Federico Fellini patrí k najvýznamnejším filmovým tvorcom 20. storočia. Svojou umeleckou víziou prekonal hranice talianskeho neorealizmu a v poetickom filmovom svete našiel priestor pre osobné spomienky aj univerzálne témy ľudskej existencie. Jeho dielo formovalo podobu modernej kinematografie a dodnes inšpiruje filmárov i divákov po celom svete.

Federico Fellini sa narodil 20. januára 1920 v meste Rimini v regióne Emilia-Romagna v Taliansku. Detstvo v provinčnom Rimini ho zásadne ovplyvnilo, najmä z hľadiska tematického uchopenia provinčného života v jeho dielach. V roku 1939 sa presťahoval do Ríma so zámienkou zapísania sa na právnickú školu, no čoskoro sa začal venovať kresleniu a satirickej publicistike.

V Ríme sa zapojil do redakcie humoristického časopisu Marc’Aurelio, kde publikoval svoje kresby a gagy. Počas druhej svetovej vojny sa venoval aj rozhlasovým a filmovým scenárom a v roku 1943 sa oženil s herečkou Giuliettou Masina (1921-1994). Jej úloha v neskorších filmoch Felliniho bude kľúčová.

Scenáristické obdobie a vstup do réžie

Fellini debutoval vo filmovom priemysle ako scenárista a pomocný režisér. Spolupracoval s Robertom Rossellinim na scenároch k filmom ako Rím, otvorené mesto (1945) či Paisà (1946) – ide o filmy, ktoré patria k základom talianskej neorealistickej školy. Následne sa podieľal aj na ďalších scenároch, až napokon v roku 1950 debutoval ako režisér spolu s Albertom Lattuadom s filmom Luci del varietà.

V roku 1952 uviedol svoj prvý film ako samostatný režisér – Biely šejk – ktorý sa síce nestretol s úspechom u kritikov, ale naznačil jeho záujem o zobrazenie sveta varieté, šoubiznisu a cirkusu, a zároveň o prelínanie reality s fantastickými prvkami. Už o rok neskôr nasledoval film Darmošľapi (1953), ktorý nadviazal na jeho detstvo v Rimini a získal medzinárodné uznanie (Strieborný lev na Benátskom filmovom festivale). V ňom už Fellini viditeľne pracoval aj s nerealistickými prvkami.

Rozvoj štýlu a kľúčové diela

Fellini postupne vyvinul výrazný štýl, ktorý spočíval v prekračovaní hraníc striktnej neorealistickej tradície: kombinoval prvky autobiografie, snových situácií a varietných motívov, fúziu skutočného a fantastického.

Medzi jeho najvýznamnejšie diela patrí:

• Cesta (1954): film o grotesknom artistovi a jeho pomocníčke, ktorú si zahrala Giulietta Masina. Ide o zreteľný prechod od neorealizmu k poetickému mýtu. Snímka režisérovi priniesla Oscara.
  
  
• Cabiriine noci (1957): príbeh sexuálnej pracovníčky (v hlavnej úlohe opäť Giulietta Masina) v Ríme, ktorá medzi mužmi nedokáže nájsť nikoho, na koho by sa v živote vedela spoľahnúť. Pre režiséra to bol ďalší Oscar za najlepší cudzojazyčný film.
  
  
• Sladký život (1960): panoráma Ríma, spoločenského života a úpadku morálky; zlomový film pre taliansku kinematografiu a jedno z najvýznamnejších diel svetovej kinematografie, v ktorom si hlavnú rolu zahral Marcello Mastroianni. Film priniesol ikonickú rolu herečke Anite Ekberg.
  
  
• 8½ (1963): metafilm o režisérovi v tvorivej kríze. Snímka je jedným z najcitovanejších príspevkov k téme autorskej identity v kinematografii a vrcholným Felliniho dielom.
  
  
• Giulietta a duchovia (1965): prvý farebný film Felliniho, v ktorom využíva výrazne surrealistickú obrazovú symboliku a vracia sa k výrazným ženským hrdinkám.
  
  
• Amarcord (1973): nostalgický autobiografický návrat do detstva v Rimini – spája autorove spomienky na rodné mesto, vášeň dospievajúceho človeka a opäť symbolizmus a fantazijné prvky.

Témy, metódy a estetika

Felliniho tvorba ponúka viacero opakujúcich sa tém:

• Provincialita vs. metropola – Postavy často prichádzajú z malomesta či vidieka (napr. Rimini) do Ríma, konfrontované s veľkomestským, spoločensky nabitým prostredím.
  
  
• Cirkus, varieté, šoubiznis – Fascinácia varieté a cirkusom sa objavuje už v raných filmoch a ostáva prítomná v jeho poetike.
  
  
• Sny, fantázia, pamäť – V dielach ako 8½ či Amarcord sa hranice medzi snom a realitou stierajú, autobiografický prvok sa stáva súčasťou filmu.
  
  
• Autorské reflexie – 8½ je priamo reflexívny voči procesu tvorby filmu, režisérskej identite a kreatívnemu bloku.
  
  
• Ženský pohľad a postavy – Hoci Fellini často zobrazoval aj mužských hrdinov, jeho manželka Giulietta Masina stvárnila kľúčové ženské postavy v jeho najvýznamnejších filmoch.
  

Z estetického hľadiska Fellini rozšíril filmový jazyk zavedením vizuálnych metafor, snových prelínaní a zvýraznenej grotesky – čím sa oddelil od prísne realistického prístupu, typického pre po­vojnovú taliansku kinematografiu.

Neskoršie obdobie a komerčné tlaky

Od 70. rokov Fellini čelil zmenenému kontextu filmového trhu, pričom medzinárodné publikum i produkčné podmienky sa vyvíjali. Jeho neskoršie filmy (napr. La città delle donne 1980, A loď pláva 1983, Ginger e Fred 1986) už nedosahovali rovnaký ohlas ako diela predchádzajúce. Produkčné tlaky a komerčné kompromisy ovplyvnili i vizuálny a tematický rozsah jeho práce. Napriek tomu Fellini zostal aktívny. Jeho posledným veľkým filmom je Hlas mesiaca (1990).

Federico Fellini dosiahol výnimočné postavenie v dejinách kinematografie tým, že rozšíril možnosti filmovej formy – posunul taliansku kinematografiu od neorealistickej tradície a vytvoril základ pre magický realizmus vo svetovej kinematografii. Jeho diela sú dodnes skúmané filozofmi a citované autormi po celom svete.

Federico Fellini zomrel 31. októbra 1993.

S pracovala redakcia mojakultura.sk

Zdroj foto: Wikimedia Commons