Osudová symfónia pod taktovkou Sira Antonia Pappana na Bratislavských hudobných slávnostiach. Posledný septembrový večer (30. 9. 2025) v rámci Bratislavských hudobných slávností patril London Symphony Orchestra, ktorý patrí medzi najprestížnejšie orchestre sveta. Pod vedením charizmatického Sira...

Osudová symfónia pod taktovkou Sira Antonia Pappana na Bratislavských hudobných slávnostiach.

Posledný septembrový večer (30. 9. 2025) v rámci Bratislavských hudobných slávností patril London Symphony Orchestra, ktorý patrí medzi najprestížnejšie orchestre sveta. Pod vedením charizmatického Sira Antonia Pappana a so sólistom Seong-Jin Cho ponúkli dramaturgicky silný program: Šostakovičovu Deviatu symfóniu, Prokofievov Klavírny koncert č. 2 a Beethovenovu „Osudovú“.

Úvod koncertu patril ironicko-grotesknej symfónii Dmitrija Šostakoviča. Premiérovaná v roku 1945, je jednou z jeho najprekvapujúcejších skladieb. Po víťazstve nad fašizmom sa očakávalo od Šostakoviča veľkolepé, monumentálne dielo. Namiesto toho však skladateľ predstavil symfóniu komorných rozmerov, ktorá trvá približne 25 minút. Dielo má ľahké, až „mozartovské“ otvorenie v rýchlom tempe Allegro, ktoré je vzdialené od predstáv mohutnej oslavy víťazstva. Sám Šostakovič totiž avizoval, že to bude veľké dielo so zborom, takže len málokto očakával až klasicistickú úspornosť a hudobné žarty. Prvá veta je priam bezstarostná.

Sir Pappano stavil na ostrosť rytmov a melodickú hravosť. Tempo, v ktorom hudobníci nastúpili, bolo brilantné, pričom orchester zachoval zrozumiteľnú artikuláciu. Od prvých taktov poslucháča priam šokovala vyváženosť zvuku, ktorým London Symphony Orchestra disponuje. Je to ich vizitka, aj vďaka tejto zvukovosti patria medzi jedny z najnahrávanejších telies na celom svete. Bol založený v roku 1904 a stal sa prvým britským orchestrom s kolektívnym riadením hráčov.

Sláčikové nástroje majú jasný, nosný tón, ktorý vyniká v romantickom aj modernom repertoári, anglická tradícia prináša osobité zafarbenie drevených dychov - fagotov, hobojov a klarinetov. Publikum je fascinované čistou intonáciou a prieraznosťou plechových dychových nástrojov, čo je ideálne tak pre diela Mahlera ako i Šostakoviča. Hráči tohto telesa sú schopní v rekordne krátkom čase naštudovať aj ten najnáročnejší repertoár. Pracovali s ním dirigentské legendy ako Sir Colin Davis, André Previn, Leonard Bernstein, Valerij Gergijev, Daniel Harding, Simon Rattle a dnes je to Sir Antonio Pappano, ktorý je šéfdirigentom druhú sezónu.

Po vtipnej, bezstarostnej prvej vete Šostakovičovej Symfónie č. 9 Es dur prišlo dojímavé Moderato – tichá melódia klarinetov s absolútnou presnosťou violončiel a kontrabasov v pizzicatach, plné melancholickej nálady a napätia. Postupne sa pridávali ďalšie dychy (flauta, hoboje, fagot), kohokoľvek spomíname, dočkali sme sa čistej, brilantnej interpretácie. Lyriku a melanchóliu druhej časti striedalo energické scherzo tretej časti v tempe Presto. Ostré, virtuózne, bezchybné vstupy dychov, perkusívny charakter striedal ťažobný, expresívny charakter štvrtej časti Largo. Tragickú meditáciu ohlasujú trombóny a tuba vo fortissime, doznievajúc len postupne. Sólo fagotu patrí k najsilnejším momentom celého diela. Ujala sa ho svetoznáma fagotistka, prvá hráčka skupiny Rachel Gough. Jej výkon bol fenomenálny – morendo v pianissime malo dychberúcu atmosféru. Hlboké zamyslenie vety Largo viedlo do záverečnej časti Allegretto, ktoré sa síce začalo nenápadne, s úspornejšou inštrumentáciou, no napokon cez iróniu a tanečnú grotesku ústilo do temperamentného záveru.

V kontraste k radostnej póze vonkajších častí sa vnútri ozýval chlad. Hráči dokázali vystavať dramatické napätie s jemnými náznakmi tragiky. Šostakovič v podaní London Symphony Orchestra mal v sebe sarkazmus aj hlboký odkaz ľudskosti. Technicky dokonalý, interpretácia sa orientovala na meditačný tón diela, na jeho komorný charakter, bez podčiarknutia istej úsečnosti v zmysle opozície voči oficiálnym očakávaniam (ako to napríklad poňal Mravinskij). Sir Pappano sa plne koncentroval na vyzdvihnutie tragiky diela, skrytej pod maskou grotesky.

Seong-Jin Cho vstúpil na pódium s dielom, ktoré patrí k najťažším v klavírnom repertoári. Jeho interpretácia Prokofievovho Klavírneho koncert č. 2 g mol priniesla dokonalú techniku a obdivuhodnú virtuozitu. Dokázal však stvárniť aj poetickosť diela. Už v úvode prvej časti Andantino – Allegretto vyzdvihol melanchóliu klavíra v koncentrovanej dynamike a spevnosti. Téma v jeho interpretácii mala priam meditatívny charakter, od toho najjemnejšieho pianissima ju neskôr dokázal stvárniť aj v plnom objemnom fortissime.

Kadencia prvej vety bola monumentálna. Patrí medzi jedny z najdlhších a technicky najťažších v celom klavírnom repertoári. Sólová hra trvá viac než päť minút. Polyfonický úsek sa čoraz viac zhutňoval, Seong-Jin Cho nestratil koncentráciu na vedenie hlasov, aby následne prešiel k náročnému, akordickému úseku. Sebaistota v technike, premyslené, sugestívne gradácie, no najmä čistota jeho hry, uchvátila. A pri tom všetkom, pôsobil mimoriadne prirodzene, akoby sa s tou hudbou narodil. Ak totiž pri tomto diele pociťuje poslucháč obtiažnosť (sám Prokofiev sa po jeho napísaní ponosoval, že je až príliš ťažké), je zjavné, že to nie je interpret schopný hrať toto dielo. Buď s precíznosťou a dokonalosťou, alebo radšej vôbec.

Orchester bol sólistovi skvelým partnerom. V meditatívnych úsekoch sa k nemu pripájal citlivo a s pregnantnými nástupmi, v krátkych, ostrých, bol zreteľný, jasný a zrozumiteľný. A keď sme si už mysleli, že sólista v tento večer neprekvapí, tak potom „brutalita“ nás ešte len čakala. Druhá veta Scherzo: Vivace, bola neľútostná z hľadiska tempa. Je to nepretržitý tok šestnástinových nôt v klavíri, ktorý nemá jediného „nádychu“. V momente, kedy som si začínala myslieť, že London Symphony Orchestra s klaviristom, pod taktovkou charizmatického Sira Pappana, tromfnú Seijiho Ozawu a Berlínskych filharmonikov s klaviristom Yundim Li, objavila sa rytmická nestabilita. Veľmi sa čomu ani niet diviť, pretože strojová presnosť v takom tempe (obľúbená to disciplína Sergeja Prokofieva) a neustály, mechanický sprievod orchestra v tejto vete, je vopred prehratý boj. Aspoň aj muzikanti dokázali, že sú len ľudia z mäsa a kostí. Zato Seong-Jin Cho neostal svojej povesti nič dlžný, dobojoval svoj part do víťazného konca, bez vyrušenia, v štýle perpetuum mobile. A bol rád, že sa konečne môže pred treťou časťou nadýchnuť. Spolu s nami.

Nie nadlho. Intermezzo: Allegro moderato má ťažkopádny, pochodový charakter, ktorými skladateľ vyjadruje posmech z patetických, romantických klavírnych koncertov, je predznamenaním jeho sarkastického scherza. Sir Pappano zvolil o čosi pomalšie tempo, čím sa orchestrálne figúry stali ešte tmavšími a ťažkopádnejšími. Aj z klavíra sa vytratila brilantnosť, no zato vytváral s plechovými dychmi priam monštruózne plochy. Smiech nebol iba taký opatrný, jemný, spoza dverí, no otvorený a hlučný.

Finále, to bola búrlivosť, pripravenosť a sebavedomie orchestra. Počuli sme neustály tok energie v časti Finale: Allegro tempestoso, v ktorom mal klavír rovnako dominantnú úlohu ako počiatočné sláčiky a drevené dychy. Hlboké tóny trombónov, tuby a lesných rohov postupne slabli, aby predstavili trioly violončiel s akcentovaním ťažkej doby v podaní kontrabasov. To, čo z nich spravil Sir Pappano, si vskutku môže dovoliť len takýto orchester svetového mena. V legáte sa trioly stali takmer nečitateľnými, hranými plynule, na jednu dobu, no tým vlastne splnili svoj účel: mali ostinátny charakter, neustále dobiedzali ako otravný hmyz, pričom klavír sa stal úspornejším v komunikácii, len harmonicky odvážnymi akordmi v dynamike pianissima. V  poetike sólistu sme pociťovali, že skutočná dráma vo finále nás ešte len čaká. V podaní LSO malo expresívny charakter.

Po prestávke zaznela Beethovenova Symfónia č. 5 „Osudová“. Ikonické dielo Beethovena túto dramaturgiu zavŕšilo (jeden z najlepšie vyskladaných programov, aké na BHS vôbec zazneli). Symfóniu poňal Sir Pappano bez zbytočnej teatrálnosti, veľmi priamočiaro. Mnohí už o tomto diele dišputovali a zhodli sa, že práve táto symfónia má jeden z najťažších nástupov. Chce to, skrátka, odvahu začať. A zvoliť správne tempo a dĺžku fermát tak, aby „klopanie osudu na dvere“ malo svoju závažnú výpoveď. A pochopiteľne, nastúpiť po osminovej pauze, ktorou sa partitúra začína pre sláčikové nástroje a klarinety. Dirigent nepreferoval dlhšie fermáty, tempo, v duchu moderného interpretačného umenia, bolo svižnejšie, jeho gesto bolo priame. Uprednostnil koncentráciu na rytmický pulz, bez detailne budovaných dynamických kontrastov. Orchester pod jeho taktovkou dosiahol dostatočnú majestátnosť a dodržiaval jasnú, priezračnú štruktúru diela. Zvuk bol homogénny, zodpovedajúci princípom klasicistickej hudby, no zároveň mal potrebný živel pre Beethovenovu hudbu.

Akokoľvek sa môže javiť Beethovenova Osudová ako opočúvaná, každý sa zrejme pristihneme pri tom, ako nás Beethoven neustále baví a napĺňa. Akákoľvek jeho symfónia, aj tá najviac hrávaná si vyžaduje na jednej strane prísnosť, vyváženosť a transparentné, analytické čítanie partitúry, na druhej výsostne individuálny prístup. A ten nám Sir Pappano predostrel: precíznu interpretáciu s rytmickými fragmentmi a detailnú prácu s kontrapunktom v prvej vete, kontrast dvoch variácií druhej vety v druhej časti Andante con moto (úvodné dolce vo violách a violončelách bolo prekrásne v prekvapivo pomalom tempe), tretiu časť, ktorá zvykne byť pochmúrna, no znela dynamicky odvážnejšie, akoby rezignáciu osudu odmietala s úžasne temperamentnou fúgou no a napokon jasná, slávnostná, triumfálna (a čistá!) fanfára na záver. Bolo to svetlo a radosť na záver, finále ako sa patrí a kto pozorne počúval, vie, že to nebol tuctový Beethoven opakovaný po nejakej referenčnej nahrávke, no ojedinele vkusná, vlastná interpretácia tohto ikonického diela.

A mimochodom, ani to sa často nestáva, aby koncertnému majstrovi praskla struna a pohotová kolegyňa z druhého pultu mu ju vymenila, husle naladila a pripravené mu vrátila späť. Koľko temperamentu v tej „Osudovej“!

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak