Opera Národného divadla Košice ponúkla divákom v aktuálnej sezóne veľkolepú premiéru s reálnou guľovačkou. Zaznela detská opera, ktorá na Slovensku doposiaľ nebola uvedená - Snehová kráľovná.

Ruský skladateľ Sergej Sergejevič Banevič (1941) patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti hudobného divadla pre deti a mládež v postsovietskom priestore. Študoval u Šostakovičových žiakov – G. Ustvolskej a O. Jevlachova. Jeho tvorba, úzko spätá s petrohradským Divadlom mládeže, sa vyznačuje neobyčajnou schopnosťou prepájať detskú hravosť s hlbokým emocionálnym nábojom. Banevič je autorom množstva scénických diel, ako Cvrček na krbe (Ch. Dickens), Dvanásť mesiačikov (Samuel Maršak), opera-balet Malá morská víla (H. Ch. Andersen), opereta Dobrodružstvá Toma Sawyera (M. Twain) a Neochvejný cínový vojačik (H. Ch. Andersen). Napísal aj muzikál Tajná záhrada (F. E. Burnett) a komorné opery Rozsvietená noc (R. Bradbury) a Dievčatko so zápalkami (H. CH. Andersen). Medzi jeho najznámejšie patrí práve opera Snehová kráľovná z roku 1980, ktorá dodnes zostáva jedným z najúspešnejších hudobných spracovaní slávnej Andersenovej rozprávky.

Banevič vychádza z pôvodnej predlohy Hansa Christiana Andersena, avšak jej poetiku prehlbuje vlastným hudobným jazykom – výrazne lyrickým, melodicky bohatým a orchestrálne farebným. Rozprávkovosť v jeho spracovaní nie je samoúčelným dekorom; stáva sa skôr mostom k témam, ktoré presahujú detskú literatúru: priateľstvo, vernosť a putovanie za stratou i nádejou.

Opera mala svetovú premiéru 24. decembra 1980 v Mariinsky Theatre v Leningrade a okamžite zaznamenala významný úspech. Postupne sa stala jednou z vlajkových lodí repertoáru ruských detských operných scén a dočkala sa početných naštudovaní. Jej univerzálny príbeh a hudobná prístupnosť ju však priviedli aj na medzinárodné javiská, kde často slúži ako príklad kvalitného moderného rozprávkového hudobného divadla.

Toto dielo sa na slovenské javisko dostala po prvýkrát až teraz, v podaní Opery Národného divadla Košice. A hoci je často označovaná ako „detská opera“, košické naštudovanie dokazuje, že ide o oveľa komplexnejšie hudobno-dramatické dielo, ktoré si vyžaduje rovnako vážny prístup ako repertoár určený pre dospelého diváka. Hudba neznie prvoplánovo, alebo infantilne, ale je to plnohodnotné hudobné dielo. Partitúra je plná prekvapení, rytmických zmien, aj jemných a dramatických kontrastov. Práve táto dramaturgická odvaha priniesla inscenácii výsledok, ktorý pôsobí profesionálne, poeticky a zároveň prístupne nielen pre dospelého, ale aj pre detského poslucháča.

Dramaturgicky je opera koncipovaná ako sled jednotlivých scén – dramatických obrazov, ktoré sledujú Gerdinu cestu. (od babičky, cez mesto, stretnutie s lúpežníkmi, lúpežníckou dcérou, sobom až k samotnej kráľovnej). Tento formát umožňuje udržať pozornosť detského diváka, no zároveň neuberá na hudobnej komplexnosti. Motív cesty je podčiarknutý čoraz intenzívnejšou orchestráciou a zmeny prostredia skladateľ zvýrazňuje špecifickými farebnými vrstvami. Banevič sa v diele nevyhýba ani temnejším miestam, avšak vždy ich necháva vyústiť do hudobného svetla, čím rešpektuje Andersenov princíp morálnej obnovy.

Orchester viedol Filip Urban, ktorý dielo aj hudobne naštudoval. Absolvoval štúdium dirigovania na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne (JAMU). Je považovaný za predstaviteľa „najmladšej generácie“ českej dirigentskej scény. Vedie orchester aj dychové telesá, operu aj koncertný repertoár, čo z neho robí univerzálneho dirigenta pripraveného aj na náročné projekty. Ide o jeho prvú veľkú spoluprácu v Košiciach (aj keď tu už predtým dirigoval). Slovenský preklad libreta vytvoril šéfdirigent Peter Valentovič, ktorý má už viaceré skúsenosti v tejto oblasti (napr. Cirkusová princezná).

Urban čítal Banevičovu partitúru so zmyslom pre jej lyrické oblúky a farebnosť. Orchester znel mäkko, s citlivo dávkovanou dynamikou, ktorá dokázala vytvoriť atmosféru zimného chladu, ale aj teplej ľudskosti. Podľa dirigenta je dielo „nielen rozprávkou, ale skutočnou hudobnou cestou – od temnoty studeného kráľovstva až k teplu ľudského srdca.“

Hudobná reč Snehovej kráľovnej je tonálna, no prepracovaná, s jemnými modernými prvkami. Banevič majstrovsky pracuje s farebnosťou orchestra, kde sa popri tradičných nástrojových skupinách výrazne uplatňujú dychy, čelesta, harfa či vibrafón. Výborne pôsobia najmä pasáže, v ktorých orchester maľuje priestor: krištáľové výšiny čelesty symbolizujú Snehovú kráľovnú, zatiaľ čo mäkké sláčikové pastorále vytvárajú svet Gerdy. V orchestrálnej štruktúre bolo cítiť precíznu vnútornú súhru; Urban pracuje s kontrastmi, no snažil sa neskĺznuť do ostrosti. V jeho naštudovaní sú okrem hudby dôležité aj pauzy, lebo práve tam sa skrýva kúzlo Banevičovej hudby – preto aj počas inscenácie niekedy nechal pauzy medzi jednotlivými časťami. Nevedie hudbu ako jeden tok, ale necháva ju doznieť a až potom nastupuje na novú časť. Mladá dirigentská krv priniesla do orchestra odvahu, kontrasty a novátorsky modelovaný výraz. Pri naštudovaní neznámeho diela sa objavili prirodzené realizačné nedostatky, pričom najviac zamrzel záver s kolísavou istotou (medzi zborom a orchestrom).

Dôležitú úlohu zohráva v diele aj zbor (zbojmasterka Iryna Demianyshyna). Speváci sa napriek novému repertoáru vysporiadali s úlohou dobre, hoci sa objavili miesta s nižšou zrozumiteľnosťou a intonačnými výkyvmi. Druhé dejstvo ukázalo výrazný posun, no záver ešte potrebuje dozretie súhry s orchestrom.

Každá z hlavných postáv má svoju špecifickú hudobnú charakteristiku: Gerda, nositeľka svetla a tepla, je sprevádzaná kantabilnou, jasnou melodikou, často v dur. Kai, ktorý podlieha mrazivému kúzlu Snehovej kráľovnej, sa pohybuje v chladnejších, menej stabilných harmonických poliach. Gerda pôsobí prirodzene detsky, svetlo a tvarovane, zatiaľ čo Kai má tónovú zafarbenosť, ktorá v sebe nesie napätie medzi zachovaným detským teplom a ľadovým odcudzením. Obe hlavné postavy: Kai - Anton Baculík (alternácia Peter Račko) a Gerda - Gabriela Herženjak (alternácia s Tatianou Hajzušovou a Anetou Hollou) vynikali po hereckej aj speváckej stránke. Hoci predstavujú detské postavy, ich rola je interpretačne náročná a vyžaduje skúsených interpretov, čo obaja presvedčivo zvládli. Vyššie polohy u oboch (aj soprán aj tenor) boli jasné a svieže, rovnako plné aj v nižších polohách, takže bola zaručená dobrá zrozumiteľnosť. Ich herecký výkon pôsobil prirodzene – detská zvedavosť, drobné súrodenecké provokácie i hravosť vyzneli mimoriadne uveriteľne. V dynamicky úsporných momentoch by si však interpretácia žiadala jemnejší orchestrálny sprievod.

O deti sa stará milá babička, Gabriela Bláhová (alternácia s Vierou Kállayovou). Postava bola herecky presvedčivá a prirodzená, ale artikulácia v speve by si zaslúžila viac opory a čitateľnosti.

Mimoriadne zaujímavá je aj predstaviteľka Snehovej kráľovnej. Jej vystúpenia vyžarujú nadzemskosť, technickú istotu a chladnú eleganciu, doplnené špeciálnym hallovým zvukovým efektom. Postava ostáva majestátne vzdialená. Jej hudba je ostrá, priezračná, budovaná na vysokých registroch a jasných, takmer krištáľových farbách orchestra. Spočiatku je vzdialená aj fyzicky (spieva z balkónu), až sa postupne dostane do Kaiovho srdca. Kráľovnú stvárnila Viera Kálayová (v alternácii s Miroslavou Havryliuk). Jej plný tón niesol potrebnú chladnú majestátnosť, vďaka ktorej postava pôsobila ešte autoritatívnejšie.

Celý príbeh komentuje Lampášnik (Marek Gurbaľ), ktorý vysvetľuje príbeh. V stredných a nízkych polohách pôsobil ukotvene, kým vyššie polohy zneli miestami vypäto. Zaujímavými postavami sú aj lúpežníci Filip Kostrub (alternácia Maksym Kutsenko), Stanislav Rusyn (alternácia Pavol Kovaľ) a Oliver Olejár. Ich „zásluhou“ Kaiovo srdce zatúži za Kráľovnou a odíde do sveta ľadu. Hoci sú zápornými postavami, pre detského diváka sú zaujímaví pre dynamický rozvoj deja prvého dejstva. Nielenže navádzajú na roztopašnosti, ale správajú sa roztopašne – sedia na zábradlí nad orchestrom, dirigujú zbor namiesto dirigenta, skáču po celom javisku, dokonca aj medzi divákmi. Prvé dejstvo končí skutočne silnou interakciou s divákmi – reálnou guľovačkou, ktorá sa z javiska dostala až do celého divadla.

Druhé dejstvo otvára Gerdina cesta za Kaiom. Zaujímavou „zastávkou“ sú lúpežníci, ktorí síce Gerdu zajmú, ale aj pomôžu dostať sa ku Kráľovnej pomocou hovoriaceho, teda spievajúceho soba (Marián Lukáč).Vydarenou a komickou postavou je aj náčelníčka lúpežníkov – Mihály Podkopájev (v alternácii s Michalom Onuferom) kde treba oceniť pekné zrozumiteľné spodné tóny, čo nie je vždy samozrejmosťou. Lúpežnícku dcéru, ktorej sa všetci boja, hoci len chce byť neprehliadaná a milovaná, znázorňuje Janette Zsigová (Silvia Ondočko).

Réžiu zverili mladému umelcovi, Dominikovi Benešovi (1986). Patrí k výrazným osobnostiam mladej stredoeurópskej opernej réžie. Je absolventom réžie na Janáčkovej akadémii múzických umění v Brne. Jeho práca stavia na svižnej dramatickosti, javiskovej hravosti a vizuálne silnej poetike. Scéna nepôsobila preplnene, možno až stroho, ale jej rozprávkovo-fantastické prvky vytvorili atmosféru, ktorá dokázala osloviť deti aj dospelých. Novátorsky a zaujímavo pôsobila ružová podlaha. Biela časť scény, ktorá predstavovala kráľovstvo ľadu počas predstavenia vystupovala a zostupovala. Vyjadrovala tak, že zlo chladného srdca je v nás často prítomné a nie vždy si to uvedomujeme. Podľa jeho slov „sneh a mráz nie sú len prejavmi počasia, ale aj zrkadlom našich sŕdc.“ Operu nepoňal len ako zinscenovanie príbehu, ale dal mu aj hlbší rozmer: „Láska má mnoho podôb a každý z nás má právo ju prijímať a dávať tam, kde cítime, že to má zmysel, a zdieľať ju s druhými tak, aby sa naše srdcia mohli navzájom dotýkať a spájať v porozumení a nežnosti. Keď sme štedrí a láskaví, prinášame svetlo do sveta a učíme sa spoločne rozptýliť každý chlad, ktorý okolo nás existuje.“

Zaujímavá bola aj práca s priestorom, kde sa využíva nielen javisko, ale aj hľadisko. Tieto dve miesta, v iných inscenáciách často oddelené, tu vstupujú do deja opery a vytvárajú dve roviny, dve miesta, ktoré sú ale znakom vnútornej odlúčenosti (Kai, Gerda, Snehová Kráľovná).

Kostýmy a choreografické vsuvky pridávajú inscenácii rytmus a dynamiku, no nikdy neodvádzajú pozornosť od toho podstatného: od Gerdinej cesty a od hudobných vrstiev, ktoré Banevič komponoval so scénickou presnosťou. O scénu a kostýmy sa postaral Marek Cpin. Oblečenie Kaya a Gerdy bolo navrhnuté v žiarivej, sviežej farebnej palete, ktorá postavám dodávala ľahkosť a sympatickú bezprostrednosť. Kráľovná a jej pomocníci (súbor baletu) vyzneli v majestátnej, ale studenej farbe. Zaujímavý pohľad bol na obyvateľov mestečka Odense v rovnakom, uniformnom oblečení. Kostýmy žien trochu pripomínali rehoľné sestry v moderných, „pokoncilových“ habitoch.

Okrem dospelých v opere vystúpili aj detskí účinkujúci - Marko Andrejko, Branko Andrejko, Theo Herchl, Hana Fedor, Anna Tóthová, čím vytvorili pre mladého diváka prijateľnejšie a priateľskejšie prostredie. Choreografiu a pohybový koncept baletného súboru vytvorila už známa dvojica – Dalibor Fabian a Gennaro Sorbino (podobne ako v Cirkusovej princeznej). Dramaturgiu staval Stanislav Trnovský, svetelný dizajn mal na starosti Roland Khern Tóth.

Zaradenie Snehovej kráľovnej do repertoáru košickej opery je zároveň dramaturgickým gestom. Je to titul, ktorý otvorene pozýva najmladších divákov, no pritom ich nesimplifikuje. Opera pracuje s hlbokými témami - vernosť, odvaha, hľadanie priateľa, boj so strachom a ponúka ich v hudobnej forme, ktorá je zrozumiteľná, ale nie banálna.

Košické divadlo tak nezískalo len nový repertoárový titul, ale nástroj kultivácie budúcej opernej generácie. Deti, ktoré uvidia takto kvalitne spracovanú operu, sa k žánru môžu vrátiť aj v dospelosti.

Marek Jamrich

Foto: Zuzana Plešová /Fotodizajn Zuzana