Za dirigentským pultom Slovenskej filharmónie sa opäť predstaví Emmanuel Villaume, obľúbený u bratislavského publika pre svoj elegantný štýl, výraznú muzikalitu a schopnosť vystihnúť dramatické i lyrické polohy orchestrálneho repertoáru. Bratislavské hudobné slávnosti sa nezadržateľne blížia. Máte už „ten svoj“, koncert, prípadne viacero? Alebo pôjdete na všetky? Naša rada: Mahler pod taktovkou bývalého šéfdirigenta SF by vo vašom výbere nemal chýbať.

Francúzsky dirigent, ktorý pôsobí ako hudobný riaditeľ Dallas Opera a pravidelne spolupracuje s prestížnymi orchestrami v Európe i v USA, sa vyznačuje citom pre detail i veľkorysým uchopením symfonickej architektúry. Koncert, ktorý uvedie v rámci jubilejného, 60. ročníka BHS, má aj symbolický rozmer: pozvanie prijal Vincent Dubois, jeden z troch titulárnych organistov parížskej katedrály Notre Dame. Jeho účinkovanie je pripomienkou nedávneho znovuotvorenia tohto ikonického chrámu, ktorého organový zvuk patrí k symbolom francúzskej hudobnej kultúry.

Úvod programu (koncert sa bude konať 25.septembra 2025 o 19:30) bude patriť Francisovi Poulencovi a jeho Koncertu pre organ, sláčikový orchester a tympany g mol, op. 36. Toto dielo, ktoré vzniklo v 30. rokoch 20. storočia, spája majestátnosť organu s komorným zafarbením sláčikov a perkusívnou energiou tympanov. Poulenc strieda asketickú duchovnosť s brilantnými rytmami, čím vytvára hudbu oscilujúcu medzi meditatívnou vážnosťou a hravou vitalitou. Písal ju v čase náhleho úmrtia svojho najlepšieho priateľa, mladého skladateľa a kritika Pierra-Octavea Ferrouda. Práve vtedy došlo k jeho duchovnej premene a začal podnikať púte na sväté miesta, pričom v tomto zásadnom období vytvoril veľkolepé svedectvá o svojej viere, ako napríklad Sept chansons z roku 1936 a Omša v G dur z roku 1937. Nachádzal tiež inšpiráciu v básňach Paula Eluarda, ktoré spájali pozemskú a božskú lásku, veselý vtip a sentimentalitu do takej miery, že Poulenc ju považoval za neodolateľnú a viedla k vzniku niektorých z jeho najlepších piesní. Často ich uvádzal za klavírom a spieval ich barytonista Pierre Bernac, ktorý sa stal jeho životným spoločníkom.

Koncert pre organ, sláčiky a tympany si objednala princezná Edmonda de Polignac. Hudobných teoretikov prekvapujú barokové asociácie v diele: Poulencove postupy inklinovali k renesančnej hudbe a dielo je koncipované v duchu Buxtehudeho organových fantázií. Sľubuje teda pôsobivú kombináciu francúzskej elegancie, kus histórie a zároveň dramatického náboja.

Ťažiskom večera bude Gustav Mahler a jeho Symfónia č. 7 e mol, jedno z jeho najzáhadnejších a najinovatívnejších diel. Skladba, ktorú Mahler označil za „symfóniu noci“, sprevádza poslucháča na ceste od pochmúrnej atmosféry večera cez dve poetické Nočné hudby (Nachtmusik), kde zaznievajú mandolína a gitara, až po radostne žiariace finále. Symfónia je fascinujúcou zmesou expresívnych kontrastov: temné tiene a melanchólia sa tu stretávajú s grotesknou iróniou i triumfálnym svetlom. Pozostáva z piatich viet. Dve vonkajšie vety sú rozsiahlejšie kompozície, prvá je voľná sonátová forma, finále voľné rondo. Tri vnútorné vety slúžia ako symfonické skladby. V diele sa skladateľ vracia k progresívnej tonalite svojich skorších skladieb. Z celkovej temnej nálady v prípade tejto symfónie postupuje od temnej k svetlej, od molovej k durovej.

Villaume je dirigentom, ktorý dokáže Mahlerovu hudbu podať s pochopením a inteligenciou. Je to dirigent, ktorý má potrebný nadhľad, no zároveň disponuje dostatočnou emocionálnou intenzitou. Jeho interpretácie sú známe schopnosťou odhaliť vnútorné hudobné konflikty a svojou senzitívnosťou dokáže orchester doviesť k plastickému, zvukovo bohatému prejavu.

Tento koncert je stretnutím s dvomi veľkými hudobnými svetmi, značne odlišnými, no pritom mnohými znakmi totožnými. Obe diela reprezentujú európsku hudbu, ktorá aj nás ešte stále (snáď) radí do tohto priestoru kultúrnych tradícií.

Spracovala Zuzana Vachová

Titulná foto: Alexander Trizuljak