Najhorší človek na svete bol pre Triera film, ktorým si získal festivalovú obec nielen v Európe. Išlo taktiež o prelomovú snímku ocenenej herečky Renate Reinsve, keďže odvtedy ju možno vidieť okrem nórskej kinematografie napríklad aj v tej americkej. Režisér aj herečka sa rýchlo stali obľúbencami publika, preto keď sa mal v Cannes minulý rok objaviť ich ďalší spoločný film, bolo zrejmé, že neodídu bez ocenenia alebo aspoň patričnej pozornosti.

Trier sa v novinke nesústredí na problematiku partnerskej lásky, ako tomu bolo v prípade Najhoršieho človeka. Teda aspoň nie primárne. Hlavný konflikt v Citovej hodnote plynie z bolestivého vzťahu otca a dcéry - niekdajšieho slávneho filmového režiséra a divadelnej herečky.

Hviezdne obsadenie

Stellan Skarsgård v úlohe Gustava vzbudzuje provokatívny dojem trochu bezohľadného egocentrika, ktorý pre umenie urobí prvé-posledné, i keby to malo znamenať, že pritom využije zranené duše svojich dcér. Životnej úlohy filmového režiséra sa Gustav zhostil lepšie než úlohy otca, na čo najviac doplatili jeho dcéry Nora a Agnes. Keď Gustav ponúkne Nore hlavnú rolu vo svojom chystanom filme, začne sa ich komplikovaná minulosť pomaly odhaľovať.

Komplexný charakter otca je jednou z najvyšších kvalít snímky. Ťažko si pripúšťa svoje minulé pochybenia a z pohľadu jeho dcér, ako aj nás divákov a diváčok, akoby mu naozaj záležalo iba na umení, nie na ľudských životoch. Vzájomné porozumenie medzi ním a Norou, zdá sa, nikdy nenastane. Je možné, že je Gustav dobrým otcom, hoci so svojimi dcérami počas života nestrávil takmer žiadny čas?

Režisér Trier sa postaral o určitú zmenu perspektívy v príbehu, vďaka čomu obecenstvo mení svoj pohľad na hrdinu. Vývoj charakterov je pochopiteľný a uveriteľný, ale nedeje sa tak plynulo, ako by som si možno prial. Pre rozruch, aký Citová hodnota spôsobovala, som očakával či dúfal v hladký a vyšperkovaný scenár stojaci na silnom nápade. Základ nového filmu však spočíva vo vzťahoch a ich formovaní, nie v premyslenom koncepte. Napĺňanie dejových línii uspokojivým rozuzlením nie je tak celkom zámerom autora, hoci niekoľko motívov sa mu podarí šikovne rozohrať aj uzavrieť.

V histórii postáv sa udialo tak veľa dôležitých vecí, o ktorých vieme veľmi málo, napriek tomu, že niektoré skutočnosti osvetľuje potrebný rozprávačský hlas.

Jednou z ústredných postáv je okrem tradičných hrdiniek a hrdinov aj starý poschodový dom, ktorý z veľkej časti symbolizuje previazanosť s minulosťou a vysvetľuje aj jeden z možných významov filmu ako aj jeho názvu. Spomenul som si na iný festivalový hit minulého roka s názvom Pohľad do slnka, kde bola jednota miesta (uprostred starého vidieckeho sídla) významným naratívnym prvkom. Čiastočnú podobnosť narácie, hoci podstatne menej náročnú a výpovednú, môžeme sledovať aj v Citovej hodnote.

Príjemným spestrením je obsadenie Elly Fanning do úlohy svetoznámej herečky, a to do takej miery, že sa to veľmi podobá jej skutočnému statusu. Trier by jej ani nemusel dávať fiktívne meno.

Trierova melanchólia

Pri sledovaní filmu Citová hodnota sa od diváka vyžaduje, aby si nevyhnutne premietol situáciu hrdinov na svoj život. Melanchólia, smútok za rodným domom a detskou minulosťou, to sú skúsenosti, s ktorými režisér Trier počíta u svojho obecenstva. Vlastné prežívania nás totiž dostávajú bližšie k hrdinkám s nevysporiadanou minulosťou.

Joachim Trier sa témy melanchólie zhostil inak ako Lars von Trier, a to o niečo zrozumiteľnejšie a prístupnejšie. Práve preto Citová hodnota kladie nižšie nároky na diváctvo, hoci časť kritickej obce a festivalového publika možno čakala od novinky presný opak.

Záver

Citová hodnota je kvalitnou rodinnou drámou s vrcholným herectvom, ale aj scénografiou, ktorá má konkrétny význam pre dej. Nejde o rafinované rozprávanie zložitého príbehu, ale o postupné odhaľovanie a vyrovnávanie sa s minulosťou, ktorej nemôžeme nikdy celkom rozumieť, pretože sme ju s postavami nemohli prežiť.

Matúš Trišč

Zdroj foto: ASFK