Slovenská filharmónia: Koncert venovali hudobníci pamiatke violončelistu Juraja Alexandra.

Komorný projekt Camerata Philharmonica Slovaca, iniciovaný generálnym riaditeľom Slovenskej filharmónie Mariánom Turnerom, potvrdzuje, že aj v rámci veľkého symfonického orchestra môže vzniknúť mimoriadne flexibilná platforma, ktorá odhaľuje individuálne kvality hráčov aj ich schopnosť tvoriť komorné celky s vlastnou identitou. Inšpiráciou na vznik komorných telies bola pre generálneho riaditeľa Berlínska filharmónia. 12 Cellisten der Berliner Philharmoniker vznikli v roku 1972 po tom, ako skupina violončelistov Berlínskych filharmonikov nahrala skladbu Hymnus pre 12 violončiel od Juliusa Klengela na požiadanie rozhlasovej stanice. Z javiska jednorazovej nahrávky sa stalo trvalé komorné teleso. Skupina funguje ako samostatné komorné teleso popri práci v orchestri a hrá koncerty po celom svete podľa dostupnosti členov orchestra. Prinášajú rozmanitý repertoár: originálne skladby pre 12 violončiel sú napísané priamo pre ansámbel, komponovali preň napríklad Boris Blacher, Arvo Pärt, Kaija Saariaho, Iannis Xenakis, Brett Dean a ďalší. Okrem klasickej hudby hrajú aj jazzové a tango úpravy, filmové témy či populárnu hudbu.

Koncert violončelovej skupiny Slovenskej filharmónie v Malej sále v rámci cyklu Komorná hudba (2.12.2025) bol príkladom tejto filozofie: niesol osobnú dedikáciu, dramaturgickú odvážnosť aj interpretačnú kvalitu. Bol venovaný pamiatke violončelistu Juraja Alexandra, osobnosti, ktorá formovala, okrem iného, zvuk Slovenského komorného orchestra. Hudobníci si uctili jeho odkaz v dôraze na komornú kultúru hry, súhru, čistotu frázy a precízne myslenie v lineárnych líniách.

Obsadenie dvanástich violončiel je samo osebe zvukovým fenoménom: vytvára štruktúru medzi mäkkým basovým základom a spevnou farbou melodickej línie. Pod umeleckým vedením Borisa Bohó pôsobil súbor disciplinovane, zvukovo a technicky homogénne. Už v prvej skladbe večera od Villa-Lobos: Bachianas Brasileiras č. 5, bolo zrejmé, že muzikanti dlho pracovali na zvukovej homogénnosti. Pizzicata violončiel boli mäkké a vyvážené, nad nimi sa rozvíjala jasná melodická línia v podaní sopranistky. Marianna Prievozníková Geleneky podala tému v Árii (Cantilena) štýlovo, s lyrickou priezračnosťou a kontrolou nad registrami a dynamikou. Od intímneho, no znelého pianissima, ktoré kontrastovalo s tmavou farbou violončiel (úžasne presná rytmická pulzácia hráčov) a so sólovým violočelom (Boris Bohó), sa postupne, oblúkom, dostali k hutnejšej zvukovosti. V medzihre kantiléna vynikla bravúrne, s čistotou, pričom pizzicata boli nositeľmi protihlasu. V gradácii dosiahli monumentálnosť a pristala jej zdržanlivosť v tempe. V návrate témy dosiahli väčšiu energiu, brumendová technika sopránu sa stiahla do úzadia a dominovalo sólové violončelo. Druhá časť, Danca brazílskeho autora Heitora Villa-Lobos, priniesla typický temperament brazílskej hudby. Úvodnú ohnivú introdukciu striedalo spomalenie, moderný tonálny jazyk skladateľ bol badateľnejší. Rytmická presnosť súboru a ťah pôsobili spontánne, nie imitovane.

Tento typ polyfónie premosťoval s dielom ďalšieho autora večera. Air z Orchestrálnej suity č. 3 Johanna Sebastiana Bacha dostal zamatový charakter. Hudobníci zachovali priezračnosť štruktúry diela a v interpretácii otvorili aj priestor pre lyriku, no so zachovaním štýlovej čistoty a terasovitej dynamiky (v piane ste priam tajili nad tou súhrou dych). Nebola to romantická interpretácia, vo frázovaní dodržiavali istú formu striktnosti, skombinovanej s eleganciou. Bachovi treba porozumieť a precítiť ho, nie preromantizovať ho. V úprave pre 12 violončiel znel s potrebnou asketickosťou a nádherným dialógom vnútorných hlasov, s prekrásnou kantilénou a vyváženosťou. Bola to až zvuková opojnosť a blízkosť človeku, jeho vnútru – v tomto diele sa ukázalo, prečo tomuto nástroju poslucháči tak rozumejú. Je stelesnením vnútorných citov a tónom je blízky ľudskému hlasu. Bach bol v tomto programe hotovou duchovnou očistou, ktorú sme v sále všetci absolvovali.

Umelecký vedúci telesa Boris Bohó zaradil do programu aj slovenských autorov. Osobne som sa tešila na Ilju Zeljenku a jeho slávnu skladbu Musica slovaca, ktorá zaznela vo verzii pre štyri violončelá (úprava z roku 2003, venovaná Jánovi Slávikovi). Spočiatku melodickú líniu viedol Ján Slávik, neskôr Ken-Wassim Ubukata. Prelínanie melodiky čičmianskych ľudových piesní s modernou harmóniou v tomto obsadení výborne zafungovali. Hráči boli pedantní v kontrapunktických vrstveniach, vo frázovaní ponechali temperament folklórneho základu, no zároveň to bola seriózna výpoveď 20. storočia s podporením vnútornej drámy kompozície. Odsadenie jednotlivých tém, rytmicky ostré pasáže verzus jemná melodika pomalších, ťahavých piesní a dômyselná práca s tempami, zohratosť violončelistov, ich spoločné dýchanie spravili z tejto skladby pozoruhodnú miniatúru.

Nasledovala Pieseň labute Vladimíra Godára, ktorý bol prítomný v hľadisku. Skladba je z toho istého roku, ako úprava Zeljenkovho diela. Emočne to bol jeden z najsilnejších momentov večera. Typická estetika melanchólie sa dokonale snúbila s farbou, výrazom a technickými možnosťami violončela. Udržiavanie pomalého tempa, charakteristický motív, ktorý ihneď pritiahne svojou clivosťou, jeho opakovanie, v postupne nových kontextoch, si žiada sústredenú prácu a udržiavanie napätia. Výstavba skladby bola pozoruhodná. Od úvodného dielu s predstavením témy, cez temné farby v prostrednom a fragmentáciu témy, po jej návrat a tiché, záverečné zvolanie do ticha, violončelá dosiahli priam efekt cinematickej hudby.

Druhá časť koncertu priniesla energický, uvoľnenejší repertoár. Ako hostia ansámblu sa predstavili hráč na perkusie Kiril Stoyanov (marimba, vibrafón, perkusie) a huslistka Lucia Harvanová, obaja hráči Slovenskej filharmónie. Arturo Márquez a jeho Danzón č. 2 staval v úprave, ktorú pre tento koncert pripravil Stoyanov, na rytmickom drive. Pokojná prvá časť so synkopovaným rytmom ukázala, kto bude hrať v tejto úprave prím. Tanečná pulzácia skladby, jej zvukové vrstvenie, premyslená zvuková paleta, prechod do temperamentnejšieho tempa s očakávanou gradáciou, dobre členená tektonika a najmä živelnosť. To boli charakteristické momenty tejto interpretácie.

Tak ako v publiku, aj medzi hráčmi je v súčasnosti obľúbený Astor Piazzolla. Oblivion, Fuga y Misterio, Libertango - to je trojica jeho najznámejších skladieb. Prvá je typická melanchóliou, v interpretácii nechýbalo potrebné napätie a detailný zmysel pre prácu s frázovaním. Vo fúge bola dosiahnutá brilantná súhra a kontrapunktická disciplína. Libertango uzavrelo tento večer a dočkali sme sa aj improvizačných vsuviek, celkom hutných, prekvapivo, publikum na ne nereagovalo. Celkovo som si v Piazzollovi predstavovala viac akcentov, živelnosti a farebnosti. Ak sa totiž jeho hudba zmení na príliš kultivovanú, necítite z nej pulz ulice (ako s jeho krásami, tak i nepeknými vecami) a existencionálnu výpoveď skladateľa, tak trochu prestáva dávať zmysel. Chýbala ostrosť a vnútorný nepokoj, aby som tejto interpretácii uverila.

Koncert Camerata Philharmonica Slovaca však dokázal, že variabilné komorné teleso v rámci veľkého orchestra môže priniesť dramaturgiu, ktorá by na bežnom symfonickom koncerte nebola možná. Zároveň dostatočne preveril hráčov violončelovej skupiny na širokom závere slohov – od barokového až po súčasnú hudbu. Bol to večer plný kontrastov, violončelovej poézie a zároveň krásneho muzikantského gesta.

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak