Slovenská hudobná scéna sa dočkala projektu, ktorý prepája minulosť s prítomnosťou a tradíciu s experimentom. Ján Kružliak mladší posunul orchester na novú úroveň, bližšiu dnešnému poslucháčovi a dokázal, že aj modernejšie postupy folklóru náramne svedčia.

Orchester ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu (OĽUN), pod vedením huslistu a multižánrového umelca Jána Kružliaka ml., prekvapil novým albumom NEO. Ide o kolekciu nahrávok, ktoré dokazujú, že folklór nie je nemenný artefakt minulosti, ale živý organizmus schopný vývoja a nových interpretácií.

Úvodná kompozícia albumu od Stanislava Palúcha nastavuje tón celého albumu. Je to dramaturgicky a harmonicky premyslené dielo, v ktorom sa mieša tradícia, no zároveň prináša množstvo inovatívnych prvkov. Začína sa z tichých tónov a z tejto introdukcie by ste zrejme nepovedali, že sa následne ozve rytmicky rezká skladba, pravidelné doby a energia folklórnej hudby. Už ústredný motív však využíva prvok čistej kvarty, ktorý skladbe dá typický tón. Palúch využíva tieto archaické prvky, no kombinuje ich s moderným harmonickým myslením. Jednotlivé melodické a zvukové vrstvenie je pripravené nielen kompozične dômyselne, ale najmä zvukovo. Je to čistota a zrozumiteľnosť artikulácie, kontrastnosť prvkov (hneď v druhom motíve dostane poslucháč iskrivý, typicky folklórny zvuk s charakteristickými dobami). Zaujme aj nezvyklá kultivovanosť interpretácie. Hudobníci veľmi dobre vycítili, že to nebude štandardná „cimbalovka“, ale experiment, v ktorom sa dôstojne a inovatívne mieša tradícia so súčasným jazykom. Už z tektoniky kompozície cítiť, že rytmicky a esteticky sa skladba vráti k tichému, introspektívnemu úvodu. Od Palúcha v závere nájdeme aj ďalšiu skladbu s názvom č. 1 pre OĽUN. Virtuozita folkloristov je ďalším aspektom, ktorý je práve v tejto upravenej piesni podčiarknutý.

Nahrávky znejú čisto a profesionálne. Variačné techniky, energia (no nie neskrotný temperament, skôr racionálne podložená hra, v ktorej si hráči uvedomujú štýlový posun do dnešnej doby), folklóru prospieva. Po 50-ročnej histórii sa OĽUN posúva do dneška a funguje preto, že autori posunuli folklór vďaka moderným vyjadrovacím prostriedkom na hudbu blízku dnešnému poslucháčovi. Nasleduje Červenuo jabĺčko od Pavla Bodnára, v ktorej sa tradičný spev Ely Bodnárovej snúbi s jemnými jazzovými náznakmi. Zjavná je vďaka jemným, no počuteľným odchýlkam od tonálneho centra. Plocha sláčikových nástrojov tvorí k spevu príjemnú disonanciu, melodické sóla (flauta) sú čoraz pohyblivejšie, no vždy plnia funkciu dotvorenia ústredného motívu k vokálu. Následne sa flauta dostane až k improvizačným sólam. V harmonickom základe počuť prácu s dominantným septakordom a ďalšími harmonickými sfarbeniami, typickými pre jazzovú hudbu. Aj keď si pesničku niekoľkokrát pustíte, vždy môžete objavovať nový svet harmónií. Cimbal Marcela Comendanta v piesni hrá mäkké, takmer impresionistické medzihry, celkovo je orchestrácia na pohľad úsporná. O to však viac vynikajú jednotlivé sólové nástroje. Po veršoch nasleduje voľnejšia variačná pasáž s rýchlejším tempom, aby sa opäť mohla navrátiť lyrická.

Mimochodom, v poslednej dobe akoby sa vrece roztrhlo s jazzovými úpravami Červeného jabĺčka. Po tejto piesni siahli jazzmeni, ktorí žijú v zahraničí a pesnička im evokuje domov. Je však nutné podotknúť, že na tomto albume je upravená iná pieseň – Červenuo jabĺčko po poli sa gúľa, moje potešenie po svete sa túla..., ktorú zaznamenal do zbierky aj etnomuzikológ Béla Bartók.

Dvojica skladieb Pieseň a A lá od Marcela Comendanta prináša netypickú nostalgiu. Pieseň predstavuje baladický svet, opäť však nie tradične harmonicky riešenú. Je to improvizačný charakter, ktorý v clivých husliach prináša podmanivé variácie, orchester využíva tmavšie farby. Keď už sa nám zdá, že práca s terciou ustaľuje harmonické riešenie kompozície, príde úplne iný interval, ktorý konsonanciu nabúra. V rytmickej pulzácii sa krásne vynímajú sólové husle, ich ornamentika a dokonalá variačná technika. V piesni A lá v introdukcii dominuje Comendantov cimbal a následne expresívny spev Andreja Záhorca. V dlhej medzihre, ktorú rozohrá cimbal (základný ostinátny podklad sa nemení) sa postupne pridá aj orchester a túto pasáž postupne rozvinú až do polyrytmov. Nie je to pritom prísna, otrocká interpretácia, no plnokrvná hudba, rytmicky evokujúca bulharské a rumunské rytmy (spôsobom, ako s nimi pracoval práve zmienený Béla Bartók).

Skladateľka Barbora Mišíková v dielach V tom zelenom peknom háji a Pri Krakove veľká rola, prináša lyriku, poetiku a zároveň hravosť. Prostredie hája ja dotvorené spevom vtákov a ústredným prvkom úpravy piesne je vokál Paulíny Šolcovej, pričom hudba je komornejšieho charakteru, aj čo sa obsadenia týka, rovnako tak jej sprievodnej funkcie. Nádherná balada Pri Krakove necháva vyniknúť intímny, čistý hlas Šolcovej. Vo výškach spieva prirodzene, nesilí hlas do typicky folklórnych, razantných výšok. Jej nehu a plač sprevádza kontemplatívny charakter sláčikových nástrojov. Výrazné je lineárne cítenie úpravy, ktoré sa pri ďalšej slohe zrýchli a sláčiky vytvárajú tremolový efekt dramatickosti. Je to takmer až divadelný aranžmán, pozorne sledujúci text – ako typická balada, aj táto sa končí smrťou a tichou spoveďou. Postupne utíchnu nástroje, rovnako i hlas.

Skladba Slovak AI od Michala Paľka je ďalšou odvážnou ukážkou, ako spojiť tradíciu a modernými prvkami z elektronického sveta. Tento album hľadá novú, modernú identitu folklóru. Orchester „do rytmu“ riadi nahratá sľučka v nemeckom jazyku, opakujúci sa motív sláčikových nástrojov, ktorý je podrobený zvukovému vrstveniu, na prvé počutie ani nepôsobí experimentálne. Metronomická presnosť a minimalistický charakter skladby, poslucháča hypnoticky dostávajú do 21. storočia. Vzdialene sa však pripomínajú archaické motívy. Až ku koncu sú pridané vokály, no majú skôr farebnú ako významovú a obsahovú funkciu. Tak, ako sú riešené kompozície minimal-music, náhlym zastavením toku hudby, ostentatívneho motívu, aj tento náhle utíchne. Rok, ktorý hlas na záver vysloví, nám pripomína temné udalosti našej krajiny, ale je zásadný aj v celoeurópskom kontexte.

Každá z kompozícií je iným svetom, rukopisy autorov sú odlišné a každý z nich pristupuje k modernizácii inak. Istý svet protipólu oproti minimalistickej, experimentálnej Slovak AI, tvoria Piesne spod Babej hory od Mareka Pastírika, ktoré vracajú poslucháča do autentického prostredia severu Slovenska. Hosťujúca Oravská gajdošská trojka (Adrián Matis, Anton Nevedel, Renáta Plevjaková) prináša archaický zvuk, ktorý kontrastuje s lyrickou, intímnou výrazovosťou orchestra. Melodické motívy gájd sa nesú s dôraznosťou, orchester má zvukovo jemnejšiu funkciu i farbu. Je to, akoby ste počúvali svedectvo z minulosti, no jeho výpoveď je obohatená pohľadom dneška. Výsledok je silný a emotívny.

Martin Štefánik má na albume NEO dvojicu skladieb: Čarna a Tajné korene. Dokazuje, že folklór môže byť aj výpoveďou o identite – hĺbavou, pomalou a kontemplatívnou. V Čarne znie sólová viola Bélu Botoša, v dlhom, introspektívnom úvode rozpoznáte improvizáciu na ústredný motív ľudovej pesničky (rozhodne jednej z najkrajších, aké z východoslovenského regiónu pochádzajú) A ja taka čarna. Už podľa charakteru piesne sa dá predpokladať, ako využil autor jej clivý, baladicky ladený motív. Až v polovici skladby v sóle zaznie motív vo svojej čistej podobe, aby následne variáciu rozohral cimbal. Bohato využité chromatické tóny sa napokon ustália v čistých molových pasážach, ešte vždy v pomalom tempe, z ktorého cítiť jasné napätie. Skvelá úprava dokazujúca, že orchester má prvotriednych muzikantov schopných voľnej, spontánnej hry. A aj to, že to výborne funguje aj v ľudovej hudbe, napokon, práve pre tento žáner je improvizácia prirodzená.

Po Čarnej, ktorá je bez jednoznačného ukončenia, s iskrivou improvizáciou, dobre zvukovo vyváženou, znie Svrčí pochod, Kružliakova autorská skladba. Zvukovo patrí medzi najviac experimentálne (naznačuje to už introdukcia). Kružliak ukazuje, akými rôznymi technikami sa dajú dosiahnuť na sláčikových nástrojoch rozmanité efekty. Spočiatku hravé intermezzo sa zmení na energickú, výbušnú, živelnú hru celého ansámblu, aby sa vzápätí motív opäť stiahol do jemnej zvukovej vrstvy. Kružliak využíva kontrasty v inštrumentácii a dynamike, zachováva írečitý folklórny ráz skladby, využíva metrické zmeny a dôsledne pracuje s pulzáciou hudby. Práve nezameniteľná energia vo vnútri je podstatná preto, aby ste uverili, že tento folklór je autentický, pravdivý, no zároveň súčasný. Ďalšou jeho autorskou kompozíciou na albume je skladba Jarné spevy s vokálom Simony Hulejovej a speváckou skupinou Ulijanky. Spontánnosť a radosť, vyžarujúca z tejto skladby, je tiež dômyselne zasadená do kontextu. Od úvodného rozjímania, sólového cimbalu, spevov v pianissime a dlhých, ťahaných tónov v orchestri, sa len postupne odhalí nový, vitálny svet kompozície. Cítiť v nej aj scénické prvky – či už v spevoch alebo hudbe, ktorá nesie nový obsah. Hulejovej vokál je úžasný. Liptáčka má objemný hlas, ktorý vie využiť nielen vo folklórnych piesňach, ale i jazzovom scatovaní. Prelínanie žánrov využíva aj na živých vystúpeniach a koncertom tak dáva osobitú príchuť.

Projekt sa uzatvára Štefánikovým dielom Tajné korene. Začína sa mysticky, akoby nás brala až na samý počiatok vzniku hudby. Muzikanti a speváčky rozprávajú o tom, aký má kto pôvod, so zjavným odkazom, aká pestrá je naša kultúra, kam až siahajú slovenské korene. Mňa osobne sa najviac dotkol epilóg – „všetci sme tu fidlikanti na streche“, ktorý azda nepotrebuje špeciálny komentár. Flažolety huslí a rôzne efekty, pod ktoré sa podpísal Jána Kružliaka ml., sú popri hovorenom slove intenzívnou, výpovednou zvukovou kulisou.

Hudobnými režisérmi albumu sú Peter Zagar a Tomáš Chren a vďaka práci zvukového majstra Martina Rollera má album špičkovú kvalitu. Každý nástroj má svoj priestor a prirodzený zvuk, pričom celok pôsobí kompaktne a štýlovo. Projekt NEO nadväzuje na takmer päťdesiatročnú históriu OĽUN-u, no prináša úplne nový pohľad na štylizáciu ľudovej hudby. Moderný prístup k folklórnej hudbe má potenciál osloviť úplne nové publikum. Dnes, keď sa tak stierajú hranice medzi žánrami hudby, je tento experiment s novými formami, no vždy s dodržanou autentickosťou, viac než vítaný.

Zuzana Vachová