Koniec sezóny 2025/2026 vygeneroval v bratislavských divadlách sériu premiér na spoločensky apelatívne a nadčasové témy, ktoré s hrôzou naznačujú, že sa v ľudskom správaní a konaní naprieč storočiami toho až tak veľa nezmenilo. Silné tituly ako Pri močiari mačiek v SND, Bang v Divadle Aréna, v trochu inej, ľahšej rovine Amatéri v SND – recenzie sme uviedli na tomto portáli – a napokon posledná premiéra sezóny v DPOH, Kupec benátsky/Mauser, nebezpečne a potrebne zároveň predznačujú, že je, metaforicky vyjadrené, „niečo zhnité v štáte dánskom“.

Inscenácia úspešného slovenského režiséra nastupujúcej generácie Dávida Pašku, ktorá mala premiéru v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava 20. júna 2026, spája dva výrazné texty – Kupca benátskeho a Mausera – na základe spoločnej témy súcitu a odpúšťania zoči-voči nekompromisným a ťažko riešiteľným dilemám.

Zdroj divadla informuje, že klasická hra Williama Shakespeara Kupec benátsky je založená na nerovnom spore medzi obchodníkom Antoniom a úžerníkom Shylockom, ktorí žijú v dvoch nepreklenuteľných svetoch, oddelených historickou krivdou, rozdielnym statusom a privilégiami. Antonio si vezme pôžičku od Shylocka a ako záruku sľúbi niečo nezvyčajné: ak dlh nesplatí načas, Shylock si môže vziať kúsok mäsa z Antoniovho tela. Keď sa Antonio dostane do problémov a nedokáže peniaze vrátiť, spor sa dostane pred súd, kde ide doslova o život.

Z dnešného pohľadu by Kupec benátsky mohol evokovať aj sci-fi film Repo Men (réžia Miguel Sapochnik, 2010) – kto vie, možno bol práve Shakespeare vzdialenou inšpiráciou –, kde si ľudia kupujú transplantované orgány na úver a pri nesplatení dlhu sú im násilne odobrané.

Apelatívna jednoaktovka dramatika Heinera Müllera Mauser bola v 70. rokoch minulého storočia vo východnom Nemecku zakázaná, keďže spochybňovala jednoznačnosť morálky stanovenej režimom za železnou oponou. V atmosfére cynizmu a nahrávania vlastnému prospechu sme často tlačení do tvrdého postoja, v ktorom súcit nemá miesto, ak sa sami nechceme ohroziť.

Inscenácia si kladie otázky: Do akej miery nesie jednotlivec zodpovednosť za následky svojich činov uskutočnených v rámci systému? Je krutosť, ktorú jednotlivec vykoná v mene vyššieho cieľa, nevyhnutnou podmienkou na dosiahnutie spravodlivosti?

Režisér Dávid Paška prepojil dva texty z rôznych časových období – klasický text Williama Shakespeara Kupec benátsky v preklade Ľubomíra Feldeka a jednoaktovku Heinera Müllera Mauser v preklade Jany Wild. Shakespearovu klasiku konfrontuje s obrazom revolučného vojenského tribunálu Heinera Müllera. Pod dramaturgiu inscenácie sú podpísané Veronika Kolejáková a Tereza Hladká. Tím režiséra Dávida Pašku – scénograf Julius Leon Seiler, kostýmová výtvarníčka Maria-Lena Poindl a autor hudby Michal Paľko – priniesol silnú a stále aktuálnu úvahu na tému spravodlivosti a poriadku, systémového násilia, legitimizovania krutosti v rôznych podobách, xenofóbie, rasizmu, homoerotickej náklonnosti, postavenia ženy v spoločnosti, konceptu „milosti“ a jej existencie či uplatnenia v právnom štáte a justičnom systéme. Primárne je postavená na konflikte Žida Shylocka a kresťana Antonia, do ktorého vstupujú nielen náboženské a spoločenské rozdiely, ale aj konkurencia a existenčný strach.

Dávid Paška je slovenský divadelný režisér, dramatik a autor adaptácií, ktorý patrí k výrazným osobnostiam stredoeurópskeho divadla. Študoval vo Viedni, pôsobí prevažne v zahraničí a jeho tvorba je charakteristická expresívnou obraznosťou, dôrazom na hereckú interpretáciu a schopnosťou prepájať klasické texty s aktuálnymi spoločenskými a politickými témami, ako informuje bulletin.

Scéna (Julius Leon Seiler) je výsostne minimalistická a výtvarne pôsobivá. Červený horizont – metafora krvi, krvilačnosti a podprahovo možno aj komunistických praktík, NDR a Müllera – je farebne nosný. Na javisku sú osadené tri monštruózne kovové konštrukcie, objekty z preliačených a ohnutých žrdí, ktoré evokujú vyabstrahované vlny mora, plachty korábov, obrovské hrebene či píšťaly. Vskutku plnia úlohu nadrozmerného hudobného telesa: herci občas do nich bijú predmetmi a spolu s hudbou kreujú zvukovú kulisu. Evokujú akési obrovské perkusie.

Autor hudby Michal Paľko vytvoril silnú hudobnú stopu. Hudobník Peter Javorka je situovaný priamo na javisku a interpretuje Paľkovu súčasnú hudbu charakteristickú využívaním experimentu, improvizácie a prepájaním hudobných tradícií, respektíve folklórnych, barokových a elektronických prvkov. Hudobné teleso rozvíja prácu s chórom aj rečou ako základnými divadelnými princípmi, slúži ako funkčný javiskový prvok. V centre pozornosti je rytmus a dikcia.

Dynamiku do obrazov vnáša rotujúca točňa. Truhlicu či skrinku nahrádza moderný prepravný úložný box s neónovou trubicou, na ktorej Launcelota privezú v skrčenej polohe s jablkom v zuboch ako upečené prasa na hostinu. Na boxe sa postavy vystriedajú v rôznych variáciách, herci si ho sami obsluhujú a v istom momente si dokonca s vtipne civilnou spievanou poznámkou o absencii divadelných technikov zanôtia na motív skladby IMT Smile Myslím, že môže byť. Napokon sme v komédii, ktorá sa síce veľmi na komédiu nepodobá, ale istú formu, aj civilného humoru, si tu môžu dovoliť.

Kostým (Maria-Lena Poindl) má vysoký stupeň elegancie. Na jednej strane volí striedme sivé tóny – obleky pre pánsku zložku –, kreatívne sa prejaví v jemnej štylizácii transparentných látok i vo výpravných róbach ženskej zložky, ktoré disponujú modernou štylizáciou a použitím lesklých efektov, striebornej a medenej, v kontraste s čiernou a sivou. Efektne pôsobia „kapucne“ nosené opačne, ktoré na chvíľu prekrývajú tvár protagonistiek. Sú to kúsky hodné módneho móla a červených kobercov.

Pánske čierne súčasné modely akoby navrhol sám Armani. Je to akýsi balans medzi civilným odevom a okázalejším výrazom módnosti, kde vtipný zásah vyprofiluje archaicky pôsobiaci vysoký klobúk Shylocka v kombinácii s trendovým ruksakom, v ktorom si pokútne nesie dýku, pokrkvanú zmenku aj občiansky preukaz. Objavia sa aj dve sofistikované masky na tvár z výpletu s naznačeným terčom.

Mimoriadnu prácu v tejto inteligentnej výtvarnosti odvedie svetlo, ktoré je dôsledne smerované tak, aby zadnú časť javiska so siluetami postáv nechávalo v prítmí – aby „na prvú“ nekonkretizovalo ich charaktery – a svetelne vyčleňovalo akciu v popredí. Inokedy zároveň kreuje raster tieňov žrdí na červenej ploche alebo postavu Antonia na portáli. Temný chór akoby sa podprahovo vynáral z antiky, ale je to aj alžbetínske divadlo, aj Müllerovo, a napokon Paškovo.

Nádherný akcent svetla padá v závere aj na Shylocka, ktorý stojí submisívne v úzadí, v kúte javiska. Síce stále evokuje nebezpečnú hrozbu zákernosti, zároveň je vo svojej charakterovej úbohosti komický, ako tam alibisticky postáva so svojím prázdnym „cool“ batôžkom bez plánovanej libry mäsa z Antoniovho tela. Škoda, že tento výjav je pozorovateľný najmä vtedy, keď divák sedí blízko alebo v strede; zo zadných radov a krajných sedadiel tento pôsobivý obraz prekrýva portál.

Popri tejto vizuálnej paráde založenej na priestorovej a farebnej čistote a architektonických, symbolických skratkách sa okrem zvukov a experimentálnych tónov, fragmentálne spievaných pasáží a rytmickej zvukomaľby chóru nesie v priestore popri dyme nosná záležitosť, ktorou je reč. Reč je tu konanie. Ako spomína režisér: „Je najaktívnejším hýbateľom dramatickej situácie a priestorom, v ktorom sa odohrávajú rozhodujúce momenty.“

Reč tu graduje, je rytmická aj melodická, má svoju kadenciu aj preexponovanú intonáciu, zámerne profilovanú hlasitosť, je flexibilná a kontrastná. Repliky sú občas dvojhlasné, repetitívne, modulované a vzájomne si kontrujúce. Na reč je umne „namotaný“ extrovertný, až teatrálny herecký prejav, plný často zámerne nekoordinovaného pohybu tela. Pohyb tu má doslova vlastnú zdanlivo nelogickú „choreografiu“, ktorá zmnožuje postavy, stavia ich tesne do skupín alebo ich nechá sólovo vyznieť.

Nie je to v pravom zmysle slova tanec, je to nadštandardná práca s telom protagonistov, ktorí v obrazoch generujú napätie, niekedy aj humor, ale predovšetkým priznávajú charakterom postáv naturálnu divadelnosť. Ide teda o divadlo do veľkej miery rozpohybované hereckou akciou a zároveň predimenzovane ukričané. Sú to režijné postupy a prostriedky, ktoré fungujú ako zámer, aj keď v istej fáze môžu na diváka pôsobiť rušivo a trochu sa dá oprávnene obávať o hlasivky hercov.

Nekompromisný židovský úžerník Shylock (Robert Roth) so svojou prešpekulovanou povahou, psychologicky pravdepodobne postavenou na vnútornej frustrácii a sociopatii, dožadujúci sa svojho zvrátene postaveného práva spočívajúceho vo vyrezaní kusu mäsa z tela dlžného obchodníka Antonia, je svojím spôsobom akoby šitý na mieru Robertovi Rothovi. Mimovoľne evokuje postavu zákerného a slizkého úžerníka Lheureuxa z Flaubertovej Madame Bovary v réžii Eduarda Kudláča v SND z roku 2013. Tu však v situačnom aj charakterovom karikovaní získava aj istú formu komiky.

Antonio (Alexander Bárta), rozhodný a napokon pod hrozbou násilia aj ustráchaný obchodník s privátnou intímnou náklonnosťou k Bassaniovi, je zahraný razantným herectvom s prirodzenou živočíšnosťou. Roth a Bárta majú zrejme fungovať ako nosné piliere inscenácie a aj ako divácka motivácia, generačne najbližšie je im Juraj Hrčka, ale mladšia časť hereckého obsadenia za nimi nijako nezaostáva.

Portia/Chór Annamárie Janekovej je náležite odhodlaná aj rebelská, dokáže sa výrazovo aj pohybovo odviazať. Martina Znamenáčková v postave Jessicy/Nerissy/Chóru má zdanlivo monotónnejší, menej osobný prejav, ktorý sa napokon preklopí do extrovertnejších polôh. Bassanio/Chór Róberta Siposa je prirodzený tam, kde má byť, a preexponovaný tam, kde je treba. Hoci vizuálne vo svojej charakterovej pokojnosti neevokuje reprezentanta šľachtického rozpustilého bohéma, rolu napriek tomu sympaticky ustál.

Juraj Hrčka ako Lorenzo/Chór má v sebe fenomén chlapčensky prirodzeného herectva a vie byť veľmi sofistikovane komediálny. Aj napriek jemne posunutej vekovej hranici medzi skupinu mladých kolegov zapadá. A napokon Martin Klinčúch ako Launcelot/Chór/Dóža, ktorý má v princípe slúžiť ako prostriedok na uvoľnenie napätej atmosféry a prinášať do vážneho príbehu humor a zábavu – aj karneval, aj pašie –, tu odrazu funguje ako dominantný element, ktorý napätie ešte vygraduje.

Prezentuje svoje poloobnažené „grécky“ dekoratívne telo, z ktorého bude ženskej, a možno aj mužskej generácii Z zrejme vlhnúť displej. Je si toho náležite vedomý, ale v postave to sympaticky nezneužíva, v jeho prejave sa črtá esencia ležérneho dôrazu. Zaskvie sa dlhým monológom v extrémne rýchlej rétorike a v trse lesklých flitrov, ktoré naňho v závere monológu kolega vychrlí, teatrálne padá cez hranu javiska k nohám divákov. Nedivila by som sa, keby sa stal hereckým „objavom roka“.

Eso v rukáve celého hereckého obsadenia je totálne nadrilovaný text, ktorý sa musel stať natoľko automatickým, aby protagonisti zvládli tachyláliu, teda zrýchlené tempo zrozumiteľnej reči, a dokonca i tachyfémiu, prudkú zrýchlenú reč, ktorá môže byť až nezrozumiteľná. Nesporný je aj nápor na hlasivky; už len v tejto podobe hovorené, priam kričané slovo je fyzickou záťažou.

Paškova inscenácia má veľa atraktívnych, z formy vyplývajúcich ťahúňov a keď sa už-už zdá, že prevalcujú príbeh, tému a myšlienku, predsa len sa herectvo a reč popri vizuálnej príťažlivosti vylúpnu z celku ako fenomén, na ktorom sa dá divácky absolútne vyžiť. Scéna súdu v závere tematicky pohltí a zaujme nielen „krvavou“ myšlienkou, ale aj spôsobom hereckého a režijného uchopenia so známkami jemnej, inteligentnej grotesky.

Možno v tempe a rytme reči, či kriku občas význam slov splynie a nedá sa identifikovať. Okrem nosnej slovenčiny režisér zašmodrchá aj fragmenty angličtiny, nemčiny a francúzštiny, čo pridáva jazyku šmrnc, flexibilitu a kozmopolitný charakter. Na kontrastné šepkanie Roberta Rotha treba nastražiť uši ako netopier; niekedy ho upodozrievam, že to v zmysle ticha, napätia a diváckej pozornosti robí naschvál.

Občas si tu chlapi vo víre tematickej vášne strihnú bozk; je to aj vtipné, aj skutočné a vôbec nepôsobí ako samoúčelná provokácia. Inscenácia má vhodne dávkovaný svojský humor, hoci viac si uvedomujeme nadčasovú vážnosť situácie a posolstva. Sem-tam padne vulgarizmus, ale nie je samoúčelný. Napriek kombinácii troch generácií pôsobí inscenácia kompaktne a herecky vyvážene ako celok a vizuálne disponuje premyslenou, výsostne estetickou kompozíciou. A dokonca, paradoxne bez akejkoľvek prvoplánovej konotácie s erotikou, je svojou osobitou atmosférou a náladou napriek desivosti témy sexi.

Ak smiem byť trochu osobná, rada sa nechávam príjemne prekvapovať. V živote aj v divadle. Cez prizmu množstva divadla, ktoré som za tie nekompromisné roky absolvovala, ma už len tak niečo neprekvapí. Vždy som však vďačná, keď sa predsa len objaví na našej scéne niečo, čo vo výraze nepôsobí tak celkom slovensky – ergo má skôr výraz európskeho divadla – a predsa je to „naše“.

To sa stáva spravidla v momentoch, keď sa slovenskí tvorcovia fungujúci profesijne v zahraničí aspoň občas vrátia domov a „privezú“ so sebou pohľad zvonka. Najnovšia inscenácia v DPOH je práve tento prípad. Máte dojem, že sa pozeráte na nejaké divadlo trebárs vo Viedni alebo kdesi v Berlíne, a pritom sedíte v kresle doslova na „svojej“ ulici. A to je pridaná hodnota v slovenskom divadelníctve vďaka tým, ktorí síce za hranice odišli, ale nezabudli svojím talentom, skúsenosťami a kontaktmi „ozdobiť“ aj domácu scénu.

Inscenácia disponuje viacerými paralelnými podnetmi, ktoré útočia na vnímanie diváka. Spočiatku dominuje výtvarné a zvukové, pričom následná kadencia reči si vyžaduje zvýšenú koncentráciu diváka, aby zachytil aj význam slov. Chvíľu trvá, kým si zvykneme a začneme registrovať aj príbeh, lebo ostatné prostriedky ho na moment odsunú do úzadia.

Odporúčam pozrieť si inscenáciu dvakrát, lebo „na prvú“ sa predsa len nechávame rozkošnícky unášať pôvabom a dômyselnosťou divadelnej a hereckej techniky, pričom si samotnú fabulu až tak nevšimneme, o to viac, keď ju dôverne poznáme. Pri druhom pozretí príbeh akosi viac „zapadne“ do kontextu aj ostatných divadelných prostriedkov.

Kupec benátsky/Mauser v réžii talentovaného, bezprostredného a hĺbavého Dávida Pašku potešil európskym znením kvalitného divadla postaveného na nástojčivej, chcenej divadelnosti. Rozhodne v súvislosti nielen s celospoločenskou klímou a nadčasovosťou témy, ale hlavne konceptom a divadelnými prostriedkami patrí na divadelné dosky a dovolím si tvrdiť, že aj na Divadelné DOSKY.

Z repertoáru inscenácií, aj popri iných zaujímavých tituloch, za nového vedenia DPOH evidentne vyčnieva. Je moderná, európska, súčasná, shakespearovská a slovenská zároveň. Možno jej hlučná jazyková rezonancia bude istú kategóriu divákov iritovať – priznávam, na niektorých miestach by som aj ja ubrala na hlasitosti a empaticky myslím na hercov, či po premiérovom víkende nestratia hlas. Niekoho možno prekvapí haptickejšia poloha scén; áno, ktosi v auditóriu zhíkol. V každom prípade je to inscenácia čistej plnokrvnej divadelnosti. Veď napokon je na Shylockovej zmenke, i v metafore, „o krvi“. Aj tej našej.

Barbara Brathová

Foto: Bara Podola, zdroj: DPOH

V recenzii sú čiastkovo použité niektoré informácie z tlačovej správy a bulletinu DPOH.

Tvorivý tím a obsadenie

Preklad hry W. Shakespeara: Ľubomír Feldek
Preklad hry H. Müllera: Jana Wild
Adaptácia a réžia: Dávid Paška
Dramaturgia: Veronika Kolejáková, Tereza Hladká
Scéna: Julius Leon Seiler
Kostýmy: Maria-Lena Poindl
Hudba: Michal Paľko
Premiéra: 20. 6. 2026

Shylock: Robert Roth
Antonio: Alexander Bárta
Portia / Chór: Annamária Janeková
Bassanio / Chór: Róbert Sipos
Jessica / Nerissa / Chór: Martina Znamenáčková
Lorenzo / Chór: Juraj Hrčka
Launcelot / Chór / Dóža: Martin Klinčúch