Bernsteinove posledné zvyšky nádeje v človeka. Aj tak by sme mohli nazvať jeho Symfóniu č. 2 Vek úzkosti. Slovenská filharmónia s dirigentom Waynom Marshallom a klaviristom Ladislavom Fančovičom ju hrali v rámci Otváracieho koncertu BHS. Otvárací koncert 60. ročníka Bratislavských hudobných slávn...

Bernsteinove posledné zvyšky nádeje v človeka. Aj tak by sme mohli nazvať jeho Symfóniu č. 2 Vek úzkosti. Slovenská filharmónia s dirigentom Waynom Marshallom a klaviristom Ladislavom Fančovičom ju hrali v rámci Otváracieho koncertu BHS.

Otvárací koncert 60. ročníka Bratislavských hudobných slávností nebol tohto roku iskrivý ani veselý. Mal trudný, existenciálny a tragický charakter, jeho silný symbolický a jasný dramaturgický rámec pripomenul 80. výročie ukončenia druhej svetovej vojny. Slovenská filharmónia pod vedením britského dirigenta Wayna Marshalla a so sólistom Ladislavom Fančovičom priniesla večer, v ktorom sa historické súvislosti prelínali s hudobnou reflexiou. Bol to v mnohom nezabudnuteľný večer, najmä z interpretačného hľadiska, ktorý recenzujeme z priameho prenosu na Dvojke (19. 9. 2025, STVR, DVOJKA, 21:30).

Tradícia uvádzať v úvode festivalu slovenskú kompozíciu pokračovala aj tentoraz. Peter Breiner napísal na objednávku BHS dielo oVErture, ktoré priamo reflektuje tému koncertu. Inšpirácia piesňou We’ll meet again - Uvidíme sa znova sa v kompozícii pretavila už v kontemplatívnom úvode v temných farbách. Naliehavý, krátky motív sa opakoval v sláčikoch, ako ozvena zaznel v plechových dychoch, zatiaľ v pianissime, prerušovaný tympanmi. Ich dozvuk znel v sále priam zlovestne. Marshall dokázal už na začiatku vytvoriť bravúrne napätie. Dbal o čisté a jasné vypovedanie motívov, o to, aby bol ich odkaz zrozumiteľný, farebne aj tematicky. Pohyb a vnútorná pulzácia, postupné narastanie a náhle fortissimo tutti – dirigentovo prevedenie vynikalo priezračnými, čistými orchestrálnymi textúrami.

Jadrom kompozície bola dlhá stredná časť, ktorá postupne kulminovala. Vynikali polyfonické pasáže, orchester bol mimoriadne dobre pripravený a hral s nasadením. Marshall si dal záležať na tom, aby vyzdvihol kontrast medzi tichými pasážami a dramatickými úsekmi, podporenými expresívnymi plechovými dychmi. Sóla prvého koncertného majstra Jarolíma Emmanuela Ružičku boli výrazné, bolestivé, nabité emóciami, intonačne sebaisté a čisté. Breiner pracoval s repetíciou motívu a jeho variáciami, nie s rozvíjaním. Často sme ho počuli v ozvenách jednotlivých nástrojových skupín a aj keď dostal lyrickú podobu, bolo cítiť napätie, že ide len o čiastočnú úľavu.

Skladba mala niekoľko náhlych vrcholov, kulminácií, ktoré opäť prechádzali do tichého plaču, tragického vyznania. Plač flauty s harfou v blížiacom sa závere, trúbka a prekrásne Ružičkovo sólo priviedli emóciu do opätovnej, krátkej gradácie alebo lepšie povedané, k výkriku do ticha, v ktorom zvukovo kompaktne dominovali violončelá a kontrabasy. Táto schéma kompozície dávala vytušiť, aký bude záver. „Klamlivo“ pokojné, až bachovské upokojenie a hlboká duchovnosť sláčikov, ústiaca do ďalšej kulminácie, sa stíšila v hobojovom sóle. Následne v spomalení dopovedal žalospev klarinet a sláčiky v pizzicate, aby túto tragédiu Breiner ukončil v mrazivom tichu. Jeho dielo ani nemohol dostať do rúk lepší dirigent a orchester.

V Haydnovej Symfónii č. 100 G dur „Vojenskej“ sa Wayne Marshall rozhodol pre prístup, ktorý možno označiť za viac akademický, než by si publikum pri otváracom koncerte prialo. V úvodnom Adagiu podstatne pridal tempo, zato zdôraznil už prvú moduláciu. Dielo mal precízne naštudované, artikulácia a odťahy hráčov boli technicky vynikajúce, orchester pod jeho taktovkou preukazoval ohromujúcu disciplínu. V rýchlejšom tempe však niektoré nuansy predsa len zanikali. Chýbala mi aj zásadnejšia kontrastnosť v dynamike.

Allegro sa začalo v svižnom tempe, v precízne zahratom piane drevených dychov, na ktoré pekne nadviazali sláčiky. Marshall dosiahol požadovanú ľahkosť a neuveriteľne precízny rytmus, nie však energiu a vitalitu. Bola to interpretácia zacielená na technickú dokonalosť, kultivovanosť, rytmickú presnosť a nebývalú priezračnosť partitúry. Mohutný zvuk Haydnovi, tobôž nie tejto symfónii, nesvedčí, preto bol jeho prístup vítaný. Počuť Slovenskú filharmóniu v toľkej delikátnosti, bez jej preferovaného monumentálneho štýlu, si zjavne vyžiadalo veľa práce. Výsledok sa aj dostavil v podobe vycibreného a kultivovaného hrania, vyváženého, s ľahkosťou (odmeneného hneď po prvej vete potleskom publika!), no predsa mu chýbalo to najpodstatnejšie: hudba samotná, švih, esprit a prekvapenie – to je Haydn, plný nečakaných zvratov, života a akcentov. Marshall volil minimalistický štýl dirigovania, no mal ohromujúcu charizmu. Haydn bol zaujímavý skôr tým, kto ho interpretoval a ako komunikoval s orchestrom.

Vrcholom večera bola Symfónia č. 2 The Age of Anxiety – Vek úzkosti od Leonarda Bernsteina. Prológ v tempe Lento moderato priniesol trudné sólo klarinetu, vyjadrujúce stratu viery. V pianissime sa k nemu pridal druhý klarinet so samostatnou spodnou melodickou líniou. Dielo, inšpirované Audenovou básňou, je hudobnou reflexiou úzkosti povojnovej generácie a predstavuje psychologickú cestu od dezilúzie k nádeji.

Ak doposiaľ Slovenská filharmónia nehrala Bernsteinove diela s dostatočným driveom a energiou, konečne ju motivovali dirigent a skvelý sólista k presvedčivému, sugestívnemu výkonu. Úvodný dialóg básne priniesol pokojnú, introspektívnu hudbu s náznakmi neoklasicistickej priezračnosti a modálnych prvkov. Flauta v dolcissime sa pridala vo vyváženej zvukovej hladine, aby k nej vstúpil, úplne nenápadne, akoby z diaľky, klavír.

Fančovič sa sústredil na sólový part, jeho dynamické vykreslenie bolo presvedčivé, stal sa súčasťou tohto intímneho dialógu. V siedmich kontrastných variáciách vyzdvihol ich rozdielny charakter: od lyrickej, cez sugestívnu drámu až po tanečnú. Tieto zmeny nálad sa niesli v sólovom nástroji, aby sa k nemu pridal aj orchester. Bola to vzácna symbióza hudobníkov so sólistom a najmä charizma dirigenta, ktorá tejto interpretácii dominovala.

Nádherne vyzdvihol temné farby orchestra, popri ktorom sa vynímali hlavne brilantné, technicky náročné sóla klaviristu. Ladislav Fančovič mal absolútnu technickú istotu a jeho hra vynikala aj dramatickou sugestivitou. Bola to jeho schopnosť rozprávať a zapojiť sa do dialógu, ktorá uchvátila. Keď si uvedomíme formu symfónie, v mnohých úsekoch pripomína klavírny koncert, a to pre technickú náročnosť i výpoveď klavírneho partu. Je virtuózny, variabilný, náladový, rytmicky náročný, no predovšetkým musí rozprávať príbeh a začleniť sa do orchestra. Schopnosť dirigenta a klaviristu poňať klavír ako jeden z celku a pritom ho vždy nechať dostatočne vyniknúť, bola dychberúca. Dirigent nespravil chybu, že by orchestrálnou textúrou prekryl klavírny part, naopak, dbal o vyváženosť. Orchester pod jeho vedením bol schopný túto homogénnosť a disciplínu dosiahnuť a rozumieť dielu.

Sólista sa stal komentátorom a zároveň partnerom orchestra. Po ťažobnom pohrebnom pochhode The Dirge – Žalospev prišiel očakávaný jazzový part The Masque. Tvorí kontrast k dielu – Bernstein označuje klavírne sólo v partitúre tempom Extremely fast. V podaní Fančoviča bol jazzový úsek brilantný, mal pulzujúcu rytmiku a navyše bol priam neuveriteľne čistý. Sólista dokázal v tomto rýchlom tempe interpretovať presvedčivo swingujúce rytmy, synkopy i tie najjemnejšie akcenty s jazzovým frázovaním.

Trúfam si povedať, že na Slovensku, ba ani v Čechách nemáme klaviristu, ktorý by to dokázal tak štýlovo, v takom tempe a zároveň tak čisto hrať. Pocítila som empatiu voči Jane Nagy - Juhász, že má počas tohto výkonu nastúpiť s čelestou – svoj vstup však zvládla rytmicky presne. Jazzová časť akoby vyjadrovala únik od existenciálnych otázok do amerického sveta tanca a zábavy, no i tak v nej bol citeľný nepokoj vo vnútri.

Neboli to však len jazzové pasáže, ktoré v tento večer zneli sebaisto. Fančovič interpretoval dielo výborne ako celok. Rozumel téme i postaveniu klavíra, nepreháňal to s rubatami, v miestach, kde bol klavír dominantný, znel s dostatočne plným tónom, existenciálne ladené pasáže hral s patričným výrazom a nasadením, tiché a kontemplatívne precítene, s dostatočnou voľnosťou. Nechal ich vypovedať. Zaujímavé je, že Bernstein niekoľkokrát do partitúry píše: „kým znie tón v ovzduší“. Nalieha, aby bola výpoveď úplná, aby jednotlivé nástroje - klavír či sóla z orchestra, dopovedali svoju myšlienku a nechali ju doznieť v priestore.

Mieru dramatickosti, intimity a voľnosti pod vedením hosťujúceho dirigenta klavirista a orchester Slovenská filharmónia vystihli v každej časti Bernsteinovho diela. Hlavne to bol konečne Bernstein s energiou, hlbokou výpoveďou, precíznym rytmom, čistým zvukom, transparentnou partitúrou a brilantne nacvičený v tempe, aké je predpísané. Odovzdaný s odkazom - nepokojom, expresívnymi orchestrálnymi partmi, zapojením klavíra do dialógu a s monumentálnym záverom, ústiacim do katarzného finále.

Otvorenie jubilejného ročníka BHS ponúklo dramaturgicky premyslený oblúk: od slovenskej reflexie cez klasickú symfonickú eleganciu až po moderné existenciálne posolstvo. Bernsteinova Symfónia č. 2 Vek úzkosti je jedinečné dielo, ktoré spája literárny inšpiračný zdroj, symfonickú formu a koncertantný prvok. Nastoľuje existenciálne otázky povojnovej generácie, no zároveň je dielom mimoriadne osobným. Predkladá nám pochybnosti autora, ktorý už neveril celkom v človeka a strácal posledné zvyšky nádeje. Až sa obávam vysloviť vetu: akoby to písal dnes.

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak