Koncept spájania žiakov Základných umeleckých škôl s profesionálnymi interpretmi prináša ovocie vysokej akosti.

Predvianočný koncert ZUŠ Ľudovíta Rajtera (8. decembra 2025 v Moyzesovej sieni v Bratislave) ponúkol dramaturgicky pestrý a koncepčne premyslený večer. Program mal široký slohový záber, od starej hudby (J. S. Bach, J. B. Lully, A. Vivaldi) cez klasicko-romantický repertoár (Beethoven, Dvořák), impresionizmus (Debussy) až po hudbu 20. storočia (Ľudovít Rajter) či piesne modernej populárnej hudby. Takto vystavaná dramaturgia nebola samoúčelnou prehliadkou štýlov, ale dokazovala schopnosť umeleckej školy viesť žiakov k štýlovej orientácii, k pochopeniu rozdielnych výrazových prostriedkov a rozdielom v interpretácii.

Je pre mňa nesmierne obohacujúce sledovať, ako tá-ktorá ZUŠ v Bratislave, ale i mimo hlavného mesta, pristupuje nielen k dramaturgii, ale i k obsadeniu. Od sólových čísel, ktoré sú tradičné (a takpovediac, nevyhnutné), majú zásadné miesto v pedagogickej koncepcii ZUŠ Ľudovíta Rajtera komorné súbory, klarinetové, flautové, gitarové zoskupenia, až po školský spevácky zbor a orchester mladých. Vedenie školy tak cielene podporuje kolektívnu muzikalitu, schopnosť spolupráce a vzájomné počúvanie sa mladých hudobníkov. To, čo dokonca v súčasnosti v mnohých prípadoch chýba aj profesionálnym telesám (a nemyslíme tým nikoho konkrétneho, skrátka je to všeobecný trend podporujúci najmä technickú pripravenosť hráčov v ansámbloch), bolo zrazu citeľné práve na tomto Vianočnom koncerte. Je nesmierne povzbudivým zistením, že rozvíjanie muzikality je opäť v móde.

Koncert sa začal slovenským evergreenom z roku 1977 Zima na saniach. Pieseň napísal Pavol Zelenay (hudba) a Tomáš Janovic (text) a popularitu si získala vďaka interpretácii Michala Dočolomanského so sprievodom detského zboru Slniečko. V jednom z najznámejších slovenských hitov hosťoval Marián Čekovský, aranžmán pripravil Anton Popovič. Po klavírnom intre (Edita Mihaela Turian) so sólovým spevom, sa následne pridal aj Školský spevácky zbor, husľové kvarteto, Vladyslav Shustur (gitara), Lukáš Deviatka (basgitara), Kristína Pupáková (keyboard) a bicie nástroje. Trúbkovým sólom skladbu obohatil Anton Popovič.

Zima na saniach stavia na jasnej melodike a zapamätateľnosti. S jazzovými prvkami v rytme získava na chytľavosti. Jej hlavnou emóciou v interpretácii bola radosť, vďaka svižnému tempu bola dostatočne dynamická, jej obrazy boli zrozumiteľné a výstižné. Je to pesnička, ktorá funguje od svojho vzniku dodnes, naprieč generáciami. Ako otvárací song pristala predvianočnej nálade a v interpretácii bolo cítiť nielen precízny nácvik, ale aj ozajstné potešenie hráčov a spevákov.

Vianočné básne recitovali Mia Gáliková, Katarína Glesk a Miriam Géčová. Všetky predviedli nielen zvládnutý text, ale i jeho nadstavbu: duchovný rozmer Vianoc, čistotu a nevinnosť týchto sviatkov, mäkkosť a kultivovanosť prejavu, to, ako deti rozumeli významu textov, vyvolalo v publiku pocit vnútorného porozumenia a emotívneho spojenia s recitátorkami.

Odkaz Vianoc, ktorý sa nám dostal v slove, pokračoval aj v hudobnom programe. Katalánska vianočná pieseň mala v podaní gitarového súboru JINGLE STRINGS cennú jednotu vo frázovaní. Ak sa žiaci už od prvých dotykov s hudbou dokážu učiť dýchanie vo frázach, vnímanie ostatných hudobných partnerov, zvukovej celistvosti diela, melodickej výstavbe a rytmickej precíznosti, je to tá najlepšia cesta, akou môžu objavovať hudbu. Záverečné spomalenie bolo nádherne kompaktné.

Skladba Carol of the Bells, ktorá nasledovala, má pôvod v ukrajinskej ľudovej piesni Ščedryk, ktorú v roku 1916 spracoval skladateľ Mykola Leontovyč. Anglický text Carol of the Bells napísal v roku 1936 Peter J. Wilhousky, ktorý skladbu preformoval na vianočný hymnus. Odvtedy sa stala jednou z najznámejších vianočných skladieb 20. storočia. Jej forma je jednoduchá, no v podaní gitarového súboru a vibrafónu (Patrik Moucha) (dirigentka Isidora Nestorova), sa stala mimoriadne účinnou vďaka repetitívnosti ústredného motívu. Ten mal priam rituálny charakter. Mladí hráči pochopili funkciu prechádzania ostináta medzi jednotlivými hlasmi, vyváženosť zvuku umocnila charakter diela.

Barokový repertoár bol zastúpený Bachovou Badineriou z Orchestrálnej suity č. 2 h mol BWV 1067, v ktorej sa hráč na xylofón (Andrej Borský) koncentroval na jasnú artikuláciu, rytmickú presnosť a zmysel pre vnútornú pulzáciu. Udržať skladbu v tempe bez výkyvov je priam majstrovstvo, Bach dokáže potrápiť aj tých najlepších hráčov. Na koncerte sme sa dočkali obdivuhodného výkonu.

Nasledoval slohový skok k impresionizmu. Debussyho skladba Doctor Gradus ad Parnassum v podaní Tiany Unkovski, ktorá priniesla jemnú zvukovú poetiku a typickú francúzsku farebnosť. Vynikajúca technika, uvážlivá práca s pedálom, plynulé frázovanie, „maľovanie“ jednotlivých obrazov, dojemná agogika a precítená dynamika spravili z tohto čísla mimoriadny posluchový zážitok.

Aj ďalšia Debussyho skladba En bateau v podaní Emy Skalovej (priečna flauta) mala jemný, kontemplatívny, snový charakter. Flautistka znela najkrajšie v pianových úsekoch, jej tón bol vyrovnaný, vyvolával pocit neustáleho plynutia a kolísavosť – boli to jemné, opakujúce sa vlny, budiace dojem nekonečného, neprerušeného pohybu.

Klarinetové kvarteto – Bruno Poljovka, Yurij Liskov, Damián Máčai a Mário Strenátka, bolo ďalším inštrumentálnym spestrením, ktoré nás (úplne odlišnou poetikou, na ktorú sme zvyknutí), prenieslo do atmosféry Vianoc. Irving Berling a jeho hit White Christmas patrí medzi známe skladby, no rozhodne nie v tejto úprave. Klarinety majú schopnosť vedenia melódie v strednom i vrchnom registri, ale v polyfonickom spracovaní bolo zaujímavé sledovať práve spodné línie. Hráči prejavili zmysel pre lineárne myslenie a ukážkovú spoluprácu. A zrazu to, čo sa môže zdať opočúvané, nadobudlo úplne iný, nečakaný rozmer. Spojenie štyroch klarinetov vytváralo zamatový, mäkký zvuk, prechody pôsobili prirodzene a vďaka vycibrenej interpretácii mohol poslucháč vnímať kvarteto ako jeden, spoločne dýchajúci a koexistujúci organizmus.

V speváckych odboroch dnes majú žiaci dostatok voľnosti a radi si vyberajú aj repertoár z modernej populárnej hudby. Pieseň Zem, menom láska, ktorú všetci poznáme od Mariky Gombitovej (text Kamil Peteraj), nepatrí medzi tie najjednoduchšie. Jej náročnosť spočíva vo výraze, vnútornom prežívaní a rovnováhe v technike. Obsiahnuť bohatú lyriku tejto skladby a chápať ju z pohľadu „dospeláckeho“ sveta, presvedčivo pracovať s dlhými frázami a stabilitou dychu, je výzvou aj pre profesionálnych interpretov. Lima Elia Prágerová sa v prejave správne vyhla prehnaným gestám, skôr preferovala rovnováhu. Jej citlivé, no nie veľké crescendá a decrescendá, z tejto piesne spravili uveriteľnú výpoveď. Emócie citlivo stupňovala, dokázala spievať vo vyváženej dynamike, skôr v mezzoforte, ale dostatočne nosne.

Ďalšia speváčka Rebecca Leonette Rigová si zvolila Antonína Dvořáka, ktorý síce pôsobí ľahko a spevne, no vyžaduje si prácu tak s lyrickým, ako i dramatickým sopránom. Speváčka predviedla mladícku energiu a romantický tón árie veľmi dobre chápala. Jej hlas sa ešte vyvíja, iste, no už dnes je schopná kontrolovať tón, predniesť aj gradáciu a myšlienky textu chápať ucelene.

Jedným z najväčších prekvapení večera bol pre mňa priam trúfalý počin - Beethovenova Sonáta c mol op. 13, Patetická (3. časť) v podaní Yuriiho Kandula. Priznám sa, dotyčného mladíka som pred koncertom oslovila, či mi nevie poradiť, akoby som sa dostala do sály, aby som si vypočula aspoň zvyšok skúšky alebo aspoň kde našla nejakého učiteľa. Lámanou slovenčinou a s notami Beethovena v rukách sa mi to snažil vysvetliť. Spontánne som „prepla“ na moju dávno zabudnutú ruštinu a nakoniec som sa ho spýtala, či tú skladbu bude hrať on, ukazujúc na noty. Potvrdil, že bude hrať na klavíri a ja som sa chvíľu neveriacky ďalej dívala na husto popísané noty.

Yurii je mladý muž, ktorý je už teraz výnimočným zjavom medzi spolužiakmi. Nacvičiť Patetickú, tretiu časť, a v takom tempe, si na ZUŠ trúfne málokto. Jeho ľahkosť, Allegro (možno dokonca o štipku rýchlejšie, akoby sme očakávali), typická beethovenovská dynamika – na malej ploche striedanie kontrastov v podobe pian a sforzat, brilantná čistota v artikulácii a vyhraní opakujúceho sa ústredného motívu, robila interpretáciu výnimočnou. Prácu s agogikou neprehnal (Beethovenovi ani veľké výkyvy nepristanú) a rozumne členil jednotlivé úseky. Triolové a šestnástinové behy predniesol technicky bravúrne. Pri repríze úvodného motívu si dostatočne pôdu predpripravil – má evidentne skvelé pedagogické vedenie. Udržať neustále napätie, motorický charakter diela a chápať formálnu logiku a gradácie, je súbor prvkov, ktoré si už dnes zjavne nevyžadujú dospelého interpreta. Doba sa evidentne posúva a dnes už takýto repertoár zvládnu aj adolescenti. V publiku sedeli vnímaví ľudia a tento posun, súdiac podľa intenzity aplauzu, pozorovali tiež.

Vivaldiho Štyri ročné obdobia (výber častí Largo a Allegro) v podaní súboru Belles Flutes poukázali na schopnosť mladých interpretov pracovať s kontrastmi a s dynamickými gradáciami. Nie je to len zaradenie populárnej skladby do dramaturgie koncertu, ale tiež rozpoznávanie formálnych a kompozičných prvkov jednotlivých slohov. Stará hudba, Vivaldiho iskra, jeho charakteristický štýl, zákonitosti dynamiky a tónu, verzus klasicko-romantický repertoár, učí žiakov registrovať rozdiely a vnímať jednotlivé slohy európskej hudby.

Pred ďalším programom sa obecenstvu prihovorila riaditeľka ZUŠ Ľudovíta Rajtera Mgr. Erika Fáberová. Neformálny prejav bol srdečný, riaditeľka ZUŠ zhodnotila prácu pedagógov, žiakov a ich spoluprácu s rodičmi. Spomenula aj v publiku prítomnú dr. Alžbetu Rajterovú, ktorá je členkou Rady školy. Pre mňa osobne predstavovala pani doktorka Rajterová už počas štúdií stelesnenie múdrosti, inteligencie, rozhľadu a neuveriteľnej rozvahy. Vzácnu vyváženosť rácia a emocionality, nesmiernych vedomostí, pokoja a pokory zároveň. Dnes ju vídať na mnohých koncertoch, s rovnako vnímavým a láskavým pohľadom, podporujúc svojou prítomnosťou mladých i zrelých, profesionálnych interpretov. Je oporou aj ZUŠ Ľudovíta Rajtera, v činnosti a rozhodnutiach. Riaditeľka Fáberová vyzdvihla aj prítomnosť Aleny Grach, mezzosopranistky, ktorá je aktívnou umelkyňou a zároveň pedagogičkou školy. Zaznelo aj meno Antona Popoviča, ktorý je tvorcom myšlienok spájania profesionálneho hudobného prostredia so žiakmi umeleckých škôl. Poďakovanie patrilo aj pedagógom, obecenstvu, ktoré je zrkadlom práce učiteľov, zriaďovateľovi a Rade školy.

Program pokračoval Lullyho dielom - Marche pour la cérémonie des Turcs v interpretácii Orchestra mladých pod taktovkou Antona Popoviča. Slávna skladba pochádza z comédie-ballet Le Bourgeois gentilhomme (1670), ktorú Lully vytvoril v spolupráci s Molièrom pre dvor Ľudovíta XIV. Marche pour la cérémonie des Turcs zaznieva v záverečnom tureckom obrade, ktorý je satirickou odpoveďou na vtedajšiu európsku fascináciu exotickou tematikou.

Súčasťou dramaturgie bolo aj uvedenie diela Ľudovíta Rajtera (jedna z najkrajších interpretácií v tento večer). Zo štvorčasťovej suity miniatúr (I. Preludio giocoso, II. Marcia ostinato, III. Jesenná pieseň IV. Študentská veselica), zaznela melancholická Jesenná pieseň plná zmierenia a introspekcie. V interpretácii dosiahli hráči nebývalú čistotu a prekrásnu plynulosť. Je to výpoveď bez ostrých kontrastov, akoby pohľad späť, ktorý charakterizujú jemné dynamické nuansy. Transparentné čítanie partitúry a odhadnutie miery dramatickosti, ktorá v prípade tejto skladby nie je hutná, mäkkosť a výrazovosť, ktorá vychádzala zvnútra. Bez akéhokoľvek forsírovania, s pokojom, plynulými melodickými líniami, mierne tempo a výraz bez sentimentálnosti – to všetko sa podpísalo pod štýlovú interpretáciu Rajterovho reflexívneho diela.

Druhej časti večera dominoval „uvoľnenejší“ repertoár, nemožno však o ňom tvrdiť, že by bol interpretačne menej náročný. Duchovný rozmer Vianoc podčiarkla mezzosopranistka Alena Grach v zhudobnenej modlitbe Ave Maria renomovaného klasického gitaristu a učiteľa Williama Gomeza. Počuli sme ju aj v skladbe, ktorú preslávila bývalá sopranistka Nightwish Tarja Turunen, ktorá zaradila Frosty the Snowman do svojho vianočného repertoáru. Dnes je známa ako štylizovaná koncertantná skladba s prvkami filmovej hudby a symfonického popu, pričom vokálny prejav siaha ku klasickému spevu. Bolo to opäť niečo iné, monumentálne, interpretačne vycibrené, s dominantnosťou bicích nástrojov, ale i ďalších zvukových vrstiev orchestrálneho telesa mladých umelcov a detského zboru. Aj ďalší hosť večera sa záverom predstavil ako spevák i klavirista – Marián Čekovský v pesničke Šťastné a veselé (autor hudby Marián Čekovský, text Vlado Krausz), priniesol do Moyzesovej kúsok Vianoc a nákazlivo spontánnu energiu.

Osobitnú pozornosť si zaslúži úprava Stingovej piesne Fragile, ktorú v rámci seriálu Adolescence dirigentsky viedol Anton Popovič. V mojej osobnej hitparáde Stingových piesní je na prvej priečke práve Fragile, aj keď občas sa z druhej priečky na prvé dostane Shape of My Heart (o prvenstvo niekedy úspešne zabojujú aj Fields of Gold či If I ever loose my Faith in You, ba dokonca i Roxanne), no nakoniec je to vždy Fragile, ktorá suverénne prevalcuje zmienené hity. Text je hlbokou humanistickou výpoveďou o krehkosti ľudského života, o nezmyselnosti násilia a o zodpovednosti jednotlivca voči druhému. Stingova poetika je založená na jednoduchých, o to však naliehavejších obrazoch. Aranžmán Antona Popoviča tento odkaz piesne zachoval, dokonca sa mu ho podarilo podčiarknuť.

Fragile vznikla v roku 1987 a je venovaná pamiatke Bena Lindera, humanitárneho pracovníka, ktorý zahynul v Nikarague počas politického násilia. Je to elégia nad nezmyselnou stratou ľudského života a zamyslenie nad absurdnosťou násilia ako prostriedku riešenia konfliktov. Sting o tom nehovorí priamo, tak ako v mnohých ďalších piesňach, sa vyjadruje metaforami a práve to robí jeho piesne nadčasovými. Aj v súvislosti s dnešným dianím vo svete, sa odkaz tejto piesne zdôraznil. Je to ľudská krehkosť, na ktorú spevák, basgitarista a výnimočný autor tak zásadne apeluje.

Popovič sa v interpretácii koncentroval na meditatívny charakter piesne, v jeho čítaní bola faktúra transparentná, sústredil sa na jemné kontrasty v dynamike. Klavírny úvod mal hymnický tón a keď sa ozval s prvým veršom Školský spevácky zbor, bolo to, akoby zaznel anjelsky spev. Keď sa ozvali druhé hlasy, bolo priam neuveriteľné, ako deti vnímali harmóniu a melodické línie. Zbor vedie pedagogička Angela Vargicová, speváčka, pedagogička a zberateľka ľudových piesní. V harmónii bola úprava verná originálu, no objavili sa v nej nové farby. Len subtílne, no predsa iné, ešte viac zvýrazňujúce melancholický charakter piesne. Postupné zahusťovanie faktúry bolo priam nebadané. Pri pianach v závere človek priam tajil dych, až také boli nádherné a konzistentné. Nebola som v publiku sama, ktorej mimovoľne vyhŕkli slzy, keď v prvom verši zaznelo slovo fragile: „That nothing comes from violence and nothing ever could, ... Let´s we forget how fragile we are...“. Dirigent pracoval s gradáciou pôsobivo, dbajúc o vystihnutie textu a odkazu piesne. Bola to tichá, kontemplatívna spoveď, ktorá v refréne nechala vyniknúť nielen spev, ale i orchestrálne sóla (flauta).

Fragile nie je o poetickosti a kráse, ale morálnom apele k ľudskosti. Nie sú to slová výkriku, ale stíšenie a existenciálne zamyslenie. Napokon, aj formálne je skladba riešená bez ostrosti kontrastov či zásadného vrcholu v gradácii. Anton Popovič ju nechal plynúť v kruhu, v krásne tvarovaných legátach, pričom v inštrumentálnej a vokálnej zložke dosiahol dokonalú dynamickú rovnováhu. Recitatívny typ melodiky, ktorý má Fragile, je nesmierne náročný na interpretáciu. Zbor melodickú líniu dokázal udržať – s pochopením textu a zdôraznením slov, ktoré sú pre túto pieseň zásadné (fragile, tears). Zbor mal kontrolu nad frázovaním a dychom, disponoval potrebou zdržanlivosťou a vyváženosťou jednotlivých hlasových skupín. Záverečné brumendá, refrén s jemnými sláčikmi a finálny sólový spev, zneli ako naliehavá otázka. Prevedenie pôsobilo vyzreto, pravdivo a presvedčivo. Nebola to len „hitovka“, nad ktorou by sme sa vzrušovali, aké cool je prespievať Stingovu pesničku, ale silná umelecká výpoveď a vyzvanie k ľudskosti. Keď skladba skončí a v publiku je pár sekúnd ticho, viete, že tento apel sa skutočne z pódia dostal k ľuďom a zanechal v nich stopu. Vyrušení z premýšľania, obecenstvo následne žiakov a dirigenta odmenilo dlhotrvajúcim potleskom.

Vianočný koncert ZUŠ Ľudovíta Rajtera potvrdil, že ide o inštitúciu s cennou pedagogickou víziou. Dramaturgická odvaha, kvalita interpretačných výkonov a zmysel pre hĺbku a odkaz hudby, predstavujú nielen bežný školský koncert, ale robia z tohto typu koncertov plnohodnotné umelecké podujatia. Azda ešte nikdy som z koncertu neodchádzala s takým dobrým pocitom vo vnútri, že s novou, nastupujúcou generáciou, to nie je také stratené, práve naopak.

Zuzana Vachová

Foto: ZUŠ Ľ. Rajtera