Pestrosť a dynamika. Taký bol záver festivalu Nová slovenská hudba. ŠKO hral pod taktovkou Mariána Lejavu a koncert potvrdil, že slovenská tvorba má veľký potenciál.

Festival sa stal miestom odvážnych premiér, invencie, nových ideí a prehliadkou tvorby slovenských autorov, z ktorých dominuje najmä mladá a stredná generácia skladateľov. V žilinskom Dome umenia Fatra potvrdil silu a originalitu domácich autorov abonentný koncert (20.11.2025), ktorý bol zostavený z hľadiska dramaturgie s akcentom na prezentáciu mladej generácie, ale i úctou k tej staršej. Boli to tradičné prúdy, s modernými, krása zvuku v kombinácii s experimentom. To všetko korunované interpretačným umením – dvoma výnimočnými slovenskými sólistami koncertu. Huslista Milan Paľa a kontrabasista Roman Patkoló – obaja interpreti s medzinárodným renomé, prispeli k tomu, aby sa aj širšiemu publiku súčasná hudba dostala bližšie.

Večer otvorilo dielo rodáčky z Hurbanova Terezy Jaďuďovej, ktorá nedávno ukončila štúdiá na VŠMU v Bratislave pod vedením Lucie Papanetzovej a Ivana Buffu. Jej Škandinávska suita pre komorný orchester znela v premiére a autorka, ktorá sa venuje aj písaniu cestovateľských blogov, ju vytvorila pod dojmom ciest po Fínsku, Švédsku a Nórsku. Je až neuveriteľné, aké dielo dokázala vytvoriť v sedemnástich rokoch. Mladá skladateľka (o ktorej by bolo asi úsmevné tvrdiť, že ide o mladícke dielo, keďže jej kariéra sa stále formuje a zažíva to najkrajšie obdobie, aké vôbec život človeku môže dať), už prezentovala svoje veľkolepé dielo aj v Slovenskej filharmónii. Pod taktovkou Ondreja Olosa zaznela jej Fantázia na Mor ho! a bol to mimoriadny zážitok. Osobne v nej vidím nielen mimoriadny talent, ale aj invenciu a neobyčajnú schopnosť orchestráciou vyjadriť emócie a príbehy.

Jaďuďovej Škandinávska suita priniesla farebnú hudbu a inšpiráciu severskou architektúrou zvuku, ktorá bola od prvých taktov zreteľne smerovaná a vystihujúca podstatu na pohľad „chladnej“ estetiky. Prvá časť – Jazero, tvorí snivý obraz rozľahlého, tichého jazera. Skladateľka pracuje s jasnou formou a detailne v programovom bulletine vysvetľuje, aké obrazy hudobne spracováva. Lineárne myslenie, krásne kombinované drevené dychové nástroje, postupné odhaľovanie čoraz lyrickejšieho obrazu, bolo pre dielo charakteristické už v úvode. Škoda, že interpretácii chýbala plastickosť a presvedčivejšie kontrasty. Pri severskej hudbe sa žiada uveriteľnejší ponor, maľovanie tichých úsekov, dokonalá harmónia dvoch svetov: vonkajšieho a vnútorného, skrytého pod hladinou. Nie celkom čisté dychové nástroje narúšali jemnú štruktúru a poetickosť diela. Ani vrstvenie, žiaľ, nebolo tak precízne zahraté, aby tento efekt snivosti umocňovalo. Sólová flauta znela s potrebnou dávkou romantiky a pekným tónom, no subtílnosť a delikátnosť celkového zvuku nebola dostatočná. Možno práve jednoduchšie skladby si vyžadujú precíznejšiu prípravu. Skladateľka na tejto skladbe ukazuje svoju predstavivosť a schopnosť pracovať s jednotlivými skupinami nástrojov.

Celá skladba pôsobila dojmom, akoby jej dirigent venoval menej času na vycibrenie kontrastov a detailnej interpretácie. V orchestri poslucháč musel doslova hľadať obrazy, namiesto toho, aby vám hudba sama evokovala, aké skladateľka zhudobňuje. K celkovému vyzneniu neprispeli ani rytmicky nestabilné úseky, čo sa dá odpustiť, menej však už som empatická voči nedostatočnej farebnosti a vykresleniu atmosféry. A pritom potenciál a odkaz skladby boli jasné.

Druhá časť Brezový háj (rovnako ako prvá, venovaná Fínsku), priniesla „pozemský“ život. Sedliacky tanec pod holým nebom, smiech, dupot nôh. Na jednej strane nespútanosť a život sám, no túto kontrastnú vetu s prvou prepojila tematika prírody. Trošku ťažkopádne a nie príliš stabilné, orchestru chýbala nadstavba. Tretia, Skalnaté pobrežie, nás presunula do Švédska a prepojila staré s novým. Skladateľka píše: „hlboké tóny v sláčikoch evokujú starobylé útesy, zatiaľ čo dychové nástroje sa vznášajú v melódii ako morské vtáky plachtiace nad vlnami“. Konečne delikátnosť a tajomnosť, ktorú rušila iba zvuková nehomogénnosť. Ak by dirigent dbal na kontrasty a jednotlivé zvukové vrstvy, určite by sme sa mohli viac zasnívať do nádhery, ktorú Jaďuďová zhudobňuje.

Vo štvrtej časti Biely sob bola citeľná elegancia a ľahkosť, úsilie orchestra o rozprávkové poňatie tohto obrazu bolo badateľné. Nechýbala hravosť, konečne dostatočne vyhraté melodické línie. Celé toto dielo je fantazijné, priam až scénicky dokáže skladateľka zobraziť to, čo mohla počas cestovania vidieť. Dramatický efekt pristal ďalšej časti Vodopád. Spôsob, akým sa k „mase vody“ autorka dostala, bol fascinujúci. Ukázala v ňom schopnosť dômyselne pracovať s inštrumentáciou a sonorikou. Od minimalisticky skomponovaného úvodu, od najjednoduchšieho poňatia, cez postupné zahusťovanie štruktúry (aj v tejto pasáži chýbala rytmická precíznosť) až po tutti. Záverečné Fjordy boli majestátne, cítili sme v nich príbeh. Čo som však najviac postrádala, bolo plastické frázovanie. V prírodných scenériách predsa musíte cítiť dych a život, táto interpretácia sa obmedzila na čítanie nôt. V sérii hudobných obrazov chýbala poetika a pregnantná nacvičenosť skladby, aby potom mohli interpreti na koncerte vytvoriť mágiu jednotlivých scenérií. Dostatočné neboli ani zvukové nuansy a agogika, ktorá sa na niektorých miestach priam pýtala. Hoc aj ide o súčasnú hudbu, neviem, prečo by sme sa jej mali brániť. Severská príroda poskytuje ticho, krásu a vnútorný pokoj. Tie však v mnohom ostali nevypovedané, skryté v partitúre nadanej skladateľky. Potlesk bol zaslúžený, skladba dodala publiku pozitívnu energiu – bola to krása v tej najčistejšej podobe. Aj s tradičnými prostriedkami vie Jaďuďová pracovať originálne a invenčne.

Ďalšou skladbou boli Šedokruhy Barbory Mišíkovej. Študovala kompozíciu na Royal Welsh College of Music and Drama v Cardiffe, neskôr absolvoval stáž na JAMU v Brne. V štúdiu skladby pokračovala na Cirkevnom konzervatóriu u Lukáša Borzíka. Šedokruhy komponovala v roku 2003 pre skladateľskú súťaž Arco organizovanú Trnavským komorným orchestrom. Súťaž vyhrala a premiérovo dielo uviedlo práve toto teleso. Ako píše skladateľka, hudobný materiál vychádza zo svadobných piesní z rôznych regiónov Slovenska.

Minimalistický úvod kládol do kontrastu dlhé držané tóny vo výškach sláčikových nástrojov a ďalšiu líniu tvoril pizzicatom hraný melodický motív. Pozvoľné vrstvenie zvuku, jemná gradácia, bez tradičnej tematicko-motivickej práce, bohatý tonálny svet, ktorý prinášal neobvyklé spojenia v jednotlivých vrstvách, tvorili zo Šedokruhov strhujúce počúvanie. Mišíková vytvorila priam hypnotický svet, v ktorom akoby zastal čas. Len vzdialene ste vnímali nenápadné zmeny a uvedomili ste si ich až vtedy, keď dynamicky rástli. Jej práca so zvukovosťou a technikou minimalizmu je bravúrna. Boli to prchavé štruktúry, subtílny, akoby hmlistý svet, z ktorého postupne vyrastali zreteľné kontúry. Hutnejšia plocha prišla prirodzene a najtajomnejšie na nej bolo, že ste nedokázali presne identifikovať, ako sa zrazu zjavila. Jej kompozičná práca je premyslená a koncentrovaná, Šedokruhy sú silné atmosférou, je to introspektívna výpoveď, ktorá nebadane využije motív blízky folklóru. Ani v tom však nie je táto autorka prvoplánová. Tiež ho počujete len ako reminiscenciu, bez citácie, len istými prvkami sa k ľudovým piesňam približuje.

Prvú polovicu večera uzavrela skladba dirigenta a skladateľa Mariána Lejavu Skylight suite pre husle a sláčikový orchester, ktorá zaznela v premiére. Dielo plné poetiky a obrazotvornosti, spájajúce dva kontrastné svety. Prvý diel suity odkazuje na nízke, prosté, neurodzené tance (najmä z rytmiky a inštrumentácie to bolo rozpoznateľné) a druhý – Noble dances, tvorí protipól. Tance sú štruktúrou bohatšie a odkazujú na materiál Suita fonica z rokov 1995 až 1999. Lejava spracoval svoje skladby z čias, keď bol študentom konzervatória.

V hudobnej forme je Lejava precízny, vo vyjadrovacích a výrazových prostriedkoch originálny. Milan Paľa, ako vždy technicky fenomenálny, sa stal hlavným komunikátorom skladby. Malá tanečná suita v starom štýle pre husle a sláčikový orchester len vzdialene pripomínala starú hudbu (sám skladateľ v bulletine upozorňuje, že nejde o štýl neo). Spoznať sme to mohli len na základe úsekov tutti a sólo, ktoré stáli v kontraste dynamikou i tempom. Sóla Milana Paľu boli výrazovo presvedčivé: raz bol ostrý, jeho tón huslí bol prierazný a zároveň žiarivý, popri ňom vynikali introspektívne časti suity. Zreteľný bol protipól oboch dielov, naturálnejší zvuk v prvom a zložitejší, rozvitejší v druhom. Paľa je typom huslistu, ktorý aj v disonanciách dokáže nájsť krásu a spevnosť melódie, jeho sólové pasáže sa nad orchestrom krásne vynímali. V rytmicky náročných partoch bol orchester so sólistom jednotný.

Skladbu Lejavu mali naštudovanú hráči precízne, dialogické party boli vyvážené, zvukovo i rytmicky pregnantné. Skladateľ využil virtuózne schopnosti sólistu, z jeho gest bolo citeľné, že dielo písal on sám. Žilinčania sa mu odmenili kompaktným, homogénnym zvukom, napriek mimoriadnej náročnosti skladbu zvládli podať výrazovo, dynamicky i technicky so suverenitou.

Miroslava Haľamová a jej dielo O radosti a túžbe (svetová premiéra) priniesla opäť ďalší svet. Celá dramaturgia večera bola stavaná na kontrastoch štýlov a generácií, poukázala na rozmanitosť hudby, rôznorodosť vyjadrovacích prostriedkov, tém a estetík. Haľamová pracuje s inštrumentáciou spočiatku úsporne, stavia na variabilite rytmickej štruktúry a akcentoch. Prekvapivo lyrický úsek s harfou bol v Suite v piatich častiach pre orchester vsuvkou, z ktorej sa dala vytušiť ďalšia dráma. Striedanie nálad, dramatický efekt orchestra, po ktorom prišlo vytúžené stíšenie. Skladateľka sa vyhýba patetickým emóciám, v štruktúre ruší introspektívne momenty náhlymi, rýchlymi fragmentmi, pochádzajúcimi akoby z iného sveta. Ticho, pokoj, radosť a večná blaženosť, na ktorú sa v bulletine odvoláva, je cesta života v prítomnosti Boha. Aj v tejto dobe, ťažkých časoch, ako hovorí Haľamová, sa málokto z nás dokáže radovať a je to výzva. ŠKO hralo skladbu s potrebnou ľahkosťou a keď sa pestrá paleta bicích nástrojov stíšila, v agogike sme sa dočkali rozjímania. Bola to priam Božská prítomnosť, ktorú dosiahla majestátnymi plechovými dychovými nástrojmi, spočiatku vo veľkolepom zvuku, následne stíšených v introspektívnych momentoch. Postupne skladba prechádzala do hĺbania, nie však minimalistického. Haľamová využila na gradácie umne celý orchester, aby v protipóle zvukom dosiahla jemnými drevenými dychmi vnútorné sebaspytovanie. Na záver to bol dvihnutý ukazovák – do ticha sa ozval bubon, nie však hrmotný, skôr láskavý, no dostatočne dôrazný na to, aby sme na elementárne hodnoty v našom živote nezabúdali.

Bolo to rozmanité spektrum skladieb, ktoré zavŕšila kompozícia Pavla Kršku (1949, Ružomberok), s ktorým sme sa náhle rozlúčili tohto roku v auguste. Jeho Koncert pre kontrabas a orchester zaznel v podaní výnimočného žilinského rodáka Romana Patkolóa. Patkoló, svetová kontrabasová osobnosť, predviedol interpretačný výkon, ktorý potvrdzuje jeho absolútnu technickú i výrazovú suverenitu. No najmä to, že aj súčasná hudba sa dá predniesť s citom, zmyslom pre frázovanie a objavovanie melodiky. Má výnimočnú schopnosť rozoznieť kontrabas, ktorý sa spevne a zvučne niesol nad orchestrom.

Krškov koncert uvádza kontrabasové sólo hneď na začiatku. Bola to jeho túžba predstaviť tento jedinečný nástroj publiku, aby ukázal, aký je to plnohodnotný nástroj. Pritom napísal dramatické dielo, s mnohými prvkami symfonizmu. Kontrabas sa dostáva hneď v prvej časti do dialógu so sólovými nástrojmi orchestra. Obzvlášť pôsobivo znel hobojový part. Patkoló potvrdil to, čo hovorieva aj v rozhovoroch: aj súčasná hudba dokáže byť krásna, ak z nej spraví muzikant skutočne hudbu.

Jeho frázy boli plné natur muzikality, s ktorou sa človek rodí, nedá sa ju naučiť. Jeho nástroj vystupoval v orchestri s množstvom rytmických aj výškových výziev. V každej polohe znel nielen technicky precízne (dramatické spodné polohy, lyrický stred a expresívne výšky), ale najmä spevne. Je to výnimočný hudobník, ktorý presne chápe kompozičné princípy. Našiel motívy, sprvu v repetitívnej štruktúre, v rýchlom tempe a dosiahol s orchestrom zvukovú vyváženosť. Jemnejšiu, druhú tému prvej časti koncertu zahral kontrastne, aby napokon zopakoval naliehavý motív, ktorý sme si pamätali z úvodu.

Pre pomalú vetu koncertu je charakteristická duchovná hĺbka. Úvodné zvony publikum katapultovali do prostredia chrámu. Keď sa ozvala srdcervúca téma časti Lento, v podaní žilinského rodáka sme počuli zamatový, precítený tón, ktorý svojím charakterom zásadne zmenil náladu diela. Patkoló nikdy nerobí kalkul. Aj tentoraz bola dojímavá meditácia pomalej vety precítená, muzikalitu odovzdal divákom s jasným odkazom zamyslenia. Hĺbka a introspektívna nálada nechala vyniknúť kontrabas. Na rozdiel od prvej časti, v ktorej bol orchester rovnocenným partnerom sólového nástroja, sa ŠKO stíšilo do tichej polohy sprievodu. Ukážkové legáta kontrabasu, jeho melodickosť a takmer až vokálny charakter, ale i gradačné úseky, boli fascinujúcim zážitkom. Z toľkej krásy sa človeku žiadalo aj poplakať si.

Pavol Krška bol autor duchovných kompozícií a rozumel odkazu tejto hudby. V podaní Romana Patkolóa získala obsah. Dopriala by som vám počuť aspoň kadenciu, ktorú publikum počúvalo so zatajeným dychom. Pritom sme sa dívali na interpreta uvoľneného a zároveň nesmierne koncentrovaného, ktorý nám je schopný tento odkaz odovzdať. Takto si predstavujem čistú nádheru vypovedanú súčasným jazykom. Záverečná časť Allegretto priniesla živelnosť. Orchester bol disciplinovaný a Lejava nechal vyznieť sólové party – ako kontrabasu, tak i dychov (kultivovane zneli plechové dychové nástroje).

Uvedenie Krškovho diela bolo nielen dôstojnou spomienkou na autora, ale i ukážkou ohromujúcej muzikality. Žilinské publikum nechcelo kontrabasistu pustiť z pódia, ani po dvoch prídavkoch. Koncert potvrdil, že slovenská súčasná hudba má čo ponúknuť a publikum ju vie prijať v jej rôznorodých podobách. Či už ide o mladé skladateľky s medzinárodnými úspechmi, etablovaných autorov alebo diela, ktoré do programov vracajú hudobné osobnosti nedávnej minulosti.

Zuzana Vachová

Foto: Roderik Kučavík