Hoci Vlado Müller po herectve netúžil, počas svojej profesionálnej kariéry stvárnil množstvo charakterových postáv a výrazne sa zapísal do histórie slovenského herectva. Müller je „jedna z najosobitejších hereckých individualít slovenského umenia,“ napísal divadelný historik a kritik Karol Mišovic pri príležitosti nedožitých 90. narodenín Vlada Müllera pre nástenný kalendár SFÚ na rok 2026 venovaný hercovi. „V rámci kariéry prešiel tromi divadelnými angažmánmi. Postupne pôsobil v divadlách v Nitre, počas dvojročnej povinnej vojenskej služby v Martine a takmer tri dekády na bratislavskej Novej scéne. Vo všetkých ansámbloch okamžite zaujal pozíciu protagonistu, predstaviteľa rolí náročných a povahovo nejednoznačných. Jeho osobitosť si rýchlo všimli i tvorcovia z rozhlasu, televízie a československého hraného filmu, kde sa Müller stal jedným z najobsadzovanejších interpretov.“

Müller mal v repertoári rôznorodé, no v každom ohľade výrazné postavy. „Jeho urastená maskulínna postava, minimalistické, ale vždy emočne nabité, myšlienkovo čitateľné a ľudsky pevné gesto, no najmä sýty basbarytónový hlasový timbre ho predurčovali pre roly rezonérov príbehu, ctižiadostivcov s istotou kráčajúcich za svojím cieľom, ale i pre postavy nekompromisných despotov. Neboli mu však vzdialené ani úlohy komediálneho ladenia stojace na kontraste telesnej mohutnosti a výrazovej žoviálnosti,“ myslí si Mišovic. Podľa neho bol Müller „až do záveru svojho života popredným predstaviteľom rolí priebojných mužov železnej vôle, plebejských zurvalcov, racionálnych kalkulátorov, zásadových autorít, ale aj ich opakov – duševným svárom nahlodaných antihrdinov, krehkých bytostí, ktoré rozjatrené citové jadro ukrývajú za pózu hrdosti a neochvejnosti.“

Vlado Müller zvykol hovoriť, že pre filmové plátno ho objavili Ján Kadár a Elmar Klos, ktorí ho v 60. rokoch ešte ako nie veľmi známeho herca obsadili najprv do snímky Smrt si říká Engelchen (1963) a vzápätí do filmu Obžalovaný (1964). Film zobrazujúci súdny proces so znepokojivým svedectvom o realite socializmu, v ktorom Müller stvárnil hlavnú postavu, bol neskôr stiahnutý z distribúcie. Práve táto snímka z Národného filmového archívu Praha sa premietne na úvod cyklu filmov o Müllerovi vo Filmotéke Kina Lumière. Nasledovať budú filmy zo zbierok Slovenského filmového ústavu, cyklus uvedie filmy chronologicky a Müllerovo herectvo predstaví od jeho začiatkov až po koniec kariéry.

Premietať sa budú politická dráma Výhybka (1963) Jána Lacka o ľuďoch zodpovedných za chyby a omyly, ktoré sa stali v období kultu osobnosti, ďalej dramatický príbeh z konca druhej svetovej vojny Zvony pre bosých (1965) Stanislava Barabáša i dráma Majster kat (1966) Paľa Bielika s Müllerom v hlavnej úlohe drsného kata. Uvedený bude tiež film Juraja Jakubiska Kristove roky (1966) o človeku na životnej križovatke i satirický príbeh Génius (1969) Štefana Uhra o morálke a z nej vyplývajúcej ľudskej zlobe, pýche, závisti či nenávisti.

Na záver cyklu sa premietnu dva filmy Martina Hollého. V psychologickej dráme Smrť šitá na mieru (1979) Müller stvárňuje majiteľa krajčírskeho salónu, ktorý sa rozhodne najať pre seba vlastného vraha, aby pred bankrotom zachránil rodinu peniazmi zo životnej poistky. V dráme z obdobia prvej svetovej vojny Signum laudis (1980), ktorá je obžalobou krutosti a nezmyselnosti vojny, hrá Müller fanaticky poslušného kaprála Hoferika. Práve na film Signum laudis (1980) bol Müller zvlášť hrdý a označoval ho za „pointu“ svojej práce. Aj vďaka jeho autentickému vkladu film získal viacero ocenení vrátane Zvláštnej ceny poroty na MFF Karlove Vary. Za postavu kaprála Hoferika sa v roku 1982 Müller stal víťazom čitateľskej ankety časopisu Film a divadlo o najpopulárnejšieho herca.

Okrem cyklu vo Filmotéke Kina Lumière majú licencie na uvedenie filmov s Vladom Müllerom štyri televízie. Z troch filmov Signum laudis, Kristove roky a Zvony pre bosých uvedie verejnoprávna STVR pri príležitosti nedožitých 90. narodenín herca snímku Signum laudis vo štvrtok 19. marca o 20.35 hod. na Dvojke. TV Markíza vlastní licencie na uvedenie filmov Majster kat, Medená veža (1970) a Orlie pierko (1971) Martina Hollého aj rozprávky Plavčík a Vratko (1981) a Popolvár najväčší na svete (1982) Martina Ťapáka. Müller účinkuje vo filmoch, ktorých licencie na uvedenie má aj televízia CS Film, a to Dosť dobrí chlapi (1971) Jozefa Režuchu a Tušenie (1982) Petra Solana. Televízia Kanal1 má licencie na vysielanie filmov Výhybka, Deň slnovratu (1973) Jozefa Režuchu, Do zbrane, kuruci (1974) Andreja Lettricha a Galoše šťastia (1986) Juraja Herza.

Vlado Müller si uvedomoval, že do mnohých úloh ho predurčovala jeho mohutná postava a hrubý hlas. „Väčšina ľudí si myslí, že robustní ľudia všetko unesú, ale v robustnosti sila nespočíva. Mohutní ľudia sú väčšinou krehkí a ja medzi nich patrím,“ povedal v jednom z rozhovorov. „Müllerovi boli blízke práve úlohy, kde mohol poukázať, že statnosť zjavu nie je stropom jeho charakterizačných možností,“ myslí si divadelný historik a kritik Karol Mišovic. „Tým, čo z neho robilo tak výnimočného charakterového interpreta, bola práve schopnosť zachytiť jemné citové procesy ľudí navonok neúprosných, ale vo vnútri prežívajúcich vášnivý súboj citu a rozumu“.

Zdroj foto: SFÚ