Najveľkolepejší film posledných rokov prišiel pred pár dňami do slovenských kín. Duna má písať históriu. Ale bez vás, divákov, to nedokáže. Spomínam si ako sa ku mne v detstve odnikiaľ dostala herná stratégia Dune 2000. Spomínam si aj na strach, ktorý vo mne vzbudzovali obrovské červy plaziace sa p...

Najveľkolepejší film posledných rokov prišiel pred pár dňami do slovenských kín. Duna má písať históriu. Ale bez vás, divákov, to nedokáže.

Spomínam si ako sa ku mne v detstve odnikiaľ dostala herná stratégia Dune 2000. Spomínam si aj na strach, ktorý vo mne vzbudzovali obrovské červy plaziace sa púšťou. Vtedy som o nejakej predlohe ani jej filmových adaptáciách netušil. Teraz ma do detstva vracia nový prepis tohto románu od Franka Herberta. Rozpamätal som sa na symboly jednotlivých rodov, ktoré vo filme figurujú, na pohyblivý piesok, budovy a stroje, no so zanechaním detskej mysle, ku mne prichádzajú duny nových dojmov a súvislostí.

V prvom rade treba podotknúť, že nový film Denisa Villeneuve by bol v mojom prípade rovnako očakávaný aj keby šlo o úplne inú látku. Nostalgia za púšťou teda nezohráva veľkú rolu pri posudku a tak mi nič nebráni Dunu chváliť ale aj súdiť.

Keď sa začalo šuškať o nastávajúcom kinematografickom sviatku, ktorý by mal zopakovať, alebo prekonať dobu po roku 2000, patriacu iným slávnym adaptáciám, podľahol som aj ja a nadšene som dúfal, že znova zažijem niečo, čo sa mi v kine podarí zažiť tak raz za 10 rokov. Hoci ani jeden Villeneuvov film tento zážitok nespôsobil, jeho tvorba k tomu bola bližšie než všetko ostatné, čo sa v kine dalo za posledných pár rokov vidieť. Inými slovami, ak to mám zmerať intenzitou husej kože na svojom predlaktí, Denis Villeneuve obsadil a dodnes zotrváva na druhom mieste, hneď za Nolanovým Interstellarom. Jednoducho som sa nechal zvábiť predstavou, že by tento skvost z roku 2014 mohla z trónu zosadiť práve Duna. Ale istotne je už cítiť, že to nebol tak jednoznačný zážitok.

Denis Villeneuve je majstrom megalomanstva aj detailu. Rovnako dobre vie v ruke obrátiť ihlu, ako aj celú horu. Jeho meditatívne sci-fi filmy v sebe nesú tak veľmi žiadanú alternatívu k všetkému akčnému čo sa dnes nakrúca. Je obrovským šťastím, že žijeme v dobe, kedy tu niekto taký je a môže nás zásobovať príbehmi o budúcnosti bez nadmernej rýchlosti, ohlušujúcej krikľavosti a tuctovej akcie. Pomalé, hĺbavé, ale stále obrovské príbehy vznášajúce sa ako veľryby oceánom sú to, čo ľudstvo potrebuje ako korenie Melanž z planéty Arrakis. Typická čierno-oranžová poetika, kamenné chodby a režisérova sympatia k vode, prírode a jej skupenstvám necháva diváka vo veľkých celkoch skúmať nehostinný svet a zamýšľať sa nad otázkami, ktoré trápia jeho obyvateľov. No ešte pred tým, ako sa dostanem k významovej rovine musím poznamenať, že Duna je stvorená viac-menej len pre kina IMAX, ktorých však v súčasnosti máme na Slovensku ako šafranu. Je teda možné, že sa vám budú v bežnom kine, podobne ako mne, v tmavých častiach filmu zlievať tiene dohromady a budete uvažovať nad tým, či technika za vami nemá náhodou poruchu.

Ale späť k tomu, čo si na tvorbe tohto autora cením ešte o stupeň viac, než jeho výtvarné zručnosti a tým je schopnosť odpovedať na nové otázky, modernú filozofiu a to takým spôsobom, aby divák neodišiel z kina s ubolenou hlavou, ani spánkom zlepenými očami, ale duchom naplneným poznaním. Hoci je pravda, že jedno pozretie na to málokedy stačí. Duna si nepochybne snaží tento rozmer udržať a niekoľkokrát položí otázku, ktorá v mysli zostane ešte pár minút. Tieto myšlienky však zostanú nerozvinuté a tak nemáte inú možnosť, než na nich zabudnúť, aby ste sa v deji nestratili. Čo sa jednoznačne môže stať. Do filmu sa dá dokonalo zapozerať a stratiť sa v ňom, akonáhle vás zhypnotizuje. Veľmi tomu napomáhajú miestami zle načasované snové vízie.

Inak si práca s predlohou zaslúži veľkú cenu za dômyselnosť. Na rozdiel od Lynchovho prepisu, pracuje Villeneuve s úspornými a výstižnými dialógmi. Žiadne slovo v príbehu nie je navyše a celú kapitolu knihy dokáže zhrnúť jedná premyslená veta. Z komplikovaného románu tak máme pomerne tichú podívanú, kde netreba slov, stačí sa pozorne dívať. Ticho je naozaj niečo o čom treba hovoriť. Môže sa rozľahlá púšť vynímať inak ako v absolútnom tichu? Autori poznajú jeho význam a silu a využívajú ju naplno. To nehlučné dopĺňa veľmi očakávaný soundtrack Hansa Zimmera, ktorý je už tradične dunivý a veľkolepý. Príbehu dodáva prastarý ráz, hoci sa odohráva v ďalekej budúcnosti. Osobne som však v kútiku duše dúfal, že Zimmer preruší túto linku mohutnosti a že sa miesto dupotajúcich baranidiel vráti k chytaniu fanúšikovských sŕdc skladbami, ktoré by fungovali aj po oddelení od filmového plátna.

Čo je však zďaleka najväčším problémom Duny a kvôli čomu neobstojí v porovnávaní s takým Pánom Prsteňov či Star Wars je citové vyprahnutie postáv. Prečo sú ľudia budúcnosti takí suchári? Naozaj takí budeme aj my? K tomuto speje náš vývoj? Zbavíme sa emócií a budeme ako posné rožky? Neveril by som, že to niekedy poviem, ale chýba mi tu starý dobrý hrdinský pátos, ktorý ma v sérii podľa Tolkiena zakaždým doženie k slzám. Chýbajú mi rany, ktoré utŕžim spolu s postavami, ich úsmevy, žarty, bolesti, trápnosti, ich hlúposť aj odvaha. Takmer nič z tohto Duna neobsahuje. Okrem tej odvahy. Hrdinovia sú takmer dokonalí a len veľmi zriedka sa dopustia nejakej chybičky. Ak sa aj niektorá z postáv odváži otvorene prežiť čo cíti, po chvíli znova nadobudne strohý, bezcitný výraz a tak aj veľká strata vyzerá ako zanedbateľná ujma. A práve preto Duna nie je tým veľkofilmom, za aký ju pasovali. Veľký film totiž nerobia len efekty a herecké obsadenie, ktoré je tu bezpochyby prvotriedne. Máme tu hádam všetky aktuálne hviezdy, ktoré sú tiež istou zárukou, že sa je a bude na čo pozerať. Avšak mne tu chýba to podstatné.

Z Prvého kontaktu či Blade Runnera som si zaiste odniesol aj spomienku na skvelé efekty či hudbu. V prvom rade si však pamätám výbuch dlho potláčanej lásky, tony skrytých citov, ktoré nie je možné zadržať, či záverečný mind-blowing. Nie je to prvý raz, čo Villeneuve pracuje s postavami zbavenými pocitov. Vždy tam však dokázal napchať emócie do bočných uličiek, tak aby zanechali stopu akonáhle opustite kinosálu. Tu sa na to akosi pozabudlo. No čo nie je, môže byť.

Hoci ma prvá Duna nenadchla tak ako mohla, verím, že to pravé ešte len príde. Je to krásny veľký kolos ochudobnený o smiech, slzy a prekvapenie. Je to napriek horúcej púšti, studená nádhera. Ale ja dúfam, že sa niekedy dočkáme rozšírenia tohto sveta o Dunu 2 a že nám v nej tvorcovia doručia to, čo nám teraz odopreli. Veď predsa, je to ešte len začiatok. 

Matúš Trišč
Zdroj foto: Warner Bros.

Autor článku: CultureBase