnych kruhov Horného Uhorska na prelome 19. a 20. storočia. Viedol pomerne asketický život, fascinovala ho osobnosť biblického Ezechiela, bol vedcom, ktorý predpovedal krízu viery v absolútne vedecké poznanie, bol prvý, kto sa slovenskou kultúrou zaoberal komplexne, pričom používal antropologickú a sociologickú perspektívu. Už v prvej polovici 20. storočia dokázal spísať postrehy o živote na Slovensku, o kultúre a fenoménoch, ktoré sú aj dnes aktuálne – nedôvera vo vedu, formálne praktikovanie viery, alkoholizmus, poverčivosť, pokrytectvo vo vzťahoch, vyprázdnené národovectvo, ako definuje Veronika Kolejáková, umelecká riaditeľka DPOH. Asi najvýstižnejšie to vystihuje citát uvedený v bulletine: „Ako často konajú ľudia pod kepienkom kultúry tie najnezmyselnejšie, skutočnej kultúre protiviace sa skutky!“. A tak sledujeme trpký návrat odmietnutého navrátilca, ktorý ovládal pätnásť jazykov, do vlasti (z Paríža rovno na Bocu) a frustráciu generujúcu pocit nenaplneného a nevyužitého ľudského potenciálu. Desí ma, ako tejto emócii práve dnes mnohí rozumieme. Desí ma tá nadčasovosť ignorácie intelektu, vzdelania, profesionality, vedy, odbornosti a elementárnej slušnosti. Zosmiešňovanie a eliminovanie tých, čo niečo vedia, tými, čo nevedia takmer nič. Vyháňanie vzdelaných a skúsených z inštitúcií, zamestnania, aj z vlasti. Vychádzajúc z Lajčiakových textov, bol tento fenomén na Slovensku vždy a zjavne je tu teraz. Dokedy? Zmizne vôbec?

Režisér (Rastislav Ballek) a dramaturg (Mário Drgoňa) pracovali nielen s textami Jána Lajčiaka, ale aj dielami iných autorov, ktoré sa k jeho osobe viažu (literárnymi aj teoretickými prácami), zároveň sa na javisku objavia aj časti Lajčiakovej vedeckej práce Slovensko a kultúra, ktorú nemohol dokončiť pre svoj skorý skon. Autori inscenácie sľubujú groteskné hľadanie tejto pozoruhodnej knihy, ktorá pred sto rokmi opísala, ako pozdvihnúť dnešné Slovensko, snažia sa to robiť v kombinácii pertraktovania vážnych myšlienok, nadhľadu, humoru a irónie, ako aj multižánrovosťou, zaradením operných árií (Eva Šušková, soprán), ale aj dynamickou scénografiou (Juraj Poliak), efektným kostýmom, maskami (Katarína Holková), narábaním s mohutnou drapériou (alebo časťami kostýmu), použitím projekcie na zadnom horizonte (Jozef Sklenka).

Výtvarnosť a vizuálna stránka nesie v sebe veľa odkazov, symboliky a vo veľkej miere preberá na seba „bremeno“ slova. Scénografia je dynamická a profiluje na scéne režírovaný chaos, ktorý vnáša do diania takmer neustály nepokoj (vizuálne sa stále niečo deje). Tieto paralelné akčné momenty akoby Balleka charakterizovali a prudko evokujú (aj keď tu v komornejšom znení) jeho Oresteiu /Agamemnón, Obeť za mŕtveho, Skrotenie fúrií/ (SND 2012, dramaturgia Martin Kubran, scéna Emil Drličiak), aj napriek skutočnosti, že do DPOH si zvolil iného scénografa, hoci kostýmová výtvarníčka je v oboch inscenáciách totožná. Režijný princíp s vehementným paralelným použitím mnohých dynamických prvkov (neporiadok, rekvizity, masky, figuríny, manipulácia s metrami látok, symbolika farieb – biela, červená, ružová, dotváranie atmosféry cez projekciu, ktorá je aj informačným nosníkom) sa v zásade nemení. Jeho Oresteia (Aischylos) bola vskutku impozantným zážitkom, ktorý som definovala v recenzii „Ako si „tykať“ s Antikou“ na webovom sídle redakcie Moja kultúra v roku 2012. Túto skutočnosť a príklad spomínam preto, lebo išlo o mimoriadne moderné divadlo v kontexte ostatných repertoárových inscenácií SND (hoci o sezónu skôr zažiarili v činohre mimoriadne kultivované Aristofanove Oblaky v réžii M. Čičváka a dramaturgii M. Kubrana), ergo obe inscenácie antickej drámy spracované moderne. Nové vedenie DPOH si evidentne zámerne zvolilo tvorivý tím inscenácie text Lajčiak v zmysle uvádzania moderného divadla a modernej divadelnosti, ktorú Ballek kreuje prostredníctvom súčasných výrazových prostriedkov a režijných postupov, ale stále sa opierajúc vo vybraných hereckých sekvenciách o staroveké divadlo (antický chór – tu tri dievčatá, rozprávač – tu operná speváčka, štylizovaný pohyb, okázalé použitie masiek), mihne sa i záblesk alžbetínskeho divadla a Shakespeare (mužský protagonista prezentujúci vidiecku ženu), ale siaha aj k fragmentom ľudového divadla, k biblickým motívom (tri Evy), či k prvkom absurdného divadla. Kumuluje akýsi kompilát divadelných princípov od počiatkov po súčasnosť a prirodzene ich implantuje do novej finálnej podoby, ktorá pôsobí ako moderný inscenačný model zoskupenia možných alternatív. Respektíve je to Ballekov štýl inšpirovaný moderným európskym divadlom, v ktorom prezentuje zložitú skladačku prvkov, postupov a súvislostí v sugestívnej obraznosti.

Oresteia v Ballekovej réžii poskytovala všetko, čo v divadle potrebujeme. Prirodzený herecký prejav, ale aj jeho zámernú štylizáciu (štylizáciu slova, hlasu, gesta, pohybu, líčenia, masiek, odevu a priestoru). Kontrast civilného a historického, prirodzeného a hraného fungoval v Oresteii tak kompaktne, že sme ho vnímali ako samozrejmú súčasť divadelného prejavu. Divák prestal tieto dve polohy diferencovať. Oresteia mala všetky atribúty veľkého divadla, veľkého hrania, veľkého predvádzania a demonštrovania veľkého slova i veľkej výtvarnosti. Toto divadlo bolo vo svojej prapodstate nadmieru (v tom pozitívnom zmysle) teatrálne. Inscenácia text Lajčiak je svojím spôsobom režijným uchopením taká „malá Oresteia“ (hoci nesiaha tematicky do starého Grécka), ale iba toť na začiatok minulého storočia. Je však svedectvom o našej slovenskej histórii (ba viac, o našej desivej slovenskej súčasnosti) a kdesi medzi tieto motívy a myšlienky teológa Lajčiaka sa zamotá závan starovekého divadla, ktoré zafunguje súčasne.

Scénu (Juraj Poliak) tvorí variabilná konštrukcia, ktorá je na začiatku situovaná horizontálne ako akási prekážková dráha (symbolicky na prekonávanie prekážok Lajčiaka na ceste domov), ktorá neskôr (postavením na vertikálu) poslúži ako raster políc plný kníh v jeho izbe, za ktorým sa skrývajú (ergo neskrývajú) chaoticky pohodené ostatné rekvizity a masky, ktoré budú postupne v inscenácii použité. Zadný horizont sa stáva priemetom písaných myšlienok (projekcia Jozef Sklenka), ktoré sú akoby pokračovaním úvodného protagonistovho monológu, avšak postupným stavaním konštrukcie javiskovými technikmi v popredí projekcie sa stávajú texty nečitateľnými, resp. „posunutými“ do úzadia, symbolicky zabudnutými. Priemet slovenských ľudových motívov v repetitívnom rastri (akéhosi warholovského množenia fotografií) na spustenom plátne sa akčne fyzickým maľovaním (náterom) čiernej farby na plochu a situovaním charakteristických znakov a atribútov odevu farára (s pridaním monštruóznej ruky s palicou) mení na hlavnú postavu diania. Hlavnú postavu (bez identifikácie tváre), ktorú teoreticky môže „suplovať“ akýkoľvek farár či učenec kdesi na slovenských lazoch. Neskôr je dekorovaný veľkometrážnym obradným rúchom. Oproti týmto veľkorysým výtvarným gestám sa objaví v kúte portálu minimalistická vidiecka architektúra, kontrastne je naopak v závere na smrteľnej posteli Lajčiaka medzi boxmi kníh situovaná nadrozmerná maketa (naznačená konštrukcia jeho hlavy) jemne evokujúca animáciu Homera Simpsona s fúzami (tu som možno trochu uletela, ale nemôžem si pomôcť).

Okrem obrovskej masky kravy, dedinskej ženy s nošou alebo figuríny z výkladu odetej do kožúška so sedliackym klobúkom baču zo salaša (všetko pomerne a zrejme zámerne mimoriadne neestetické, karikované a ironizované) sa tu veľkoryso narába s látkou (farárske rúcho) alebo priamo s okázalým červeným kostýmom opernej speváčky s monštruóznym golierom a vlečkou v hojnom riasení a prešívaní (kostým Katarína Holková). Je to hovorkyňa i múza, rozprávačka i plačka, je skutočná aj neskutočná. Ale aj niekdajšia známosť Jána Lajčiaka, slovenská deva prichádzajúca z Paríža za ním na Bocu, je „zabalená“ v šuchorivom ružovom odeve s okázalými puf rukávmi, s nevkusným klobúkom a kabelkami, ako reprezentantka malomeštiactva a naivity zároveň. Rovnako je esteticky cielene odpudivá aj lyžiarska výstroj dvoch protagonistiek, ktorá však v detailoch nesie farebné symbolické zadefinovanie menšín. Lyžiarky prídu hneď v prológu a mihnú sa aj v závere, ako turistky spod Tatier, rámcujú hru tu a teraz, do poetiky ktorej v závere sneží, ale sú aj skratkovitým presahom časovej osi (v prológu prichádza na scénu postava odetá v kostýme prvej polovice 20. storočia s drevenými lyžami, zároveň z priestoru hľadiska sebavedomo vystúpia na scénu lyžiarky reprezentujúce súčasnosť). Tatry sú rovnaké, témy sú rovnaké, len doba je iná. Jediný mužský element, ktorý je aj rozprávačom, aj mení roly, ostáva štandardne v archaických pumpkách s ušankou, s tvárou natretou na bielo, občas si prečíta „plátené“ Slovenské pohľady alebo iné „noviny“, inokedy navlečie na seba masku dedinčanky s nošou alebo nesie na pleciach figurínu junáka (baču), symbolicky v podstate nesie na ramenách ťažobu slova a myšlienok Lajčiaka, ťažobu nepoučiteľného slovenského národa i ťarchu nacionalizmu. Civilnejší je odev (biele tričká, biele montérky, sako) troch dievčat paradoxne fungujúcich v istých momentoch ako antický chór, ale aj ako biblické Evy, inokedy ako percipientky televíznej diskusie.

Dôležitým prvkom je pohybová zložka (Libuša Čižmárik Bachratá) plná štylizácie, ale aj verbálne prejavy, vysoké tóny, modulácia hlasu, intonácia. A napokon hudba (Ľubomír Burgr) vnímaná čiastočne ako séria odseparovaných zvukov dychových aj strunových nástrojov, inokedy ako sugestívna, drámu profilujúca kompozícia a dominantný operný spev (Eva Šušková), ktorá vo vysokých tónoch spieva texty (životopis Lajčiaka a rôzne iné faktografické údaje a udalosti). Operný spev má akcentovať honor a dôležitosť historicky zadefinovaných tém, zároveň deklamáciou týchto informácií netradičnou formou spontánne generuje humor. Atmosféru výtvarnosti dokresľuje svetelný dizajn Jána Ptačina.

Ak opomenieme voiceover Kaspara Lochera v rôznych jazykových mutáciách, ktorý len fragmentálne akoby podprahovo zaševelí, na scéne vidíme fyzicky päť účinkujúcich, ktorí priebežne menia svoje roly. Výraznou postavou je operná speváčka v úlohe rozprávača aj múzy (výrazná nielen okázalým červeným kostýmom), ale aj oduševnelým prejavom, ktorý napriek niektorým humorným polohám nezachádza za hranicu grotesky. Vtipnou sa stáva samotná kombinácia textu a operného spevu, resp. jej prirodzený operný prejav v kontre „libreta“. Prirodzene pôsobia aj tri herecké prejavy pohybovo zdatných dám (Annamária Janeková, Ivana Kološová, Eva Oľhová), z ktorých herecky najviac zapôsobí prirodzene hraná naivita a občasné zámerné karikovanie postavy v prevedení A. Janekovej. Ale ani ostatné dve dievčatá za ňou hereckým prejavom nezaostávajú. Lajčiakom – teológom, cestovateľom, vedcom, ale aj učiteľom, dedinskou ženou, kravou a inými postavami slovenského vidieka – je jediný mužský protagonista inscenácie Peter Martinček, ktorý sa snaží uchopiť všetky motívy trochu „na smiešno“ (čo nie vždy aj vyjde), ale vcelku (hoci pomerne nenápadne) svoju rolu unesie.

To, že je text Lajčiak aktuálna záležitosť, ktorú si storočie ťaháme zo slovenskej histórie, je vskutku nelichotivou skutočnosťou, a preto niet pochýb o náležitosti jej inscenovania. Ballekov prístup navyše vyžaduje pomerne vnímavého diváka, ktorý sa nestratí vo vizuálnom ataku ani v pertraktovaných myšlienkach. Chce to trochu orientácie v symboloch, možno aj v dejinách divadla a prax v hľadaní súvislostí. Na jeho réžiách mám rada, že nepodceňuje diváka. Ráta s inteligentným respondentom, ktorý neprišiel do divadla len oddychovať a zabávať sa (napriek tomu, že sa snaží tento raz do diania „prepašovať“ aj humor). Ten má z môjho pohľadu občasne diskutabilné momenty, rovnako ako aj niektoré „prestojové“ chvíle vo vážnych témach (trochu rozpačitý začiatok), i istú formu nevyváženosti v dĺžke čítania textov na projekcii (pokiaľ teda nejde o kreovanie napätia v zdĺhavom, aj keď hudobnom, tichu). Aj sekvencia moderátorky s imaginárnymi hosťami má svoje limity, alebo pasáž s figurínou na pleciach a „antickými fúriami“(?!) by snáď tiež mohla mať časové obmedzenie, aj keď jej trvanie má asi cielene mieriť na monotónnosť a istú otupelosť z opakovaných pasáží.

Text Lajčiak (svojou dôležitosťou, významom a skrytými konotáciami na súčasný stav v slovenskej kultúre a spoločnosti) v komplexnej a náročnej réžii Balleka je správnou dramaturgickou voľbou v zmysle uvedenia prvej inscenácie pod novým vedením DPOH. Je to vskutku odvážny počin, ktorý zrejme vygeneruje dilemy, niektorých povzbudí, iných bude provokovať. Naznačil zároveň smerovanie mestského divadla, ktoré má ambíciu umením veci otvorene pomenovať, nedištancovať sa alibisticky od problémov spoločnosti a nezamietať špinu pod koberec. V každom prípade je inscenácia text Lajčiak (z pohľadu divadelnosti) „ballekovčina“, ktorej treba porozumieť, ale nemusí sa (a asi sa ani nebude) jednoznačne všetkým páčiť. A o tom je divadlo. Má generovať otázky, nie odpovede.

Barbara Brathová

Foto: Robert Tappert, zdroj DPOH.