Symfonický orchester Slovenského rozhlasu pod taktovkou Ondreja Lenárda uvedie 21. novembra jedinečný večer hudobných obrazov. Od hlbokých premien Eugena Suchoňa v Metamorfózach až po impresionistickú krásu Ravelových suít z Dafnis a Chloé. Hosťovať bude Slovenský filharmonický zbor so zbormajstrom Janom Rozehnalom.

Tvorba Eugena Suchoňa (1908 – 1993) predstavuje jeden z vrcholov slovenskej hudobnej kultúry 20. storočia. Skladateľ, ktorý zásadne formoval podobu slovenskej hudobnej moderny, zanechal v kultúrnych dejinách hlbokú a trvalú stopu. Jeho symfonické, komorné, vokálno-inštrumentálne i scénické diela – sprevádzané teoretickými reflexiami o podstate hudby – vytvorili základ slovenského národného štýlu, charakteristického vysokou estetickou úrovňou a nekompromisnou umeleckou integritou. Smerovanie k tomuto ideálu sa u mladého skladateľa vyhranilo už počas štúdií u Frica Kafendu v Bratislave a neskôr v Prahe u Vítězslava Nováka, kde sa formoval aj typický „baladický“ charakter jeho hudobného výrazu. Ten sa naplno prejavil v dielach ako Malá suita s passacagliou, Baladická suita, Žalm zeme podkarpatskej, opera Krútňava a napokon aj v symfonickej suite Metamorfózy.

Zjednodušujúce pohľady na umenie, ktoré sa v 50. rokoch presadzovali pod vplyvom socialistického realizmu, zasiahli aj slovenskú hudbu a nútili skladateľov prispôsobovať sa ideologicky určeným formám a žánrom. Suchoň sa však dokázal vyhnúť schematizmu, hoci na vlastnej koži zakúsil tlak doby. Práve v tejto atmosfére vznikli jeho Metamorfózy, päť variácií na vlastné témy, dielo polemizujúce s dobovou dogmatikou prostredníctvom osobnej umeleckej výpovede. Skladateľ sa tu obracia do vnútra – k vlastným zážitkom, spomienkam a citovým skúsenostiam a vytvára lyricko-meditatívnu partitúru s hlbokým autobiografickým presahom. Metamorfózy existujú v klavírnej i orchestrálnej verzii: klavírnu premiérovala Herta Suchoňová, orchestrálnu uviedla Slovenská filharmónia pod taktovkou Ľudovíta Rajtera v roku 1953. Skladba sa stala symbolom umeleckej integrity, osobnej pravdivosti a napokon aj jedným z najreprezentatívnejších opusov slovenského symfonizmu 20. storočia.

Maurice Ravel (1875 – 1937) vytvoril balet Dafnis a Chloé na objednávku ruského impresária Sergeja Ďagileva, zakladateľa legendárneho súboru Ballets Russes, ktorý na začiatku 20. storočia spojil najvýraznejšie osobnosti hudby, tanca a výtvarného umenia. Libreto choreografa Michela Fokina, založené na antickom príbehu gréckeho spisovateľa Longa, Ravel spracoval ako rozsiahlu symfonickú fresku o prebúdzajúcej sa láske. Premiéra 8. júna 1912 v parížskom Théâtre du Châtelet mala síce rozpačité prijatie, no hudba sa čoskoro presadila ako jedno z určujúcich diel francúzskeho impresionizmu. Skladateľ tu využil obrovský orchester so zborom, dvoma harfami, početnou dychovou a bicími sekciami, pričom farebnosť a architektonická presnosť vytvárajú jednu z najpozoruhodnejších partitúr francúzskej hudby.

Z baletnej partitúry Ravel neskôr vytvoril dve koncertné suity, ktoré zhrnuli najpôsobivejšie hudobné momenty pôvodného diela. Kým balet spájal hudbu, tanec a vizuálny obraz do jednotného dramatického celku, suity sú čisto orchestrálne kompozície určené pre koncertné pódium. Suita č. 1 je pastorálnou romancou s prvkami hrdinského dobrodružstva – príbeh lásky Dafnisa a Chloé prerastá do vášnivého, zmyslovo prežiareného vzťahu, ktorý vyústi do dramatickej scény únosu pirátmi. Suita č. 2 je zhustenou treťou časťou baletu: monumentálny Úsvit, lyrická Pantomíma s flautovým sólom, evokujúcim Panove píšťaly a záverečný Spoločný tanec, predstavujú majstrovskú ukážku Ravelovho orchestrálneho štýlu. Naplno v nich demonštruje, ako možno z obrovského aparátu vyťažiť priehľadný, rytmicky pulzujúci a zmyslovo podmanivý zvuk. Práve v týchto koncertných úpravách sa naplno prejavuje jeho schopnosť premeniť dramatický mýtus na čistú orchestrálnu poéziu.

Zdroj: Martin Kelemen, dramaturg SOSR