Prípitok je novým členom rodiny jedálenských konverzačiek, kde sa smeje, plače a zvonia telefóny. Ale predsa je to iné. 

Veľakrát stačí, aby si za stôl sadlo 5-6 ľudí a uživí to aj jeden celovečerný film. Rodinná oslava ako taká je vždy zmesou emócií. Človek sa z nej môže tešiť, ale častejšie je z nej v strese. A hoci sa nič nedeje, hostia sú schopní pohádať sa na veciach, na ktorých nezáleží, no v danej chvíli sa zdajú byť životne dôležité. Ako napríklad mľaskanie osoby sediacej vedľa vás.

Faktom zostáva, že Prípitok je mimoriadne úprimný film. Stelesňuje naše drobné trápenia a starosti, ktoré mimo našej hlavy vyzerajú vždy zveličene a tak sa von nikdy nedostanú. Teda dostali sa, ale iba vďaka hlavnému hrdinovi menom, Adrien (Benjamin Lavernhe). Adrien nás ako nespoľahlivý rozprávač vedie svojimi predstavami a spomienkami, ktoré sa mu zjavujú počas rodinnej večere. Neustále sa dívame iba na to, čo bolo, ako to bolo, akoby to mohlo byť a ako to pravdepodobne bude. Zároveň nám hrdina stihne vyrozprávať všetko, čo ho štve na otcových konšpiračných historkách, maminej potrebe strápňovať svojho syna, alebo sestrinej neschopnosti vybrať vhodný narodeninový darček.

Zaujímavá je od začiatku priznaná forma, keď hrdina hovorí k publiku. Akoby ho kamera sledovala naprieč pódiami a oponami, pričom sa stále prihovára niekomu inému. Adrien vystupuje zo svojej roly pred rodinou, aby sa následne ukázal v novej úlohe, tak ako ho poznáme iba my. Sebecký, nesympatický, do seba zahľadený a cynický egoista, ktorý by toho najradšej povedal veľa, ale našťastie si vie zahryznúť do jazyka. Vďaka tomu nám nevadí zasmiať sa na jeho nešťastí, ktoré sa môže zdať malicherné, ale v skutočnosti je stelesnením modernej paranoje, čo si niektorí z nás určite sami priznajú.

Trochu nejasná sa javí odpoveď na otázku, čo je vlastne témou celého príbehu. Zdá sa, že Adrien mieša jablká s hruškami, keď sa do jeho nespokojnej nálady ohľadom nedávneho rozchodu votrie klasický introvertný problém prednesenia prípitku na sestrinej svadbe. Oba problémy akosi kĺžu vedľa seba v rozdielnych koľajničkách Adrienovej mysle. Koniec-koncov všetko sa odohráva primárne v jeho mysli. Ako keď sedíte na rodinnej oslave, kde vás všetci iritujú a vy máte hlavu plnú nevyslovených sťažností. Myšlienky vám zachádzajú až do znepokojujúcich diaľav a viete, že nič z toho nikdy neslobodno povedať nahlas. Adrien je na prechádzke vo vlastnej hlave. Umnou hrou scénografie a poetických prechodov hlavný hrdina skáče z myšlienky do myšlienky, od témy k téme a skúma príčiny svojho nešťastia, alebo hľadá pomoc v nepravdepodobných vizualizáciách, čo mu v neposlednom rade pomáha prehliadať vlastnú neschopnosť a zvaliť vinu vždy na niekoho iného. Celý príbeh to dostáva až do roviny absurdnej komédie. Ako protagonista postupne vymenováva neresti svojej rodiny, uvedomí si, že sám nie je úplne dokonalý a napokon pristúpi aj k určitej sebareflexii a empatii voči okoliu. Autorom patrí vďaka aj za taký malý vývoj charakteru. Totiž, polovicu záberov predstavujú polodetaily Adriena, ktorý neúnavne rozpráva predovšetkým o sebe, čo ponúka bohatý priestor pre nudu. Pred tou sa nás ako tak snažia ochrániť celkom nápadité vtipné príhody, ktoré dovedna s dejom veľa spoločného nemajú. Režiséra a scenáristu Tirarda trochu podozrievam zo snahy udržať diváka v bdelosti, ak by ho náhodou prestalo baviť sledovať hrdinu, s ktorým nemusí byť ľahké sa stotožniť.  

V multiplexe by tento film zrejme zapadol medzi sedačky k zvlhnutému popcornu a vysušeným žuvačkám. V menších kinách sa na neveľkej vzorke divákov ukázala zaujímavá skutočnosť, kedy jedni sa často chytali za bruchá, zatiaľ čo druhí spali už takmer v úvode. Seba môžem zaradiť niekde do stredu. Niekoľko presne mierených momentov mi natiahlo kútiky, no tiež som sa zopár ráz pozrel na hodinky, čo je pri 88 minútovej stopáži už čo povedať.

Ako v správnej francúzskej komédii nesmie chýbať bezbolestný koniec. Vlastne sa ani nič zlé nestalo. Nebyť Adriena, symbolu samotárov, ktorí strašia sami seba úzkostlivými predstavami, nemali by sme sa na čo pozerať. Napokon nič nevypáli tak zle, ako sme si mysleli. Film z času na čas odkryje zložitejšie vzťahové uzly, no do ich rozpletania sa púšťať nechce a miesto toho radšej znova niečo zavalaší. Len aby sme nemuseli príliš premýšľať. A práve v tom sa môže nachádzať zmysel toho všetkého. Film tak trochu varuje pred prehnaným uvažovaním, ktorým si privodíme akurát tak migrénu a potrebu vyjedať chladničku.

Prípitok chce, aby sme si uvedomili, že keď sa občas necháme uniesť strachom a tokom myšlienok, nemá cenu premýšľať nad premýšľaním, ale bolo by zdravé vrátiť sa do reality a nepremietať si v hlave dokola to isté. Skôr či neskôr sa veci vyriešia a hlava vyčistí.

Možno je to len moja interpretácia stojaca na papierových nožičkách, ale verím jej a zo svojej podstaty mi už zakazuje ďalej nad Prípitkom uvažovať. Ten má byť predsa stručný, vtipný, výstižný a to sa mu aj podarilo. Na zdravie!

Autor: Matúš Trišč
Distribútor a zdroj foto: ASFK