Záver jubilejného 60. ročníka Bratislavských hudobných slávností patril monumentálnemu oratóriu od bratislavského rodáka. Ide o jedno z najväčších vokálno-inštrumentálnych diel 20. storočia, ktoré v sebe spája tradíciu rakúsko-nemeckého symfonizmu s duchovnou hĺbkou a dramatickou silou biblického...

Záver jubilejného 60. ročníka Bratislavských hudobných slávností patril monumentálnemu oratóriu od bratislavského rodáka.

Ide o jedno z najväčších vokálno-inštrumentálnych diel 20. storočia, ktoré v sebe spája tradíciu rakúsko-nemeckého symfonizmu s duchovnou hĺbkou a dramatickou silou biblického textu. V interpretácii Slovenskej filharmónie, Slovenského filharmonického zboru a skvelých sólistov pod vedením Daniela Raiskina sa Schmidtovo dielo stalo netradičným, ojedinelým zavŕšením festivalu.

Veľkolepý opus, ktorý zahŕňa orchester, zbor, šiestich sólistov a exponovaný organ, mal premiéru 15. júna 1938 vo Viedni pri príležitosti 125. výročia založenia slávnej viedenskej Spoločnosti milovníkov hudby. V rámci tohtoročného festivalu BHS zaznelo Schmidtovo dielo v Redute 5. 10. 2025 koncertne druhýkrát (premiérovo to bolo vo februári 1989). Bratislavské festivalové uvedenie oratória bolo mimoriadnym interpretačným činom, ktorý kládol nároky aj na zvýšené organizačné úsilie. Americký tenorista Brenden Gunnell v poslednej chvíli nahradil pôvodne programovaného Rainera Trosta, ktorý svoje účinkovanie pre indispozíciu krátko pred koncertom odriekol. Gunnell priletel na svoje bratislavské vystúpenie zo Štokholmu priamo v deň koncertu a postavil sa na pódium bez jedinej orchestrálnej skúšky. Jeho výkon bol od začiatku sebaistý, hneď po úvodnom motíve lesných rohov, pridávajúcich sa drevených dychoch (hoboje, klarinety, fagoty) a sláčikov, bol jeho úvodný nástup sebaistý. Pritom part sv. Jána v Schmidtovom diele patrí k najnáročnejším tenorovým úlohám oratórneho repertoáru.

Ján je ústrednou postavou oratória, predstavuje rozprávača i vizionára, prostredníka medzi božským zjavením a ľudstvom. Opisuje apokalyptické videnia z Apokalypsy sv. Jána. Skladateľ vychádza z textu Knihy zjavenia, ktorý v hudobnej podobe oživuje cez Jána ako „hlas“ prorockého posolstva.
Gunnell ako Heldentenor bol presvedčivý v lyrických pasážach i dramatických, apokalyptických obrazoch, part písaný vo veľkom rozsahu zvládal bezchybne a dokázal držať nosnosť tónu aj v orchestrálne hutných pasážach.

Raiskin v nich neuspôsoboval dynamiku, aby vynikol, pretože v prípade tohto speváka to ani nebolo nutné. Tak ako bol presvedčivý v introspektívnych momentoch a jeho lyrika bola vnútorná, no zároveň spevná, bol spoľahlivý aj v dramatickom výraze. Jeho schopnosť deklamácie je vynikajúca. V úvodných recitatívoch necháva Schmidt vyniknúť prirodzenú rečovú líniu v melodike. Tenor bol intonačne stabilný počas celej interpretácie diela, ktoré znelo bez prestávky. Chtiac-nechtiac aj publikum bolo s duchovným odkazom skladby prepojené ešte intenzívnejšie, ako by možno spočiatku očakávalo. Rytmicky presný dirigent Raiskin dodržiaval estetiku bachovsky koncipovaného partu, v medzihrách nechal orchester vyniknúť a závery tém stiahol do vkusných spomalení a kultivovaného tónu. Oproti týmto prísnym pasážam sa vynímala mohutná orchestrácia. V nej kládol dirigent dôraz na farby nástrojov, nálady textu a kontrast medzi prvými, kontemplatívnejšie ladenými partmi s postupnou gradáciou. Za všetky spomeňme sólo kontrafagotu, ktoré bolo sprevádzané melodickou líniou v kontrabasoch a sprievodom violončiel a viol (ešte pred organovým sólom v časti Und ich sah in der rechten Hand dess). Na človeka až doľahla ťažoba.

Andante „Ich bin das A und das O“ prinieslo tiché rozjímanie vo violončelách a kontrabasoch, následne s violami a oboma skupinami huslí, ku ktorým sa pridali spevné, mäkké drevené dychy. Daniel Raiskin preferoval pomalé tempo, nie však rozvláčne, dynamiku udržiaval v piane. David Steffens ako hlas Pána priniesol part s dôstojnosťou a temnou zemitou farbou. Steffens, ktorý nebol vpredu medzi sólistami, no mal svoje miesto v orchestri, dokázal stopercentne vyspievať spodné polohy dlhých tónov, v jednotlivých registroch bol vyrovnaný a jeho hlas znel s dostatočnou autoritou.

Dirigent dôsledne vystaval tektoniku diela. Od úvodnej úspornejšej inštrumentácie postupne, s precíznosťou staval emocionálnu intenzitu skladby. V niektorých pasážach síce neznel zvuk kompaktne (Und eine Tur ward aufgetan im Himmel) a žiadalo sa s väčšou vycibrenosťou pripraviť dychové nástroje, zato sláčikové priniesli vytúžené „tranquillo“. V ňom nastúpila s tenorom aj nemecká mezzosopranistka Stefanie Irányi mäkkým, spevným, svetlým hlasom a sólový part následne prebrala Simona Houda Šaturová. Slovenská sopranistka mala plnú kontrolu nad hlasom, detailne tvarovala frázy vo výraze „dolce“ vo vysokej polohe. Mužská zostava doplnená Janom Petrykom a Simonom Robinsonom pôsobila vyrovnane a homogénne. Kvarteto sólistov sme s úsporným tichým orchestrom (husle, violončelá) počuli spoločne v časti Heilig, heilig ist Gott der Allmächtige. Intonačne a harmonicky náročný part spevákov preveril, keďže v hudbe mali oporu len v spodnej línii hlasov.

Slovenský filharmonický zbor pripravený Janom Rozehnalom znel kompaktne a plasticky. Polyfonické party pánskej časti zboru boli precízne nacvičené, v častiach Sanctus a Halleluja teleso dosahovalo potrebnú dynamickú mohutnosť, na druhej strane sa však v pianissimách žiadala väčšia vyrovnanosť a chýbala potrebná éterickosť.
Veľkou oporou diela bol organista. S majestátnym sprievodom Michaela Schönheita, ktorý mal v sebe potrebnú zvukovú nosnosť už v závere časti Nun sah ich und siehe, vtiahol poslucháča do apokalyptickej atmosféry. Schmidt považuje organ za samostatné teleso, oddelené od orchestra. Nie je súčasťou orchestrálneho partu v tradičnom zmysle, ale plní špecifickú dramatickú funkciu. Organové sólo hral Schönheit pred otvorením prvých pečatí. Bolo zvukovo bohaté a nemecký organista ním dokázal vybudovať samostatnú drámu.
Otváranie siedmich pečatí tvorí jadro diela a zároveň jeho duchovnú os. Franz Schmidt zostavil libreto sám (text priamo z Knihy zjavenia sv. Jána), pričom zachoval biblický text doslovne, len minimálne upravený pre hudobnú výstavbu.

Prvá pečať otvára víziu víťazstva a moci (v kresťanskej symbolike je považovaný za víťaza Kristus). Rýchle tempo, fanfáry a zbor vo fortissime voči kontrastnej tichej úcte tento pocit sily umocnil. Prudký, pochodový rytmus druhej pečate, nepokojná figúra v kontrabasoch, temne zafarbená fagotmi a lesnými rohmi, vojnový motív v bicích nástrojoch a naliehavý part Jána – prorokujúceho zánik pokoja na zemi. Spočiatku nie celkom kompaktný orchester napokon Raiskin rytmicky udržal. Pri nástupe zboru v expresívnom fortissime už hrali jednotne. Tretia symbolizuje hlad a nedostatok a hudobne predstavuje temnú, pomalú časť, spočiatku preberajúcu prvky z predchádzajúcej bojovej nálady, no napokon prechádza do pomalého Lenta. Rozpoznateľný motív postupne utíchol do pianissima. Jedným z najkrajších momentov tejto časti bolo sólo anglického rohu, ktorého charakteristický motív prebral fagot.
Najhrozivejším obrazom otvárania pečatí je štvrtý. Symbolizuje smrť a záhubu. Sláčiky napodobňujú pochod smrti hrou col legno. Úsporné, no zároveň zvukovo ostré husle s hlbokými tónmi trombónov, to bol koniec života a následne Boží súd. Duet tenoru a basu, v ktorom postupne zanikali nástroje, ostal oprostený. Keď sa k nemu pridal organ, bolo to ako oslobodenie. V piatej pečati nastala zmena atmosféry. Voči predchádzajúcim hrôzam sme konečne pocítili pokoj. Zbor mal vystupovať ako nebeský chór, no práve táto transcendentálnosť mu chýbala. Aj vo forte a fortissime sa dá tento pocit vyjadriť, rozhodne mäkšou zvukovosťou (aj v orchestri). V šiestej prišla mohutná, apokalyptická kulminácia. V texte to bolo vyjadrenie hrôzy a úcty zároveň. Hnev Baránka predniesol zbor s mimoriadnou intenzitou. Siedma pečať je tichom v nebi, ktoré nevedie k deštrukcii, ale k očiste a novému poriadku.
Druhá časť oratória je vrcholom celého diela. Daniel Raiskin dbal o tektoniku, v jeho koncepcii bol badateľný vzostupný charakter. Od tichej nádeje, cez očistu až po spásu. Z dramatického charakteru sa postava Jána postupne mení na meditatívny tón, akým aj začínal. Nastalo konečne uvoľnenie po napätí – pokoj po apokalypse. K emocionálnym vrcholom diela patrila časť Hallelujah! Chválospev má polyfonický charakter. Orchester i zbor vytvorili monumentálny zvuk a dirigentovi sa podarilo udržať jeho homogénnosť.
Raiskinova interpretácia diela mala blízko k symfonizmu, mala v sebe napätie a dramatizmus. Sústredil sa na katastrofický zážitok, na grandióznosť diela a majestátnosť jeho zvuku. Jeho výklad bol správou o zániku, ale i novej nádeji, v ktorej sa díval skôr realite do očí, než by preferoval uhladený, kultivovaný zvuk. Dielo sa tak stalo živým a mocným, efektne pôsobiacim.

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak