Nemecké divadlo z Drážďan sa predstavilo na Eurokontexte 2019 v SND Odyseou. Homérova ODYSEA je najranejším veľkým európskym eposom o kolonizácii a jej následkoch, ako uvádza bulletin. Odysea je odkaz gréckej mytológie, v ktorej je zachytené desaťročné blúdenie mýtického hrdinu Odysea, ktorý svojou...

Nemecké divadlo z Drážďan sa predstavilo na Eurokontexte 2019 v SND Odyseou.

Homérova ODYSEA je najranejším veľkým európskym eposom o kolonizácii a jej následkoch, ako uvádza bulletin. Odysea je odkaz gréckej mytológie, v ktorej je zachytené desaťročné blúdenie mýtického hrdinu Odysea, ktorý svojou ľsťou rozhodol o výsledku vojny proti Tróji, potom sa plavil cez Stredozemné more a hľadal cestu späť na svoju rodnú Itaku. Desať rokov vojny a desať rokov cesty naspäť domov. Odyseus sa odcudzil sám sebe, svojej vlasti aj svojej žene Penelope a ako cudzinec sa vracia domov, kde to už však všetko je a vyzerá inak. Ostrov, pomery na ňom, odrastený syn Telemach, stará a rezignovaná manželka...

Roland Schimmelpfennig, ktorého texty tvoria novú formu dramatickej literatúry a sú hrané v mnohých krajinách aj mimo priestoru nemecky hovoriacich krajín, napísal Odyseu na objednávku Štátnej činohry v Drážďanoch (Staatsschauspiel Dresden) nanovo. Rovnako ako u Homéra aj u Schimmelpfenniga pri mnohých udalostiach nejde o priamy opis deja, ale o opis udalostí, ktoré sa udiali v minulosti alebo sú vymyslené. Penelope miluje učiteľa, ktorý žije v malom aute, učiteľ rozpráva neustále nový príbeh o Odyseovi, až pokým sa Odyseus nevráti na Itaku. Na ceste tam si Odyseus a jeho druhovia kladú otázku, čo to vlastne znamená domov a či naň existuje základné právo. Stretnú sa s Kyklopom, ktorý chce votrelcov zničiť, iní ich zase prijmú a oslavujú s nimi, ale krátke opojenie z návratu sa rýchlo končí. Takto je zadefinovaný nemecký Odyseus tvorcami.

Dej sa odohráva na indiferentnom neutrálnom mieste, sú tu len drevené steny, škrupinkové farebné kufre, ktoré moderne naznačujú dlhú cestu Odysea a jeho druhov. Dvaja protagonisti v seniorskom veku v prológu a epilógu zosobňujú Odysea a Penelopu, tri ženy a traja muži v civilnom odeve, odlíšení farbou nohavíc rozprávajú na striedačku príbeh. Ten vychádza z mytológie a zachytáva Odyseove zastávky na ceste domov (Nauzika, Kyklop, Hades, Kirke, Kalypso, Aeolus...) – to všetko sa objaví v texte, ktorý sa preklápa do súčasného paralelného príbehu Penelopy, ktorá si to rozdáva na zadnom sedadle malého auta s učiteľom, zatiaľ, čo jej manžel je na cestách.

Jednoduchú výtvarnosť inscenácie doplňujú aj jednoduché zvuky zo záznamu, alebo zvuky vytvorené šúchaním tiel hercov o stenu, či hádzaním kufrov, občasné spievanie protagonistov , alebo krátky motív skladby Na krásnom modrom Dunaji. Občas herci vylezú z podlahy, alebo sa v nej skryjú, prípadne sa húpu zavesení vo vzduchu na popruhoch, ale gro predstavenia sa odohrá medzi dvomi stenami, ktoré sa rozostúpia do výhľadu imaginárneho prístavu (možno aj letiska ?) s hromadou kufrov. Herecká akcia je dynamická, je tu beh, aj krik, aj gestická štylizácia. Všetci sú to akýsi rozprávači, ktorí postupne odhaľujú jednotlivé situácie Odysea z cesty domov, dvadsať rokov čakajúcej Penelopy, ktorá v tomto príbehu rezignuje a zariadi sa po svojom. Nemecká Odysea ale nie len o paralelách a pendantoch starej mytológie a súčasnosti, ale snaží sa nastoľovať otázky vlastenectva, dôležitosti domova, zmien, identifikácie s vlastnou krajinou, miestom narodenia, s rodinou, okolím, vzťahmi a súvislosťami. Kto je tu doma? Koho je to domov? Kto tam ešte patrí a kto už nie? Je ten, kto odišiel z vlasti v nej zrazu cudzincom? Je ten, kto do nej zavítal odinakiaľ domácim? Čo je to vlastne domov a čím sa pre nás stáva? To všetko ja zadefinované vo verzii Odysea Rolanda Schimmelpfenniga, aktuálne v súvislosti s otázkou migrantov. A celkom tak medzinárodne a festivalovo mi mimovoľne a príznačne zároveň napadli slová českej hymny: Kde domov můj... Hoci herectvo drážďanských protagonistov je oduševnelé, občas karikujúce, niekedy s pátosom a inokedy realisticky dravé, skĺznuce do ľahkej, ale nástojčivo zobrazenej komiky, v istých momentoch evokuje skôr študentský festival zrejme (nielen zväčša mladým obsadením), ale aj naturalistickým hraním. Schimmelpfennigov Odyseus je viac verbálna, než vizuálna inscenácia. Prím tu hrá slovo, príbeh a akési promptné prestupovanie textu z fantazijných, mýtických rovín , do súčasného jazyka, aj súčasnej situácie a reality. Akoby sa Odyseus vracal z minulosti (aj mýtickej minulosti) do Penelopinej súčasnosti, aj do tej našej. Nemecké divadlo až prekvapivo zožalo nadšené divácke ovácie pravdepodobne vďaka svojej priamosti a čistej otvorenosti prejavu.

RÉŽIA: Tilmann Köhler SCÉNA: Karoly Risz KOSTÝMY: Susanne Uhl HUDBA: Jörg-Martin Wagner SVETELNÝ DIZAJN: Michael Gööck DRAMATURGIA: Jörg Bochow ÚČINKUJÚ Luise Aschenbrenner, Albrecht Goette, Eva Hüster, Moritz Kienemann, Hannelore Koch, Philipp Lux, Karina Plachetka, Matthias Reichwald

Autor článku: CultureBase