Chlapčenský úsmev, rezký krok, temperament a zväčša neposlušná, i keď postriebrená štica nijako nenasvedčujú tomu, že pán profesor má 80.

Na začiatku kariéry formovalo Emila Horvátha žičlivé a láskyplné rodinné prostredie voňajúce divadlom. Po absolvovaní štúdia na Vysokej škole múzických umení sa vrátil do Martina (1968 – 1976), vzápätí pôsobil sedem rokov na Novej scéne v Bratislave, aby sa v januári 1984 stal členom Činohry SND, súboru, ktorému je verný doteraz a ktorému istý čas aj šéfoval.

Emil Horváth patrí k najuznávanejším osobnostiam a najobsadzovanejším hercom. V SND za vyše štyridsať rokov stvárnil vyše sedemdesiat postáv historických, charakterových, komických či tragikomických – so zdravým sebavedomím a pokorou, odovzdanosťou a láskou, zodpovednosťou i tvorivým nepokojom. Ten sa odzrkadľuje v jeho bohatej tvorbe i režijnom rukopise. Mnoho absolventov štúdia herectva, ktorým bol pedagógom, stretáva teraz ako kolegov v divadle či pred kamerami. Je zberateľom i darcom emócií, a ako hovorí, zachránil zdravotníctvo tým, že sa nestal lekárom.

Emil Horváth získal mnoho cien – Janka Borodáča za postavu Rjumina v hre Letní hostia od Maxima Gorkého, Andreja Bagara za postavu Zilova v inscenácii hry Alexandra Vampilova Lov na kačice, Jozefa Kronera za postavu Starčeka v inscenácii Eugena Ionesca Stoličky – za túto postavu má aj DOSKY, ďalšie ocenenia za vynikajúci výkon v inscenácii Chrobák v hlave, ktorá bola v repertoári činohry celých 26 rokov!, a mohli by sme vyratúvať ďalej.

Prezident SR udelil umelcovi Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za významné zásluhy v oblasti rozvoja kultúry (2005), bol uvedený do televíznej siene slávy OTO 2015 a tento rok si odniesol aj Krištáľové krídlo v kategórii Divadlo a audiovizuálne umenie.

Emil Horváth „vážne bral príležitosti nielen pri veľkých, takzvaných dramatických úlohách, ale aj pri komediálnych, kde bol posilou so zmyslom pre iróniu, situačnú i verbálnu komiku. S ľahkosťou prechádzal viacerými žánrami, dobre rozumel žánrovým mixom – tragikomédii, tragigroteske či romantizujúcim polohám. Divadlo vnímal ako službu divákovi, ako pokus o súzvuk s hľadiskom,“ píše vo svojom komentári k rozhovorom Jána Štrassera s jubilantom v knihe Už dávno nie som mladšíprof. Vladimír Štefko.

Na krst knihy, v ktorej spoznávame nielen skvelého umelca v jeho hĺbke a jedinečnosti, ale i jeho osobnú filozofiu, ktorá sa odráža v empatii k svetu, citlivej láske k rodine a v hlbokom ľudskom porozumení, s akým pristupuje k hereckému aj režijnému remeslu i svojim kolegom, vás pozývame v piatok 14. novembra 2025 do Modrého salóna v novej budove SND.

Pri príležitosti životného jubilea zablahoželáme vzácnemu kolegovi oficiálne na scéne po skončení predstavenia Molièrovej komédie Zdravý nemocný v piatok 21. novembra 2025.

„Umelecký talent nie je čosi, čo sa dá u človeka exaktne odmerať a vyjadriť v nejakých jednotkách. Spoľahlivo ho preveria až roky v praxi,“ odpovedá na jednu z otázok v spomínanej publikácii Emil Horváth. Nech nám ten svoj neopakovateľný a jedinečný talent rozdáva ešte dlho na scéne, pred kamerami i s mikrofónom, aby nám doprial tešiť sa z prívalu energie a dovolil zamyslieť sa nad podstatou pravdy.

Zdroj: Izabela Pažítková, tlačová tajomníčka Slovenského národného divadla

Foto: SND