Už 54. ročník Medzinárodného organového festivalu Ivana Sokola (MOFIS) sa uskutočnil od 14. do 28. septembra 2025 v Košiciach a viacerých mestách východného Slovenska. Témou ročníka bolo „Spoznajte organovú DNA“, ktorá pozvala publikum objavovať rozmanité podoby organového umenia – od monumentálnych chrámových nástrojov až po miniatúrny portatív.

Festival otvoril 14. septembra v Dóme sv. Alžbety slovenský organista Štefan Iľaš, rodák z východu (Behárovce) a dramaturg festivalu. Na programe zaznela Bachova hudba zo zbierky ClavierÜbung III (BWV 552/1-2), zaujímavosťou boli skladby Samuela Hvozdíka (Petrichor – premiéra a Magma) a koncert vyvrcholil skladbou Franza Schmidta – Praeludium und Fuge D dur. Hoci Iľaš patrí medzi mladú slovenskú generáciu organistov, predstavil sa ako zrelý umelec s vynikajúcou technikou a citom pre detaily.

Nasledujúci deň sa festival presunul do Sabinova, kde Marek Vrábel uviedol diela Mendelssohna, Vierna, Guilmanta Bacha, Giazotta a koncert zakončil Guilmantovým Finale z Premiere Sonate op. 42.

Vzdelávací rozmer festivalu prinieslo podujatie „Aha, toto je organ!“ (17. 9.) v Dome umenia – interaktívny koncert pre školy a rodiny, ktorý moderoval Martin Vanek.

Veľmi zaujímavým bodom programu bolo vystúpenie francúzskeho umelca Christopha Deslignesa (18. 9.) vo Východoslovenskej galérii. Virtuóz na stredoveký portatív predstavil repertoár od renesančných majstrov po vlastné improvizácie, a 19. septembra v Dome umenia viedol aj prezentáciu nástroja „Portatív, zoznámte sa, prosím“.

Festival aj v roku 2025 prekročil hranice chrámov – 20. septembra zaznel portatív dokonca v Belianskej jaskyni vo Vysokých Tatrách, čo prinieslo jedinečný zážitok vďaka akustike podzemného prostredia.

Z Talianska pricestoval Alessandro Urbano, ktorý sa predstavil v Prešove (19. 9.) a Košiciach – Evanjelickom kostole (21. 9.) s programom venovaným storočnici skladateľa Marca Enrica Bossiho.

Dve časti Bachových Pašií mal uviesť Simon Reichert (22. a 24. 9.) a Bernhard Haas (26. a 28. 9.). Simon Reichert však náhle ochorel. Nájsť niekoho, kto zahrá tento pomerne náročný repertoár bolo nemožné, ale neúnavnou prácou dramaturga, Štefana Iľaša, ktorý obvolal asi všetkých európskych organistov, sa podarilo nájsť náhradu v českom organistovi Pavlovi Kohoutovi, ktorý síce nezahral Bachove Pašie, ale aspoň nejakú časť Bachovej hudby na historickom organe v Spišskej Novej Vsi. Nemecký organista Bernhard Haas zahral svoj repertoár v Kežmarku a Košiciach.

Svoje recitály v Košiciach (25. 9.) i Rimavskej Sobote (27. 9.) odohrala aj predstaviteľka mladej generácie, juhokórejská organistka Hyelin Lee.

Festival vyvrcholil 28. septembra v Kostole Kráľovnej pokoja na Juhu Košíc, kde zaznela druhá časť Bachových Pašií v podaní Bernharda Haasa. Organ v tomto kostole má netypické umiestnenie, nie na zadnej empore, ale vpredu, vedľa oltára, čo je na Slovensku pomerne nezvyčajné. Organ, postavený v štýle neobaroku zo 60-tych rokov v Nemecku bol inštalovaný v roku 2024. Prof. Haas patrí k staršej, vyspelej generácii organistov, čo sa odrazilo aj na jeho interpretácii - hral vyrovnane, pokojne, s nemeckou presnosťou, ale s určitým vnútorným nábojom, s veľkým citom pre kolorit pašiového cyklu. Niektoré časti koncertu dokonca hral spamäti, čo u organistov pomerne nezvyčajné.

MOFIS sa tento rok opäť rozhodol prekročiť bežné hranice koncertného formátu. Popri tradičných priestoroch košických chrámov sa organizátori vydali smerom k netradičnému, až symbolickému miestu – Belianskej jaskyni.

Jaskyňa, s teplotou okolo 5 °C a takmer stopercentnou vlhkosťou, sa stala scénou pre hudbu, ktorá akoby sa vrátila k svojmu archetypu – k zvuku, ktorý vzniká z dychu, vzduchu a ticha. Nebol to koncert na monumentálnom nástroji s množstvom registrov, ale na jeho najmenšom, prenosnom bratovi – portatíve. Zvuk tohto nástroja sa niesol klenbami jaskynných siení ako ozvena stredoveku. Každý tón znel mäkko, priezračne, a predsa s vnútornou silou, akoby sa miešal s dychom samotnej zeme.

Slovo portatív pochádza z latinského portare – niesť. Tento malý, ručne ovládaný organ bez pedálu sa hral jednou rukou, zatiaľ čo druhou hudobník pumpoval mechy, aby vháňal vzduch do píšťal. V stredoveku bol portatív obľúbený v svetskej hudbe – u trubadúrov, spevákov a potulných muzikantov. Často sprevádzal piesne o dvorskej láske, ale objavoval sa aj v liturgickej hudbe, napríklad pri procesiách. V renesancii sa postupne vytratil, nahradili ho väčšie a technicky vyspelé organy.

Dnes by o ňom vedel len málokto, nebyť umelcov, ktorí mu vdýchli nový život. Jedným z nich je práve Christoph Deslinges, francúzsky interpret, skladateľ a pedagóg, ktorý tomuto nástroju zasvätil svoj profesionálny život. Portatív sa dnes opäť dostáva do povedomia. Záujem o staré klávesové nástroje pomaly rastie. Hoci ide o úzky okruh hudobníkov, jeho kultúrna hodnota je rovnako dôležitá, ako moderné nástroje – portatív nám pripomína, že hudba sa zrodila z potreby komunikovať, nie z túžby po virtuozite.

Deslingesova hudobná dráha nezačínala s portatívom. Už v primárnom vzdelávaní rád experimentoval. Až neskôr, počas štúdia flauty v Taliansku u Pedra Memmelsdorfa, objavil stredovekú hudbu. „Bol som ohromený jej jednoduchosťou aj hĺbkou. Dovtedy som poznal len klasickú harmóniu a kontrapunkt – stredovek bol pre mňa neznámy svet,“ hovorí.

Po dvoch rokoch v Bologni a Miláne sa rozhodol pokračovať v Bazileji na Schola Cantorum Basiliensis, kde sa venoval stredovekej hudbe. Tam sa odohral rozhodujúci moment: „Raz som v triede uvidel kufor s neznámym nástrojom. Bol to portatív. Požiadal som riaditeľa o učiteľa, a ten mi ukázal, ako fungujú mechy. Povedal len: Hráš na klavíri, tak to skús. A odišiel. Zostal som sám – a úplne som sa do toho nástroja zamiloval.“

Deslinges bol prvým študentom, ktorý na Schola Cantorum získal diplom s portatívom ako hlavným nástrojom. Aby ho mohol študovať, musel dokonca vedecky dokázať jeho historický význam – citovať pramene a hudobníkov, ktorí na ňom hrali, napríklad Francesca Landiniho či Conrada Paumanna. „Všetko, čo sme o ňom vedeli, pochádzalo z rukopisov a obrazov. Ale čím viac som skúmal, tým viac som cítil, že portatív nie je len historický artefakt. Je to nástroj, ktorý dýcha – má hlas, má dušu.“

Dnes sa venuje nielen interpretácii stredovekých diel, ale aj vlastnej tvorbe. Jeho Sonáta pre portatív má štyri časti – od tanečných rytmov s jazzovým podtónom cez experimentálne pasáže, kde hráč fúka priamo do píšťal, až po minimalisticky meditujúce plochy.

Okrem sólovej kariéry pôsobí aj ako člen ansámblu Millenarium, s ktorým nahral šesť albumov, a spolu s manželkou a synom vytvoril rodinný súbor Arte Musié, zameraný aj na koncerty pre deti, pacientov v nemocniciach a seniorov. „Hudba má patriť ľuďom – nielen tým, ktorí sedia v koncertnej sále,“ hovorí. Každý text podľa neho nesie symboliku a alegóriu, podobne ako gregoriánsky chorál. „Pre mňa je to veľmi herecké – prechádzam od spevu k recitácii, od jemného tónu po plnú farbu hlasu. Myslím si, že tak spievali aj v stredoveku – používali celý rozsah hlasu.“

Koncert v Belianskej jaskyni bol pre Deslingesa jedinečnou skúsenosťou. „Nikdy som nehral v tak starom a surovom priestore. Cítil som sa ako súčasť prírody,“ hovorí. Jeho program bol prispôsobený priestoru – viac meditatívny, improvizačný, zameraný na rezonanciu, dych a čas. Tóny portatívu sa miešali s odrazmi kvapiek vody a kamennou akustikou jaskyne. Hudba, ktorá kedysi sprevádzala spev mníchov, zaznela tentoraz v priestore, ktorý pripomína katedrálu z kameňa a ticha. „Vždy reagujem na publikum a priestor. V galérii hráte inak než v jaskyni. Tu som cítil, že musím spomaliť, dať tónu priestor, aby žil. V takom prostredí hudba dýcha sama,“ hovorí.

Okrem zvuku portatívu svoje urobila aj padajúca voda. Zaujal dobrou prstovou technikou (dobre zvládnutou aj v chladnom prostredí jaskyne). Intenzitu tónu ovláda interpret aj množstvom vzduchu, čím vytvára zaujímavé farbené škály. Každá skladba mala vlastný kolorit a atmosféru. Zaujímavé boli aj rôzne behy, arpeggia, zadržiavané tóny, staccatá a rýchle zmeny dynamiky.

Koncert Christopha Deslingesa v Belianskej jaskyni nebol len hudobným, ale aj filozofickým zážitkom. V tme a chlade, v tichu, kde znie len dych a tón, sa hudba stáva návratom k podstate. Festival MOFIS týmto projektom opäť ukázal, že organ – od monumentálneho chrámového po drobný portatív – nie je len nástrojom minulosti, ale živým médiom duchovnej komunikácie. Deslingesov koncert v jaskyni bol dôkazom, že aj v 21. storočí môže hudba spájať prastaré s moderným – a že niekedy stačí len jeden hlas, jeden nástroj a ticho, aby sme zacítili prítomnosť niečoho večného.

MOFIS 2025 ukázal, že organ nie je len „kráľovský nástroj“ viazaný na liturgický priestor, ale živý a variabilný organizmus, ktorý dokáže zaznieť v jaskyni, galérii či koncertnej sále. Popri renomovaných menách priniesol festival aj novú slovenskú tvorbu, medzinárodné konfrontácie a edukatívne projekty pre deti a mládež. Dramaturgia festivalu ponúkla vyvážený dialóg medzi tradíciou a inováciou – od Bachových Pašií až po súčasné diela Samuela Hvozdíka. Mimoriadnu pozornosť vzbudilo zaradenie portatívu – nielen ako kuriozity, ale ako živého nástroja, ktorý v rukách Christopha Deslignesa ukázal nečakanú expresivitu a intimitu zvuku.

Výrazným prvkom bolo tiež rozšírenie festivalu mimo Košíc – do Sabinova, Spišskej Novej Vsi, Kežmarku či Rimavskej Soboty – čo zvýraznilo regionálny charakter a „misijný“ rozmer podujatia. Festival tak v roku 2025 ponúkol nielen prezentáciu špičkovej organovej tvorby, ale aj premýšľanie o jej budúcnosti – v kontexte nových nástrojov, netradičných priestorov a spájania hudby s vizuálnym a architektonickým zážitkom. MOFIS opäť potvrdil svoju pozíciu ako najvýznamnejší organový festival na Slovensku s medzinárodným presahom.

Marek Jamrich

Titulná foto: Christophe Deslignes, zdroj: Jaroslav Ľaš