Divadlo Aréna opäť hostilo medzinárodný festival súčasného tanca Bratislava v pohybe 18. októbra 2025. Prinieslo na dosky performanciu Stein Lucindy Childs s Dance On Ensemble, ktoré dokazujú, že tanec nepozná vekové hranice, napriek tradovaniu skutočnosti, že vek profesionálneho tanečníka je lim...

Divadlo Aréna opäť hostilo medzinárodný festival súčasného tanca Bratislava v pohybe 18. októbra 2025. Prinieslo na dosky performanciu Stein Lucindy Childs s Dance On Ensemble, ktoré dokazujú, že tanec nepozná vekové hranice, napriek tradovaniu skutočnosti, že vek profesionálneho tanečníka je limitovaný. Lucinda Childs a Dance On Ensemble svojím pôsobením vyvracajú zažité stereotypy a dokazujú, že zrelosť je výsadou.

Súbor Dance On Ensemble vznikol v roku 2015 v Berlíne ako iniciatíva neziskovej kultúrnej organizácie Bureau Ritter (predtým Diehl + Ritter) ako súčasť iniciatívy Dance On, ktorá vyzdvihuje umelecký výkon tanečníkov vo veku 40+ a skúma vzťah medzi tancom a vekom – na javisku aj v spoločnosti. Súbor spolupracuje s medzinárodne uznávanými choreografmi a režisérmi, ako sú Rabih Mroué, Lucinda Childs, Meg Stuart, Christos Papadopoulos a Jan Martens, a vytvára repertoár prelomových diel súčasného tanca. Cieľom je vybudovať pevný základ pre bohatý a ambiciózny budúci repertoár pre tanečníkov vo veku 40+. Od začiatku projektu je členom súboru Ty Boomershine, ktorý od roku 2019 zastáva pozíciu umeleckého riaditeľa. Členmi súboru sú profesionálni tanečníci vo veku 43 až 71 rokov, ktorí pôsobili v popredných tanečných súboroch, ako napríklad Lucinda Childs Dance, Ballet Frankfurt, Martha Graham Dance Company, Netherlands Dance Theater, Hamburg Ballet a Cullberg Ballet.

Odkaz na iný článok - https://mojakultura.sk/najvacsou-vyzvou-dnesnych-dni-je-udrzat-si-optimizmus-a-pozitivne-myslenie/

V rámci rozhovoru s umeleckou riaditeľkou festivalu Mirkou Kovářovou na portáli Moja kultúra sme sa už rozprávali o americkej ikone postmoderného tanca Lucinde Childs, ktorá sa na javisko vracia po boku Miki Orihara, významnej interpretky známej z pôsobenia v Martha Graham Dance Company. Poďme však načrieť ešte hlbšie do charakteristiky choreografky, interpretky aj autora svetelnej a zvukovej inštalácie, resp. ich diela, ktoré podrobne popisuje web festivalu. Než pristúpime k samotnej recenzii, považujem za dôležité zadefinovať, koho festival Bratislava v pohybe vo svojom ročníku hostil, koho sa podarilo priniesť pre slovenského diváka do nášho mesta, ergo s kým sme mali tú česť.

Lucinda Childs začala svoju kariéru choreografky a performerky v roku 1963 ako jedna z pôvodných členiek legendárneho Judson Dance Theater v New Yorku. V roku 1973 založila vlastný tanečný súbor a o tri roky neskôr spolupracovala s Robertom Wilsonom a Philipom Glassom na avantgardnej opere Einstein on the Beach (1976), kde pôsobila ako hlavná performerka a sólová choreografka. Za túto prácu získala prestížne ocenenie Obie Award.

Od roku 1979 Childs vytvorila sériu celovečerných produkcií v spolupráci s významnými skladateľmi a dizajnérmi. Prvou z týchto choreografií bolo Dance (1979) s hudbou Philipa Glassa a s videom a scénou Sol LeWitta. Toto dielo sa dodnes uvádza po celých Spojených štátoch a Európe a denník Wall Street Journal ho v roku 2011 označil za „jeden z najväčších počinov 20. storočia“. Od roku 1981 Childs tvorila choreografie na objednávku popredných baletných súborov a zároveň režírovala viaceré operné produkcie, vrátane Gluckovej opery Orfeo ed Euridice pre Los Angeles Opera, Mozartovej Zaide pre La Monnaie v Bruseli a Dr. Atomic Johna Adamsa pre Opéra du Rhin v roku 2014, na ktorých sa podieľala aj ako choreografka. Za svoju tvorbu získala Guggenheimovo štipendium (1979), ocenenie American Masterpiece Award od NEA/NEFA a v roku 2004 bola povýšená z dôstojníčky na veliteľku Rádu umenia a literatúry Francúzskej republiky. V roku 2017 jej bola udelená cena Samueľa H. Scrippsa za celoživotné dielo na American Dance Festival v Durhame (Severná Karolína), ako aj Zlatý lev na Bienále tanca v Benátkach.

Miki Orihara (narodená v roku 1960) je známa predovšetkým ako prvá sólistka súboru Martha Graham Dance Company, za čo získala prestížne ocenenie Bessie Award v roku 2010. Účinkovala na Broadwayi v muzikáli The King and I a spolupracovala s viacerými významnými choreografmi a súbormi, akými sú napríklad Elisa Monte, PierGroupDance, Lotuslotus, Rioult Dance, Twyla Tharp, Martha Clarke, Anne Bogart (SITI Company) a Robert Wilson.

Vlastnú tvorbu prezentovala v New Yorku, Los Angeles, Amsterdame a Japonsku. Ako pedagogička viedla workshopy v Japonsku, na Art International v Moskve, v školách ako Peridance, The Ailey School, New York University, Florida State University, Henny Jurriëns Stichting (Holandsko), Les Étés de la Danse v Paríži a New National Theater Ballet School. Je členkou pedagogického zboru Graham School a The Hartt School (University of Hartford). Uvádzala diela Marthy Grahamovej po celom svete, vrátane projektu Dialogue Diany Vishnevy a pre Wendy Whelan z New York City Ballet. Miki Orihara prezentovala svoju sólovú choreografiu Searching Dimensions v New Yorku v roku 1995, nasledovali produkcie Voice pre osem žien (M’Deux Ballet, Japonsko, 2001), Stage (2008), Prologue (2014) a Shirabyoshi (2017). V roku 2018 vydala prvé DVD s technikou Marthy Graham v spolupráci s Dance Spotlight a Martha Graham Center; druhé DVD pre pokročilých sa pripravuje. Jej film Broken Memory bol uvedený na Dance on Camera Festival v New Yorku v roku 2017. V tom istom roku a opäť v roku 2018 vystúpila v inauguračnom predstavení Peace is… v sídle OSN ako súčasť Stálej misie Japonska.

Hans Peter Kuhn je skladateľ a umelec pôsobiaci v Berlíne a v Amino (Kjóto, Japonsko). Jeho svetelné a zvukové inštalácie sú vystavované v mnohých múzeách, galériách a vo verejných priestoroch po celom svete – okrem iného v Museum of Fine Arts Boston, Centre Pompidou Paríž, Neue Nationalgalerie Berlín, Seattle Art Museum, Tokushima Modern Art Museum. Medzinárodné uznanie si získali jeho svetelné inštalácie vo verejnom priestore, ako napríklad The Pier, New York (1996), A Light and Sound Transit, Leeds (2009), Vertical Lightfield, Singapur (2009), Acupuncture, Mattress Factory Museum, Pittsburgh (2016), Martin-Gropius-Bau, Berlín (2017).

Inštalácia Memory Loss, ktorú vytvoril spolu s Robertom Wilsonom, získala Zlatého leva na Bienále v Benátkach v roku 1993. V divadlách spolupracoval s režisérmi ako Luc Bondy, Claus Peymann, Peter Zadek a Peter Stein, no najviac je známy vďaka hudobným a zvukovým prostrediam, ktoré vytvoril počas dlhodobej spolupráce s Robertom Wilsonom. Skomponoval tiež hudbu pre tanečné predstavenia choreografov ako Laurie Booth, Dana Reitz, Suzushi Hanayagi, Sasha Waltz a Junko Wada. Za svoju tvorbu získal ocenenia Bessie Award v New Yorku a Suzushi Hanayagi Award v Osake. Témou jeho performancií, ktoré sa prezentujú po celom svete, je počúvanie a vnímanie zvuku. Od roku 2012 pôsobí ako hosťujúci profesor zvukových štúdií na Universität der Künste Berlin.

Choreografie prezentované v Divadle Aréna v rámci festivalu boli ukážkou esencie kreatívnych výstupov Lucindy Childs, ktorej tvorba hoci vznikala v 60/70tych rokoch minulého storočia, nesie v sebe punc nadčasovosti a aj  dnes pôsobí súčasne. Autori prezentovali jej dve polohy umeleckých snažení, na jednej strane abstraktný, čistý tanec na prázdnej scéne v tichu bez hudobného sprievodu orientovaný na opakujúci sa pohyb, na strane druhej komplexnejšie dielko, ktoré zahŕňa aj výtvarné prvky (filmová projekcia, rekvizita), ako aj hudbu a hovorené slovo.

Večer začal prezentáciou súboru Dance On Ensemble a jeho troch choreografií od Lucindy Childs zo 70tych rokov, kedy sa stal jej choreografický rukopis ojedinelým a výrazným. Sú akýmsi prierezom času, kedy skúmala rytmus, formu, priestor a rozvíjala svoj fyzický jazyk. Choreografie Untitled Trio, Radial Courses, Interior Drama sú bez príbehu, bez posolstva, iba čistým abstraktým „obrázkom“ bez emócií. Koncentruje sa na striktný pohybový minimalizmus, geometriu a prítomnosť okamihu. Na prázdnej scéne sedia tri tanečnice vo svetelnom štvorci, ktorý sa neskôr premení na kruh a následne trojuholník. Tieto tri geometrické útvary „kreslené“ svetlom na podlahe oddiferencujú tri choreografie, ktoré sa v princípe zlievajú a zdanlivo vytvárajú jeden kompaktný celok. K trom tanečniciam, ktoré sa najskôr pohybujú len na úrovni podlahy sediac a kreujúc tzv. „mostík“ sa postupne pridá ďalšia, aby v tretej fáze pribudol aj jeden tanečník. Tancujú v tichu, bez hudby, všetci v jednoduchých bielych odevoch (blúzka, nohavice, tenisky) evokujúcich sterilné prostredie. Tento vizuálny minimalizmus je tiež zrejme zámerný, aby neodvádzal pozornosť od pohybu, ktorý je tu dominantný. Ten má však tiež svoje špecifické zákonitosti. V princípe ide o monotónny repetitívny pohyb skupiny (aj jednotlivca), ktorá v rýchlom tempe kráča v rôznych smeroch javiska, niekedy skupina beží a permanentne skáče, pričom nevznikajú pauzy, ale ide o nekonečný tok rýchlych krokov a skokov. Je to kontinuálny „poklus“, ktorý v istých momentoch mení smer, občasne zo skupiny „vypadne“, ergo oddelí sa jeden element, aby sa vzápätí zaradil do pôvodnej geometrickej formácie. Je to skôr matematika, ako tanec, ten začne pripomínať postupne raster otočiek, ktoré sa do behu a skokov pridávajú, tretia choreografia už disponuje celým spektrom takmer baletných rotácií s príznačným gestom ladných paží. Choreografie oddeľuje už spomínaný priemet geometrického tvaru, ako aj zatemnenie javiska. Všetky tri na seba tesne nadväzujúce diela kreujú akýsi hypnotický stav, ktorý smeruje k tranzu.  Divák sa postupne z prvotnej čistej a komplexnej vizuality začne zameriavať  aj na jednotlivých tanečníkov, ktorí sa pohybujú v nekonečne  plynúcej a krutej kardio hre ako veveričky v kruhu, aby sa v konečnom dôsledku opäť v závere mimivoľne dostal až do letargického tranzu. Rozhodne treba oceniť a priznať kondíciu profesionálnych tanečníkov  z generácie 40+, ich nekompromisné nasadenie, vytrvalosť, disciplínu a pohybovú pamäť založenú v tomto prípade aj na matematickom rátaní. A hoci choreografie „odznejú“ v tichu, divák prestáva vnímať absenciu hudby. Vzniká tu iná hudba, prirodzená „muzika“ zvukov skokov, behu, dotyku tenisiek o podlahu, naturálny dych tanečníkov, svišťanie rotačného pohybu.

V novej choreografii Stein sa stretáva pohyb s textom, presnosť s fluiditou a osobná pamäť s tvorivou prítomnosťou. Scénu obklopujú obrazy oceánov, ktoré – rovnako ako tanec – evokujú nekonečný pohyb a neustálu premenlivosť. Dielo otvára priestor novému pohľadu na telo v pohybe ako nositeľovi výnimočnej citlivosti, inteligencie a zrelosti. Druhá časť večera predviedla teda diametrálne odlišný prístup. Filmová projekcia s výjavmi šumiaceho mora, predeľuje javisko na dva plány a situuje dve protagonistky - Lucindu Childs osobne (vo veku 85 rokov) do zadného a Miku Oriharu (vo veku 65 rokov) do predného. Každú spočiatku do iného rohu javiska, ktoré postupne každá zvlášť pomaly prejdú z jednej strany na druhú. V úvode sa za priezorom plátna objaví len stolička ťahaná pozdĺž scény, ktorú choreografka občasne použije, v závere sa stolička rovnakým spôsobom vráti na svoje pôvodné miesto. Obe umelkyne sa pohybujú pomaly, každé gesto je tu dôležité takmer ako v symbolike japonského divadla. Obe sú odeté do šedých tónov, vo farbách mora. Hudba znie najprv iba akoby podprahovo v duchu romantického klavíra a kreuje spolu s výtvarnosťou scény poetický snový obraz, do ktorého minimalistým gestickým pohybom vstupuje choreografka v pozadí a tanečnica v popredí. Tichú hudbu sporadicky narušia neidentifikovateľné hluky, šumy, šramoty, aby sa postupne preklopil zvukový oblúk do hudobnej monumentálnosti. Do ticha, i do zvukov a hudby je zakompované aj hovorené slovo, verbálne vstupy choreografky s výraznou artikuláciou opakovaných úvahových myšlienok, výrokov, konštatovaní. Všetky tieto komponenty a výrazové prostriedky kreujú nadčasový výjav niečoho, čo je síce fyzicky tu a teraz, ale zároveň akoby z inej dimenzie, alebo ľudského podvedomia.  

Incenácia Stein  Lucindy Childs a Miki Orihara je druhou produkciou zo série Encounters súboru Dance On Ensemble. V rámci tejto série sú choreografi a choreografky priamo na javisku ako performeri – fyzicky vstupujú do dialógu s tanečníkom súboru, ktorý sa stáva spoluautorom diela. Lucinda Childs sa vo svojej tvorbe zaoberá premenlivosťou priestoru a manipuláciou času prostredníctvom rozpoznávania vzorcov, rytmickej presnosti a nečakaných zmien vo fyzickom materiáli. Sú to prvky, ktoré si osvojila po odchode z Judson Dance Theater, keď sa vedome vzdala princípov tohto súboru, akými boli hovorené slovo, nájdené objekty, všedné pohyby a bežné časovanie.Vo svojej novej choreografii sa Lucinda Childs vracia k svojim skorším tvorivým postupom – reflektuje svoje sólové kreácie z obdobia Judson Dance Theater cez prizmu desaťročí tanečnej praxe. Využíva texty, hudbu, gestá a tanec na hľadanie nových umeleckých perspektív. Ako performerka dokáže Lucinda Childs uchvátiť publikum svojím chladným, no hypnotickým vystupovaním, sprevádzaným schopnosťou prednášať text s tlmenou vášňou a chirurgickou precíznosťou a pozýva tak diváka do sveta komplexných zmyslových zážitkov.

Treba konštatovať, že tento festivalový večer bol výrazne iný a svojim spôsobom dokázal, že tanec je činnosť (bez ohľadu na vek), ktorá nie len udržuje fyzickú kondíciu, ale vnáša aj svieži mentálny a emocionálny rozmer do života jednotlivca. Potvrdil, že hýbať sa s rozumom je nielen zdravé pre telo, ale tanec jednoznačne generuje radosť zo života. To povestné a populárne tvrdenie, že „vek je len číslo“ tu zrazu priam fyzicky naplnilo samotnú podstatu v súčasnosti takmer sprofanovaného a často zosmiešňovaného výroku.  

Barbara Brathová

(faktografické údaje čerpané z webového sídla festivalu)

Titulná foto: Untitled Trio, 1973. Foto: Jubal Battisti

Choreografia a performancia: Lucinda Childs
Tanec: Miki Orihara
Umelecká spolupráca (scéna/hudba/video): Hans Peter Kuhn
Svetlá: Martin Beeretz, Hans Peter Kuhn
Kostýmy: werkstattkollektiv
Technická réžia: Martin Beeretz
Svetelná technika: Mattef Kuhlmey
Premiéra/Creation: júl 2025 v Berlíne / July 2025 in Berlin

Alternujúce obsadenie piatich tanečníkov: Lia Witjes Poole, Gesine Moog, Emma Lewis, Ty Boomershine, Alba Barral Fernández, Javier Arozena.