Monumentálne úvodné fanfáry, tanečná ľahkosť, virtuózny koncert a domáce“ prostredie symfónie. Náš prvý orchester hral pod taktovkou Tomáša Braunera, ktorý k Dvořákovmu dielu nepotreboval partitúru. Dvojica otváracích koncertov 77. sezóny Slovenskej filharmónie (recenzujeme prvý, 16. októbra 202...

Monumentálne úvodné fanfáry, tanečná ľahkosť, virtuózny koncert a „domáce“ prostredie symfónie. Náš prvý orchester hral pod taktovkou Tomáša Braunera, ktorý k Dvořákovmu dielu nepotreboval partitúru.

Dvojica otváracích koncertov 77. sezóny Slovenskej filharmónie (recenzujeme prvý, 16. októbra 2025) pod taktovkou Tomáša Braunera, so sólistom Joshuom Brownom, priniesla netradičný program.

Úvodom zaznela skladba Aarona Coplanda – Fanfare for the Common Man z roku 1942, ktorá svojím charakterom vyvoláva v poslucháčovi odkaz, že „vstupuje“ do niečoho nového. Zároveň má v sebe moment slávnosti a modernej hudobnej reči. Coplandovi stačili v inštrumentácii trúbky, pozauny, tuba, lesné rohy, veľký bubon, tympany a tam-tam, aby dosiahol mohutný efekt.

Tempové označenie kompozície je Very deliberately, čo znamená pokojne, premyslene, s rozvahou. Fortissimo bicích nástrojov v úvode doznelo v mezzoforte a v spomalení. Bol to správne nastavený úvod, do ktorého sa mohli ozvať trúbky s prierazným tónom. Brauner využil plnú silu dychových a bicích nástrojov – zvuk bol rozsiahly, dynamicky výrazný. Niekoľkominútové dielo si vyžaduje absolútnu koncentráciu na vnútorný rytmus, plynulosť fráz a čistotu tónov plechových dychových nástrojov (nie vždy síce dosiahnutú, no sila diela tým neutrpela; po zhutnení dychov už nedostatky neboli až také závažné). Skvelý výber na úvod.

Fanfare for the Common Man je dielom pre „obyčajného človeka“. Je to viera v humanizmus a dôstojnosť jednotlivca bez ohľadu na jeho spoločenské postavenie. Coplandovou inšpiráciou bol človek, jeho práca, odvaha a statočnosť, najmä schopnosť prežiť ťažké časy. Ak vám to niečo pripomína, vaše asociácie sú správne. Skladateľ dielo napísal v roku 1942 na objednávku dirigenta Eugena Goossensa, ktorý požiadal viacerých amerických autorov o krátke fanfáry s ohľadom na vojnové časy. Nie je teda typickou fanfárou, ale skôr morálnym apelom. Nič vhodnejšie na otvorenie sezóny azda ani nemožno zvoliť.

Dostavil sa aj moment prekvapenia. Publikum spočiatku tlieskalo váhavo, prekvapene – zrejme to neboli fanfáry, ktoré by očakávali: oslavné, s typickým leskom a radosťou. No odrážali aj našu dobu, v ktorej dnes žijeme.

Nasledovali energické Tance z Galanty Zoltána Kodálya, ktoré (mňa osobne) v dramaturgii na niekoľko minút vyrušili. Len ťažko sa možno dostať z posluchovo účinnej, monumentálnej fanfáry k takej hravosti. Ten zásadný mentálny kontrast však napokon definitívne „napravil“ klarinetista. Slovenská filharmónia má toto dielo nacvičené, no miestami mu chýbala iskrivá energia a charakteristické frázovanie. Kadencia klarinetu v prvej časti však nahradila pocit voľnosti a tanečnosti zároveň. Sólista mal dostatočne autentický prejav – odhadol mieru ľudovej piesne a koncertného spracovania. Práve v tom bol Kodály výnimočný.

Vyrastal síce v provincii a všade okolo seba počúval ľudovú hudbu, no rozhodne nebol provinčným autorom. Jeho diela sú precízne, farebné, virtuózne; no keď sa miera virtuozity preženie, prestávajú byť originálne a hravé. Počuť ich napríklad pod taktovkou Ivána Fischera s Budapeštianskym festivalovým orchestrom je nesmiernym zážitkom (Kodály dirigoval Budapeštiansku filharmóniu na jej premiére 19. decembra 1934). Nestratí sa v nich ani jeden motív, kontrasty títo hudobníci prirodzene cítia. Pri spomaleniach (ktoré sú v tomto diele frekventované) nepotrebujú prísnu taktovku. Tá bola v prípade Slovenskej filharmónie niekedy citeľná. Postrádala som tiež vycibrenejšie pianissimá, aby mohli dostatočne vyniknúť sólové nástroje.

Okrem prvej časti, kde bol zvuk dostatočne diferencovaný, sa z tancov stala jedna veľká, málo čitateľná, nedostatočne diferencovaná masa zvuku. Tento problém bol citeľný najmä v úspornejšej inštrumentácii, zato vo veľkom, opulentnom fortissime Slovenská filharmónia vynikala.

Časť Allegro con moto, grazioso napríklad mala byť v omnoho svižnejšom tempe a hraná s ľahkosťou. Práve ťažkopádnosť spôsobila nedostatočné vyniknutie tanečného charakteru a rytmov. V nich som postrádala precíznu akcentáciu – hoboj a flauta mali byť nositeľmi ústrednej melódie, klarinety a pizzicata sláčikov sprievodom. Keďže táto diferenciácia chýbala, Kodályove tance sa zmenili na pomerne fádnu kompozíciu, čo si určite nezaslúži. Alogicky potom vyniklo aj zrýchlenie Animato a opätovný návrat k tempu I. Celkovo dielu chýbal švih a typická verbunková rytmika. Kodály si takýto formálny prístup rozhodne nezaslúži.

Nasledoval Koncert pre husle a orchester D dur, op. 35 Ericha Wolfganga Korngolda, rakúskeho skladateľa narodeného v Brne. Po emigrácii do USA sa stal jedným z najvyhľadávanejších skladateľov filmovej hudby svojej doby. Korngoldov koncert so sólistom Joshuom Brownom tvoril hlavné virtuózne dielo večera. Autor komponovanie ukončil v roku 1945 a premiérované bolo v roku 1947.

V skladbe transformuje materiál zo svojich filmových partitúr (Another Dawn, melodráma z roku 1937, a Juarez, americká historická dráma z roku 1939 – hneď v prvej časti). Pozornosť budí najmä pomalá veta diela, ktorá je nádherná.

Americký sólista debutoval s Cleveland Orchestra vo veku 15 rokov a už vtedy recenzenti vyzdvihovali nielen jeho techniku, ale najmä emocionálny vklad a vyspelú hru. V súčasnosti obdivujú jeho bohatstvo zvuku a eleganciu interpretácie. Joshua získal medzinárodné uznanie v roku 2024, keď získal 2. cenu a obe ceny divákov na súťaži kráľovnej Alžbety II. v Bruseli.

Prvá časť koncertu Moderato nobile predstavuje huslistu „bez prípravy“ – sólo huslí začína priamo, bez tradičného orchestrálneho úvodu. Veta strieda virtuózne napísané party huslí s typickými filmovými motívmi. Brown ako technicky zdatný umelec nevynechal ani jedinú notu a dokázal svojím citlivým prístupom k hudbe zároveň „rozprávať“ hudobný príbeh. Na svoj vek je to mimoriadne zrelý umelec, ktorý nepreferuje prázdnu virtuozitu, ale dbá aj o obsah.

Husle zneli bezchybne v rýchlych pasážach, vo vnútorných s vrúcnou lyrikou, s frekventovanými crescendami a decrescendami, ktoré poslucháča neprestávali baviť. Joshua má totiž schopnosti spevnosti melodickej línie – aj z jednoduchších úsekov dokázal vystavať kantabilné, krásne línie, ktoré v prvej vete akoby nemali konca. Z kadencie spravil hudobne príťažlivý sólový part s dramatickým akcentom, ktorý vytvoril brilantný kontrast voči nastupujúcim „dolce“ sláčikom.

Spomínaná druhá veta Romance: Andante priniesla sladký, lyrický materiál a kontrast k prvej časti. Voľnosť a potrebný „dych“ v melodike jej dáva striedanie 2/4, 3/4 a 4/4 metrorytmickej štruktúry. U Browna vynikla čistota a výrazný tón, v niektorých miestach však mohol dirigent udržiavať orchester v precíznejšom pianissime, aby sólista dostatočne vynikol.

Tretia časť koncertu Allegro assai vivace predstavuje iskrivé finále, orientované na virtuozitu a výrazné pasáže huslí. V konečnom výsledku, aj keď s nie celkom vyváženým zvukom, sa podarilo orchestru dosiahnuť filmovú atmosféru diela.

Ako prídavok ponúkol Joshua Brown nadšenému publiku Louisiana Blues a predviedol tým úplne odlišnú muzikalitu a cítenie, na aké sme v Európe zvyknutí. Huslista má v sebe tradíciu neworleanskej hudby – jazzu, ku ktorému pridal kultivovanosť tónu. Rytmus však ostal pravoverne americký. Ten „feeling“ mu uprieť jednoducho nemožno.

Po prestávke nasledoval repertoár, ktorý bol dirigentovi Tomášovi Braunerovi najbližší. Dvořákovu Symfóniu č. 8 G dur, op. 88 dirigoval spamäti, bez partitúry. Po koncerte, ktorý nás odviedol do iných hudobných sfér, sme sa teda opäť dostali „domov“ – k hudbe, ktorá je nám všetkým blízka. Dvořák ju napísal počas jesene 1889 vo svojom letnom sídle vo Vysokej u Příbramě, krátko po prijatí do Českej akadémie vied a umení.

Na rozdiel od predchádzajúcej, 7. symfónie d mol, ktorá je dramatická a tragická, ôsma je charakteristická pastorálnym charakterom a optimizmom. Je plná radosti, folklórnych prvkov a inšpirácie v prírode.

Štvorčasťové dielo je plné poetickosti a začína sa úvodnou fanfárou v molovej tónine, v melancholickej nálade. Trombóny a trúbky v pianissime, klarinety a fagoty, violy, violončelá a kontrabasy zneli podstatne pomalšie (tempo Allegro con brio) a navodili trudnú atmosféru. No keď sa ozval prvý durový motív, odhalil sa úplne nový svet diela.

Brauner zvolil romantizujúcu koncepciu, v ktorej viac vyzdvihoval monumentálnosť symfónie. Pomalšie tempá a dramatické crescendá boli v kontradikcii k českej škole dirigentov (napríklad Václav Neumann), ktorí kládli dôraz na ľudový charakter. Motívy, ktoré Dvořák nerozpracoval v prvej časti v klasickej sonátovej forme, aby sme sa dočkali očakávanej gradácie, sú uvedené v rozpore s nemeckým romantizmom, ale za sebou ako séria. Bol to jeden gigantický, dobre pulzujúci organizmus s rozmanitými náladami.

Brauner sa koncentroval najmä na podčiarknutie dramatizmu a heroické výbuchy, až sa miestami zdalo, že v prvej vete celý príbeh rozpovie. Už v momente, keď sa tak zdalo, orchester poľavil a odhalil ďalší motív. Prekrásne, spevne znela známa téma vo violončelách (un poco meno mosso), dobre tempovo i dynamicky nastavená. Objavil sa známy motív vo flaute a konečne dominovala lyrika, následne ľahkosť a hravosť. Brauner zachoval detaily v kontrastoch, farbe i dynamike.

Najvážnejšou časťou symfónie je druhá, Adagio. Nálada stemnie už v úvodných taktoch v sláčikových nástrojoch, aby ju potvrdili tmavo sfarbené tóny v c mol lesných rohov a klarinetov, prerušované flautovým motívom. Svetlosť čiastočne prinesú až violončelá durovou tóninou. Pokoj a smútok striedali jasnejšie úseky pastorálneho charakteru; táto veta je ako modlitba s jemnými dynamickými kontrastmi, ukončená pokojnou, rezignovanou kódou.

Emocionálny oblúk vety bol zobrazený verne: od tmavého zamyslenia v jej úvode cez symbol prírody (flauta, hoboj), jemnú tanečnosť podporenú pizzicatami sláčikových nástrojov, náhlymi zmenami dynamiky, striedaním tónin a nálad. Adagio bolo jasným vnútorným konfliktom so záverečným pokojom a nekončiacim pianissimom.

Pre mňa osobne je jednou z najkrajších častí tejto symfónie tretia veta Allegretto grazioso. Nie je typickým scherzom, ale valčík jej dáva jemnosť a eleganciu. Máloktoré symfónie majú také melodicky vydarené tretie časti ako Dvořákova ôsma. Hoci sa ústredná téma začína vo fortissime, žiadal sa v skupine prvých huslí podstatne mäkší tón. Dirigent túto nástrojovú skupinu neustrážil, ani keď hrala protitému – intenzitou dominovala nad spevom tejto krásnej témy.

Charakter hudby však vystihol. Stredná časť (trio) prechádza do plynulej melodickej pastorály a konečne mala krajšiu, jemnejšiu dynamiku a celkové vyznenie. Nebol to dedinský tanec, skôr kultivovaný, salónny. V repríze skladateľ celkovú dynamiku zjemnil, čoho sa držal aj dirigent. Interpretácii táto zmena nesmierne pristala.

Záverečná veta Allegro ma non troppo sa začína fanfárou. Trúbky hrajú jednoduchý, takpovediac až prísny motív vo fortissime (zneli čisto a sebaisto). Aj hlavná téma má jednoduchý mód. Dvořák tento typ spevnosti používa často – dokáže sa v ňom sústrediť na ľudový charakter. Každá v sérii variácií priniesla iný charakter: tanečný, poľovnícky, lyrický, dramatický, pričom v interpretácii dbal dirigent o výraznú pulzáciu témy. Triumfálna coda bola energická a slávnostná, presne, ako sa na otvorenie sezóny patrí. Slnečný, jasný G dur v človeku ešte rezonoval aj po koncerte. Konečne program, po ktorom neopúšťate koncertnú sieň so zvesenou hlavou, ťažkajúc si na tento svet a nešťastnú dobu, v ktorej žijeme, ale cítite naplnenie radosťou.

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak