Česká režisérka Zuzana Kirchnerová v minulosti získala cenu na prestížnom filmovom festivale v Cannes za svoj krátky film Bába (2008). Tento rok sa na festival vrátila s celovečernou drámou Karavan (2025) o matke a synovi, ktorí sa vydajú na cestu naprieč južným Talianskom v starom karavane, aby sa vďaka zdanlivo bezcieľnej ceste vyliečili z vyhorenia, ktoré ich od seba vzďaľuje. Postavy David (David Vodstrčil) a Ester (Aňa Geislerová) vyšli z inšpirácie vlastným životom režisérky, ktorej syn má okrem Downovho syndrómu diagnostikovanú aj poruchu autistického spektra. Slovenskú premiéru mal Karavan na Medzinárodnom filmovom festivale Cinematik 2025.

Čo bolo na začiatku filmu Karavan? 

Od narodenia môjho syna som vedela, že chcem tému rodičovstva nejakým spôsobom spracovať. Na začiatku som mala v hlave obraz mamy, ktorá odmieta svojho syna, ale na konci za ním beží, objíme ho a nepustí. 

Aké to bolo prísť do Cannes s tak osobným filmom? 

Reakcie boli úžasné, mali sme dlhé standing ovation. Nakoniec museli organizátori divákov vyprevadiť von, pretože v sále sa už mal premietať ďalší film. Bolo to veľmi pekné. Mala som dojem ako keby sa to ani nedialo mne, že sa mi to určite len sníva a čoskoro sa prebudím. 

Vedeli by ste to porovnať s reakciami slovenského publika na Slovensku? 

V Cannes bolo publikum z veľkej časti zložené z kritikov či zástupcov distribúcií. Je to publikum, ktorému sa len tak niečo nazapáči. Slováci reagovali na film veľmi emotívne. Mám dojem, že Karavan sledovali s veľkou dávkou emócií, z čoho sa teším, lebo si myslím, že presne tak by mal byť vnímaný. 

Vo vašom príbehu má významnú úlohu David, chlapec s Downovým syndrómom. Spoločnosť si takýchto ľudí často trochu idealizuje, považuje ich za veselých, usmievavých a milých, no vy tento stereotyp vo filme narúšate.

Hlavný hrdina David má Downov syndróm kombinovaný s autizmom a práve autizmus je najviac komplikovaná časť jeho znevýhodnenia. Vplyvom autizmu má takýto človek nočné záchvaty, ťažko sa mu spí, je útočný, často aj voči rodičom. Toto správanie teda nepatrí Downovmu syndrómu, ale aj ľudia so syndrómom za dokážu rozzúriť a mať svoje nálady. Snažím sa nepodporovať stereotypy o nich, pretože viem, že sú to komplexné osobnosti, ktoré v sebe majú aj to pozitívne aj negatívne. Podobne ako každý z nás. 

David Vodstrčil hrá vo filme hrdinu Davida, ktorý je však neverbálny. Je to jeden z rozmerov tejto postavy a dôsledok jej autizmu? 

Áno.

Kedysi ľudí s mentálnym znevýhodnením hrali vo filmoch herci, ktorí takéto znevýhodnenie vôbec nemali. Vidíme, že doba sa mení a príležitosť účinkovať vo filme dostávajú napríklad aj ľudia s Downovým syndrómom. Vo vašom filme dokonca jednu z hlavných úloh.

Spoločnosť je oveľa viac otvorená. Kinematografia je otvorená rôznym ľuďom, napríklad ľuďom so silnejšou postavou alebo predkusom. Myslím si, že začíname búrať napríklad stereotypy o kráse. V dnešnej dobe už taktiež nie je možné, aby hrdinu s Downovým syndrómom hral obyčajný chlapec. Pre mňa to bolo rovnako dôležité. Od začiatku som pred producentmi trvala na tom, aby sme našli chlapca so znevýhodnením. 

Hľadali ste ho v Čechách alebo aj na Slovensku? 

V Čechách, na Slovensku, všade. Práve tým, že bol neverbálny, tak na národnosti nezáležalo. Dávida sme napokon našli v Prahe, ale mali sme favoritov aj na Slovensku. 

Postava Davida má v niektorých situáciách vo filme veľmi náročné správanie, kedy svoju mamu napríklad fyzicky napáda. Ako ste tieto scény režijne zvládali?

Vedeli sme, že to bude zložité, preto sme sa na to dlho pripravovali a nenechali sme nič na náhodu. Ja, David a Aňa sme sa pol roka pred nakrúcaním často stretávali. Mali sme k dispozícii aj detský koučing. Spolu sme nacvičovali scény, v ktorých malo dôjsť napríklad k bitke. Potrebovala som, aby sa medzi Aňou a Davidom vytvoril vzťah, určité napojenie sa, ale zároveň, aby boli jasne stanovené hranice, ktoré musia obaja rešpektovať. David sa musel naučiť, kedy hrá filmovú rolu a kedy je to opäť David Vodstrčil.

Vo filme sú aj scény, ktoré pracujú so sexualitou. Nejde len o túžby či frustráciu matky Davida Ester (Aňa Geislerova), ale aj sexualitu samotného Davida. Prečo bolo pre vás dôležité to vo filme zobraziť? 

Ľudia s mentálnym znevýhodnením to majú rovnako, ako my ostatní. Keď prídu do puberty, sexualita vystupuje do popredia a je podstatnou súčasťou ich života. Rodičia takýchto detí často nevedia, ako s tým pracovať. Je dôležité, aby sme aj pri deťoch s mentálnym znevýhodnením vnímali skutočnosť, že dospievajú. Hrdina David, tak ako každý iný tínedžer, má niekedy plné zuby svojej mamy. Túži po ženách a hrdinka Zuza, ktorá sa k nemu v príbehu pridá, ho tak trochu aj provokuje. Ona ho totiž nevníma ako odlišného. 

Je dôležité hovoriť o sexualite ľudí s mentálnym znevýhodnením bez predsudkov. Nemôžeme sa tváriť, že to u nich neexistuje rovnako ako o nich nemôžeme hovoriť, že sú úchylní, keď majú túto sexualitu prejavenú. Nič z toho nie je pravda.

Keby ste mali odkaz filmu vyjadriť jednou vetou pre tých, ktorí ho ešte nevideli, čo by ste povedali? 

Je to film o hľadaní vnútornej slobody. 

Preto ste zvolili aj žáner road movie?

Áno, road movie sa k príbehu o slobode hodí najviac. Navyše, človek sa na cestách toho o sebe veľa dozvie, nájde veľa dôležitých odpovedí, ktoré vo svojom bežnom prostredí nedokáže nájsť.

Film Karavan príde do kín 18. septembra 2025.

Za rozhovor ďakuje Matúš Trišč

Foto: Robert Tappert