Hudobné večery, ktoré vedľa seba stavajú diela klasickej symfonickej literatúry a premiéry súčasných skladateľov, ponúkajú poslucháčom jedinečnú možnosť vnímať hudobné umenie ako živý a neustále sa meniaci organizmus. Tradícia sa v nich nestáva iba minulosťou, ale rámcom, v ktorom súčasná tvorba...

Hudobné večery, ktoré vedľa seba stavajú diela klasickej symfonickej literatúry a premiéry súčasných skladateľov, ponúkajú poslucháčom jedinečnú možnosť vnímať hudobné umenie ako živý a neustále sa meniaci organizmus. Tradícia sa v nich nestáva iba minulosťou, ale rámcom, v ktorom súčasná tvorba získava svoje kontúry, oporu aj kontrast. Takto koncipovaný program prináša aj dnešný večer. Naša hudobná kultúra je nielen dedičstvom, ale aj dynamicky pulzujúcou prítomnosťou, schopnou vstupovať do dialógu s dielami minulosti.

Druhý koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu zaznie 24.10.2025 a dirigovať ho bude Konstantin Ilievsky.

Robert Kolář (1982) patrí k predstaviteľom mladšej generácie slovenských skladateľov, pre ktorých je hudba nielen formou umeleckého vyjadrenia, ale aj reflexie sveta okolo nás. Vyštudoval hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a od roku 2008 pôsobí ako redaktor mesačníka Hudobný život, čo jeho pohľad na hudbu obohacuje o analytickú a širšiu kultúrno-historickú perspektívu. Ako hráč na trúbke sa  venuje rôznym podobám improvizácie: je členom Bratislavského improvizačného orchestra, spolupracoval s VENI Ensemble či Cluster Ensemble. Štúdium kompozície absolvoval na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU v triede Mariána Lejavu a už počas neho sa profiloval najmä ako autor orchestrálnej hudby. Symfonický orchester Slovenského rozhlasu v premiére uviedol jeho skladbu Fragilità (2021), Slovenská filharmónia ouvertúru Fanfares (2023). V tom istom roku reprezentoval Slovensko na festivale ISCM v Johannesburgu, začiatkom tohto roka so skladbou Babylonian Gardens III zasa vo finále skladateľskej súťaže v Bazileji.

Orchestrálna skladba Equinox, ktorú počujeme v premiére, tvorí druhú časť autorovej Beatnickej trilógie pre orchester a predstavuje lyrické intermezzo medzi rozmernejšími dielami Big Sur a Sunflower Sutra. Hoci v tomto prípade názov diela priamo neodkazuje na konkrétny literárny text, jeho ideový rámec vychádza z epizódy z románu Dharmoví tuláci od Jacka Kerouaca, opisujúcej spoločný výstup spisovateľa a básnika Garyho Snydera na vrch Matterhorn v kalifornskom pohorí Sierra Nevada. Motív cesty, vzostupu a zostupu sa premieta aj do formy: skladba je vystavaná symetricky – prvá polovica narastá v dynamike, tempe i orchestrálnej hustote, druhá ich zrkadlovo uvoľňuje. Princíp „rovnodennosti“ sa odráža aj v inštrumentácii: úvod patrí vysokým registrom orchestra, záver hlbokým; stretnú sa len na niekoľko okamihov okolo osi symetrie. Equinox sa začína rozprávaním sólovej flauty a končí epilógom tuby – vzdialeným pohľadom na obrys hory, miznúci v opare noci.

Reinhold Glière (1875 – 1956) patrí k výrazným osobnostiam ruského hudobného života prvej polovice 20. storočia. Hoci je dnes jeho meno známe najmä vďaka pedagogickej činnosti – medzi jeho žiakmi boli Sergej Prokofiev či Aram Chačaturjan – je autorom rozsiahlych orchestrálnych a komorných opusov, ktoré spájajú tradíciu neskorého romantizmu so súčasnosťou. Koncert pre lesný roh a orchester B dur, op. 91 vznikol v roku 1951 na podnet hornistu Valerija Poljcha. Skladateľ sa s ním zoznámil počas príprav baletu Bronzový jazdec v moskovskom Veľkom divadle. Fascinovaný zvukom tohto nástroja sa Glière rozhodol predstaviť jeho sólistický potenciál v podobe samostatného koncertu. Na tomto diele úzko spolupracoval s Poljchom – ten upravoval detaily sólového partu, vytvoril vlastnú kadenciu prvej časti a prispel aj k podobe záverečnej kódy. Premiéru koncertu v máji 1951 v Leningradskom filharmonickom orchestri dirigoval sám autor a zaznamenala okamžitý úspech.  Dielo sa čoskoro rozšírilo do repertoáru orchestrov po celom svete.

Glièrov koncert dokazuje, že lesný roh, zvyčajne ukrytý v orchestrálnej štruktúre, sa môže stať výrazným a presvedčivým sólovým hlasom. Trojčasťové dielo má klasický model a je naplnené romantickým gestom i bohatstvom orchestrálnej farby. Úvodná časť má charakter majestátneho pochodu s pevnými rytmickými figúrami, druhá prináša lyrické uvoľnenie, jeho spevná melodika a jemná kantiléna majú charakter intímnej piesňovej výpovede. Finále, v ktorom sa rozohráva obraz ľudovej slávnosti, je brilantnou ukážkou virtuózneho písania pre lesný roh: tanečné rytmy, stále sa zrýchľujúce tempo a slávnostná kóda dávajú sólistovi možnosť naplno rozvinúť technickú brilantnosť i výrazový rozsah. Výsledkom je koncertantné dielo, ktoré svojou syntézou melodickej prirodzenosti a orchestrálneho lesku patrí k zásadným dielam repertoáru tohto nástroja.

Felix Mendelssohn Bartholdy (1809 – 1847) komponoval svoju Symfóniu č. 5 D dur, op. 107, známu ako Reformačná, v roku 1830 pri príležitosti tristého výročia Augsburského vyznania viery – základného dokumentu protestantskej reformácie. Hoci ju neobjednala žiadna oficiálna inštitúcia, mladý skladateľ v nej chcel hudobne vyjadriť podstatu Lutherovej duchovnej revolúcie: emancipáciu viery, návrat k prameňom a zdôraznenie osobného vzťahu človeka k Bohu. Aj osobné okolnosti dodávajú dielu symbolický rozmer – Mendelssohn, pochádzajúci z významnej židovskej rodiny, bol ako dieťa pokrstený a vyrastal v luteránskom prostredí. Obdivoval Lutherovu biblickú reformu i monumentálne dielo Johanna Sebastiana Bacha. Svojou hudbou a prácou pomohol znovu uviesť Bacha do centra európskej kultúry. Tieto duchovné a intelektuálne impulzy pretavil do diela, ktoré nie je liturgickou hudbou, ale svojou povahou skôr „symfóniou viery“ – kombináciou klasickej formovej disciplíny, historických symbolov a osobnej výpovede. Napriek počiatočnému neúspechu, spôsobenému zmenou plánovaných osláv a autorovou sebakritickosťou ide o dielo, ktoré v dejinách zaujíma jedinečné miesto: je akousi teologickou reflexiou v orchestrálnej podobe.

Štvorčasťová architektúra má jasný ideový oblúk – od konfliktu k zmiereniu a od protikladu ku konsenzu. Úvodná časť otvára dielo motívom gregoriánskeho chorálu symbolizujúcim katolícku tradíciu, na ktorý nadväzuje „Drážďanské amen“ – melodický emblém protestantskej liturgie, neskôr známy aj z Wagnerovho Parsifala. Mendelssohn tieto motívy konfrontuje v dramaticky vystavanom sonátovom tvare. Kontrapunktická práca tu evokuje ducha Palestrinu i Bacha. Po dramatickom úvode nasleduje scherzo s tanečnou ľahkosťou a kontrastným triom, ktoré predstavuje moment ľudskej radosti uprostred náboženského zápasu. Krátke Andante prináša lyrický oddych a pripravuje pôdu pre finále, kde zaznie Lutherov chorál Ein feste Burg ist unser Gott [Hrad prepevný je Pán Boh náš] – najprv ako jemná tematická alúzia v sóle flauty, neskôr ako monumentálny hymnus. V kontrapunktickom spracovaní, fugáte a majestátnom záverečnom tutti sa spája hudobná pocta reformácie s úctou k Bachovmu dedičstvu. Reformačná symfónia je tak nielen historickou pripomienkou, ale aj filozofickým gestom.

PROGRAM
Robert Kolář: Equinox pre orchester (premiéra)
Reinhold Glière: Koncert pre lesný roh a orchester B dur, op. 91
Felix Mendelssohn Bartholdy: Symfónia č. 5 D dur (Reformačná), op. 107

ÚČINKUJÚ
Konstantin Ilievsky (dirigent)
Radek Baborák (lesný roh)
Symfonický orchester Slovenského rozhlasu

Text pripravil Martin Kelemen, dramaturg SOSR

Titulná foto: Milan Krupčík/RTVS