Po porážke nacistického Nemecka a samovražde Adolfa Hitlera, sa Spojenci museli rozhodnúť, čo urobia so zajatými nemeckými pohlavármi. Winston Churchill žiadal okamžité zastrelenie a Jozef Stalin chcel monsterproces, ktorého výsledkom by bola poprava. Nový americký prezident Harry S. Truman však trval na skutočnom a spravodlivom procese. Napokon padlo rozhodnutie usporiadať medzinárodný tribunál v Norimbergu, v meste, ktoré bolo synonymum pre vzostup Tretej ríše a slúžilo ako pozadie pre Hitlerove propagandistické zhromaždenia.

Pod vedením sudcu Najvyššieho súdu Spojených štátov Roberta H. Jacksona sa začali prípravy na historický súdny proces, do ktorého sa zapojil aj Douglas Kelley, psychiater americkej armády, poverený špeciálnou misiou. Jeho úlohou bolo preskúmať mysle mužov, ktorých rozhodnutia zdevastovali kontinenty a zničili milióny ľudí. Spojenci chápali, že spravodlivosť v Norimbergu sa nebude merať len rozsudkami a trestami, ale aj hlbším zúčtovaním s koreňmi samotného zla. Bola obludnosť nacistického režimu produktom narušených jednotlivcov, alebo mohli byť aj obyčajní ľudia zvedení ideológiou a ambíciami k páchaniu nepredstaviteľných činov? Svet požadoval odpovede.

Kelley sa spoliehal na kombináciu rozhovorov, hodnotení osobnosti a priameho pozorovania väzňov. Dôkladne vypočúval obžalovaných, aby zistil, či budú schopní zúčastniť sa procesu a ako budú reagovať na opisy ich zločinov. Stretol sa so širokým spektrom osobností – niektorí obvinení boli vzdorovití, iní zlomení, a mnohí úplne obyčajní. Jeho stretnutia s Hermannom Göringom, Hitlerovou pravou rukou, sa stali ústredným bodom psychologickej drámy odohrávajúcej sa v Norimbergu.

Predstaviteľ Hermanna Göringa Russell Crowe si myslí, že Göring skutočne veril obhajobe, ktorú predložil v Norimbergu, a ospravedlneniam, ktoré predložil Kelleymu, a veril, že uspeje na lavici obžalovaných. „Bola to veľkosť jeho ega, ktorá ho prinútila povedať: ‚Stále to môžem zvrátiť, môžem to zmeniť v mene všetkých ostatných Nemcov, ktorí do toho išli, pretože sme chceli, aby naša krajina prežila a prosperovala.‘ Do poslednej chvíle bol presvedčený, že sa mu podarí vnútiť ľuďom jeho pravdu.“

Scenáristu a režiséra Jamesa Vanderbilta, ktorý sa o Kelleyho práci dozvedel z článku o pripravovanej knihe Jacka El-Haia „Göring a psychiater“, fascinovalo na tomto príbehu prepojenie histórie a psychologického výskumu, ktorého cieľom bolo odhaliť korene zla, rozpoznať varovné signály a predísť prípadným budúcim hrôzam. Podľa režisérových slov je pravdou, že tí, ktorí zabúdajú na históriu, sú odsúdení si ju zopakovať. Dôvod, prečo si holokaust musia ľudia pripomínať a pamätať, je ten, že sa môže odohrať znova. „Tento film je pravdepodobne relevantnejší v roku 2025, ako mohol byť v roku 1995, hoci by som si želal, aby to tak nebolo. Ak zabudneme na tú dobu, vystavujeme sa veľkému nebezpečenstvu.“

Zdroj: TS Jana Studená, Forum Film

Zdroj foto: Forum Film