Pohľad do slnka (Sound of Falling) od režisérky Maschi Schilinski si tento rok odniesol Cenu poroty z filmového festivalu v Cannes a zdá sa, že kritici si odniesli mysle plné neusporiadaných dojmov a významov. Impresionistický prístup, štedrá minutáž aj ohlasy naznačovali, že ide o jeden z najnáročnejších filmov roka. Pripravte sa na Pohľad do slnka, film, ktorý svoje obecenstvo skutočne nešetrí a svoj význam neponúka zadarmo.

Pohľad do slnka už potrápil nejedného filmového kritika. Zjavná nepreniknuteľnosť tohto diela a všeobecná zhoda na tom, že ide o skutočnú výzvu na pochopenie ma znova priviedla k pokusu odhaliť podstatu tohto nemeckého filmu. Prvý raz som mal tú česť vidieť ho v septembri na Cinematiku, no keďže to bol v daný deň už štvrtý film v poradí, neprekvapilo ma, že som v ňom nečítal ako v otvorenej knihe. Do istej miery som dokázal dešifrovať niektoré symboly a zadefinovať si význam diela v bezpečne nekonkrétnych slovách. Provokovala ma však tá masa obrazov, situácií a postáv, ktoré mi do skladačky jednoducho nepasovali. Bolo mi jasné, že v Pohľade do slnka je toho podstatne viac, než čo sa mi podarilo odčítať. Pochopil som pocity recenzentov z Cannes a fakt, že film Maschi Schillinki rozhodne nestačí vidieť raz.

Teraz sa snímka dostala do celoslovenskej distribúcie a druhá projekcia mi pochopiteľne odhalila viac. Stále je však čo skúmať.

Oficiálne synopsy hovoria o štyroch príbehoch štyroch žien žijúcich na farme v Nemecku v rôznych obdobiach 20. a 21. storočia. Alma, Erika, Angelika a Lenka sú rozprávačkami jednotlivých dejových línií, no žien, a celkovo postáv, je vo filme podstatne viac. Pochopiť vzťahy medzi nimi a rozpoznať prípadné príbuzenstvo či inú medzigeneračnú prepojenosť, to sú výzvy samé o sebe. Autorka však chce, aby sme za viditeľným cítili prítomnosť ešte čohosi ďalšieho - energie, ktorú sa jednotlivé postavy snažia vysvetliť. A tu prichádza tá najťažšia časť.

Intuícia divákov a diváčok zvládne určité nároky Maschi Schilinski. Zvukové aj obrazové symboly sa často opakujú, vďaka čomu si budete vedieť priradiť vlastné významy. Na univerzálnej esencii filmu sa však len tak ľahko nezhodneme.

Občas sa stáva, že si filmári v istej chvíli uvedomia, že svojim divákom nechali priveľa voľnosti, a tak radšej šklbnú uzdou, aby nás nasmerovali a mohli ich dielo pochopiť zamýšľaným spôsobom. V praxi to potom vyzerá tak, že séria náznakov je vo filme zavŕšená celkom zrejmým vyzradením pointy. Chvíľa, kedy vám ako divákovi blikne nad hlavou svetielko, je tou, ku ktorej sa však snažíte dospieť vlastnými silami. No keď vám ju autor predostrie ešte skôr, akoby ste si žiadali, súbežne s odhalením sa dostaví aj sklamanie. Film jednoducho musí byť dostatočne náročný, aby stál za to. Problém je, že ho sleduje množstvo divákov s rozdielnymi schopnosťami.

V prípade Pohľadu do slnka som sa aj ja ocitol v rozpoložení, kedy by som si prial, aby bola autorka a čosi komunikatívnejšia. Necháva totiž veľkú zodpovednosť na publiku, a v snímke nenastane moment, ktorý by mal zjednocovať rozdielne dohady divákov. Tento prístup na jednej strane rieši problém podceňovania diváckych ambícií, na strane druhej mnohých necháva tápať vo významoch aj po skončení filmu. Nech sa už vydáte akýmkoľvek myšlienkovým smerom, stane sa, že vám ho nasledujúce dianie vo filme nepodporí a budete si musieť nájsť nový uhol pohľadu.

Našťastie sa vo filme nachádzajú poetické komentáre rozprávačiek, vďaka ktorým sa možno v príbehoch lepšie orientovať a aspoň ako-tak držať krok s dejom.

Hlavnou témou snímky je generačná pamäť a akási teória pocitovej prepojenosti s predkami. Túto silu postavy prirovnávajú napríklad k fantómovej bolesti, či intuitívnemu poznaniu, ktoré nemá konkrétny základ v pamäti, zato má funkčné vlastnosti, ktoré človeku pomáhajú na ceste životom.

Autorka je toho názoru, že zraniť či zachrániť nás môže aj niečo čo už neexistuje a pohráva sa s myšlienkou uchovania energie napríklad v múroch starej farmy. Inými slovami, keď staré sídlo tak intenzívne vonia históriou, až sa vám zdá, že počujete ozvenu tých, ktorí v ňom žili pred vami. Zbožňujem, keď film dokáže pomenovať určitý pocitový stav, ktorý mi je blízky, pričom som ho nikdy s nikým nekomunikoval. Akoby medzi mnou a autorkou prebiehala neverbálna výmena dojmov z určitej skúsenosti, ktorú sme nadobudli nezávisle. Pohľad do slnka dokáže takto spájať obecenstvo s autorkou.

Ak sa vám pri prvej projekcii stane, že nevládzete film vnímať celistvo (tomu sa podobá moja skúsenosť zo Cinematiku), nezúfajte. Krásu možno nájsť aj v jednotlivých scénach či dejových líniách i po vyňatí z celku. Schilinski má silný zmysel pre pozorovanie prírody, ľudského správania a tradícií. Jej film obsahuje množstvo originálnych situácií a záhad, aké som na veľkom plátne ešte nevidel, no aj tak s nimi moja intuícia dokázala pracovať.

Významových rovín však film ponúka veľké množstvo. Veľmi významná je rovina feminizmu, ktorú autorka podrobne rozoberá na ploche viac ako jedného storočia. V štyroch príbehoch môžeme sledovať štyri stupne patriarchátu, ktorý na prvý pohľad slabne, no ešte sa nevytratil. Ustupuje, ale hľadá si cestu k prežitiu. Má vždy inú podobu a občas musí byť človek veľmi obozretný, aby ho odhalil. Vie byť nebezpečný aj preto, že zanecháva hlboké stopy.

Film Pohľad do slnka popiera totálny zánik minulosti a buduje svoj zmysel na predpoklade, že ľudské vedomie a pamäť sa z času na čas obracajú k predkom. My ľudia o nich uvažujeme, čím sa otvárame ich vplyvu. Opakujúci sa zvuk blížiacej sa lavíny vo filme potom evokuje občas až nebezpečné napojenie prítomnosti na minulosť.

Matúš Trišč

Zdroj foto: Filmtopia