Režisér Juris Kursietis priniesol do slovenských kín spoločenskú drámu z prostredia vyššej vrstvy, v ktorej sa Anna, slávna organistka, teší medzinárodnému uznaniu a sláve. Umelkyňu čaká dôležitý koncert, keď sa o jej manželovi Andrisovi, úspešnom podnikateľovi, prevalia podozrenia z korupcie. Médiami sa šíria informácie, o akých Anna ani netušila. S blížiacim sa koncertom a narodeninovou oslavou na manželov Annu a Adrisa preto stúpa spoločenský tlak. Anna sa pod ťarchou nových zistení musí rozhodnúť, komu dôverovať - svojej dlhoročnej manažérke alebo manželovi, ktorý k nej očividne nie je úprimný?

Tematika narodeninovej oslavy, kde sa stretne rôznorodá spoločnosť, pričom za vybranými spôsobmi, drahými šatami a dobrým jedlom sa schováva prehnité jadro zakrpatenej civilizácie, v mnohom pripomína tvorbu predstaviteľov Dogmy 95 alebo ich neskoršie diela. Vintenbergova Rodinná oslava ako aj Trierova Melanchólia pracujú s teóriou, že drahé pozlátka a všeobecná pretvárka v zásade odvádzajú pozornosť od slabostí a zlyhaní človeka, o ktorých sa nikdy nehovorí nahlas. Režisér Juris Kursietis v tejto tradícii pokračuje a je otázne, či sa vo svojom diele dopracoval k originálnejším myšlienkam, aby koncept rozvinul do nových rozmerov.

Keď som sa o Stratenej sláve dopočul prvé informácie, trochu som čakal, že výrazným prvkom filmu bude organová hudba. V skutočnosti je však hra na nástroj upozadená a prednosť dostáva práve konflikt, ktorý by bolo možné označiť za manželský, keby nešlo o narodeninovú oslavu s množstvom hostí. Anna a Andris musia pred priateľmi a rodinou hrať spokojnosť a vyrovnanosť, hoci sa sami nachádzaju v hraničnej situácii. Akoby toho nebolo dosť, v priebehu dňa hostí na oslave pribúda a mučivá pretvárka sa stále predlžuje a stupňuje.

V dráme vystupuje niekoľko farbistých postáv, ktoré majú vzájomnú minulosť. Zatiaľ čo Andris vystupuje ako typický podnikateľ pripravený sa za každých okolností usmievať a zatĺkať, pre Annu a jej mladšiu sestru nie je jednoduché sa pretvarovať. Počas narodeninovej oslavy sa viackrát stretnú úprimnosť so zdržanlivosťou v otvorenom konflikte. V tichom pozorovateľovi, napríklad v divákovi v kinosále, to neustále vyvoláva fyzické nepohodlie. Vidíte, ako by sa postavy najradšej nenápadne vyparili a vy by ste sa chceli tiež vstrebať do sedačky. Obsahom nepríjemných konfliktných situácií sú okrem iného odveké spory medzi svetským a cirkevným, či otázky feminizmu. Až by sa zdalo, že zaručený spôsob, ako pri stole vyvolať hádku, je prizvať k nemu kňaza. Juris Kursietis túto istotu využil a kňaza ovenčil väčšinou stereotypov, aby bol konflikt zaručený.

Úzkostlivé pocity pri sledovaní znásobuje nervózna ruka kameramana, ktorá sa ani na moment nestabilizuje. Na obecenstvo tak dolieha napätie aj v momentoch relatívneho pokoja v deji. Je to ako symbol potláčaného prežívania rozhodujúcej životnej chvíle, ktorej vážnosť si neuvedomujú všetci prítomní v plnej miere.

Napriek malému priestoru na rozvážne skúmanie obrazu v ňom možno rozoznať niekoľko silných motívov, ktoré zostávajú inak nevypovedané. Často sú to odkazy na vzťahy Anny s ostatnými postavami. Najdôležitejšia v jej živote je trojica manžel-manažérka-sestra. Anna počas svojej oslavy musí zistiť, ktorý z týchto vzťahov opustí, aby iný posilnila. Pre divákov a diváčky môže ísť o jasnú voľbu, ale v priebehu deja by sa malo obecenstvo pripraviť na niekoľko zvratov.

Organová hudba, hoci na ňu synopsa distribútora láka, nie je dominantou filmu, ale istý priestor jej tvorcovia predsa len venovali. Jej symbolika je otvorená, a tak necháva veľa priestoru pre interpretáciu.

Juris Kursietis vo svojom diele skúma, ako sa človek vyrovnáva so sklamaním v situácii, kedy si nemôže dovoliť opustiť spôsoby, ktoré si v živote privlastnil. Do veľkej miery sa môže zdať, že obsahom filmu sú problémy prominentov prvého sveta, a preto snímka nemusí prehovoriť ku každému. Zároveň však popisuje pre niekoho až nepredstaviteľné napätie a ponúka bezpečnú formu autentickej skúsenosti.

Autor si občas dokonca jemne uťahuje zo snobského správania postáv, aby sme pamätali na to, že v niektorých ohľadoch si všetci ľudia budú vždy rovní. I keď sme naučení spoznávať medzi sebou rozdiely.

Matúš Trišč

Zdroj foto: ASFK