Málokto z mladých interpretov má aj hudobnú inteligenciu. Víťazka 11. ročníka Medzinárodnej klavírnej súťaže J. N. Hummela dokázala, že diela nie je potrebné hrať so samoúčelnou virtuozitou, ale aj s pochopením a odkazom. Úvodný koncert cyklu Klavír a klaviristi (21. októbra 2025, Malá sála Slove...

Málokto z mladých interpretov má aj hudobnú inteligenciu. Víťazka 11. ročníka Medzinárodnej klavírnej súťaže J. N. Hummela dokázala, že diela nie je potrebné hrať so samoúčelnou virtuozitou, ale aj s pochopením a odkazom.

Úvodný koncert cyklu Klavír a klaviristi (21. októbra 2025, Malá sála Slovenskej filharmónie) predstavil bohatý štýlový repertoár v podaní víťazky 11. ročníka Medzinárodnej klavírnej súťaže J. N. Hummela (2024) Anastasie Kliucherevej. Od septembra tohto roku je čerstvou držiteľkou tretej ceny z prestížnej súťaže Bartók World Competition v Budapešti. Kliuchereva sa narodila v Rusku v roku 2004, študovala na Štátnom konzervatóriu v Moskve v triede prof. Mikhaila Voskresenského. Od roku 2022 študuje na Universität Mozarteum Salzburg u prof. Pavla Gililova.

Ide o mladú klaviristku, ktorú od súčasnej mladej generácie výrazne odlišuje jej prirodzená muzikalita a hudobná inteligencia. V čase, keď v hudbe často rozhoduje technická dokonalosť na úkor emócií a výrazu, predstavuje Anastasiia svet, v ktorom dominuje čitateľnosť a cit, zároveň elegancia, muzikalita a kontext. Je to klaviristka, ktorá nad dielami aj premýšľa – jej interpretácia má hĺbku a výrazové nuansy dokážu poslucháča strhnúť aj v náročnejšom repertoári hudby 20. storočia. Jej veľkou devízou je aj osobná charizma a celkové pôsobenie na poslucháča. Vnímame z nej nielen technickú pripravenosť a emocionalitu, ale aj pokoru. Kliuchereva si uvedomuje, že nie ona je centrom pozornosti, ale dielo, ktoré publiku sprostredkúva.

Koncertný program obsahoval diela troch autorov: Wolfganga Amadea Mozarta, Bélu Bartóka a Sergeja Prokofieva. Klaviristka začala Mozartovou Sonátou pre klavír č. 12 F dur, KV 332, ktorú pravdepodobne skladateľ skomponoval v Salzburgu v roku 1783. Patrí k vrcholom klavírnej literatúry klasicizmu. Z hľadiska formy je štruktúrovaná klasicky – Allegro, Adagio, Allegro assai. Jasnosť tónu, spevnosť a elegancia – to boli hlavné atribúty Mozartovej interpretácie v podaní ruskej klaviristky.

Pre Kliucherevu bol Mozart len určitým „zahriatím“, aby preukázala cit pre štýlové hranie. V prvej aj druhej časti úradovala tréma a ukázalo sa, ako aj technicky relatívne jednoduché skladby dokážu preveriť techniku. Vynechané tóny v melodických oblúkoch chýbali (už vo štvrtom takte), rovnako rytmicky nebolo dielo celkom precízne. Odťahy však hrala pregnantne a mimoriadne muzikálne. Aj dynamické odtiene boli čarokrásne, hrané s citom. Mozart je o spevnosti, ktorú klaviristka vynikajúco chápe a prirodzene cíti. Keď skladateľ „skryl“ tému do ľavej ruky, vyhrala ju čisto a dostatočne zvučne.

Ocenila som jasnosť jej frázovania a transparentnú textúru, výrazné akcenty v basových líniách, kontrasty v dynamike a dobre nastavené tempá. V okrajových častiach zvolila svižné tempá, čím forma kompozície držala neustály tok energie. Šestnástinové behy hrala plynule a priklonila sa ku klasicistickej, čistej štýlovosti. Vyhla sa spomaleniam i rubatám, ktoré Mozartovi pridávajú zvláštnu pachuť romantizujúceho, neštýlového hrania. Rovnako tak v Adagiu nevolila prehnane trudný typ plačlivej lyriky, skôr sa koncentrovala na spevnosť melódie, jej jednoduchosť s rafinovanými moduláciami. Tie sa objavujú už v úvode, chromatické tóny naznačujú odklon od tóniny B dur. V interpretácii zvýraznila každý jeden harmonický odklon, no nestratila plynulú líniu. Týmito tonálnymi zafarbeniami (f mol, c mol) nás Mozart doviedol až k druhej, hravej téme v F dur.

Pomalá veta ukázala, ako dokáže klaviristka pracovať s frázou a tichom, aj keď stále nemala technickú stabilitu. Uvoľnenosť a sebaistotu preukázala až v záverečnej rýchlej časti. Agilná, jasná a čistá, bez chýb v ornamentike (čo o druhej časti nemožno povedať), nechala na záver konečne vyniknúť výrazové nuansy vo frázovaní a to, v čom je skutočne brilantná – spevnosť melodických línií.

V programe nasledovali dve diela Bélu Bartóka: Suita, op. 14, BB 70, Sz. 62 a Scherzo, BB 27/4, Sz. 22. V Suite komponovanej v roku 1916 skladateľ nevyužíva ľudové melódie priamo, na rozdiel od veľkej časti jeho tvorby. Napriek tomu však cítiť v rytmike a textúre vplyv folklóru.

V prvej časti zvolila Kliuchereva expresívnejší prístup, než uvádza partitúra. Predpísané piana a časté ritardandá neboli také výrazné, skôr sa sústredila na perkusívny charakter klavíra a dostatočnú akcentáciu rytmiky. Jej gradácie a kontrasty boli živelné, plné energického prejavu. Aj v tomto prípade veľmi dobre chápala tektoniku kompozície, jej tonalitu a emočné vrcholy. Nešla cestou kultivovanej interpretácie, skôr v meditatívnych plochách podčiarkla mystiku a v dramatických prehovárala priamou rečou. Akcentovala aj farebnosť klavíra.

Tretia časť Allegro molto znie ako perpetuum mobile – až po náhle zastavenie, keď je nemenný rytmický vzorec prerušený mohutným akordom forte fortissimo. Kliuchereva, tak ako v prvých dvoch častiach suity, uprednostnila expresívnejší prejav s dôrazom na rytmus. Štruktúra skladby však bola čistá a prehľadne členená. Kontrastná pomalá časť uzatvára suitu – moderný svet lyriky a introspektívnosti, ktorý Kliuchereva veľmi dobre chápe.

Aj po prestávke sme pokračovali Bartókom – efektným Scherzom, ktoré klaviristi často ponímajú len ako virtuózny kus. V jej podaní však ani rýchle úseky nepôsobili mechanicky; naopak, vždy dokázala nájsť motív, ktorý znel inak – dynamicky aj farebne. Akordické úseky mali dostatočnú mohutnosť, boli čisté a výrazovo presvedčivé.

Záver programu patril Sonáte pre klavír č. 7 B dur, op. 83 Sergeja Prokofieva, ktorú skladateľ napísal v roku 1942. Patrí k tzv. „vojnovým sonátam“ (popri č. 6 z roku 1940 a č. 8 z roku 1944). Prvá veta Allegro inquieto je plná kontrastov, má napätý, nervózny charakter, ktorý vystrieda úsek Andantino. Presne tento typ zádumčivej, filozofickej lyriky klaviristke pristane.

Mnohí interpreti chápu túto sonátu, ktorú v premiére uviedol Svjatoslav Richter, ako výzvu – a práve jeho podanie považujú za ideál. Neraz v nej preváži robustnosť a technická náročnosť, pričom sa zabúda na vyváženosť medzi technikou a výrazom. Kliuchereva tento vzácny prvok v interpretácii publiku poskytla.

V rozjímavej časti bola citeľná hlbšia výpoveď – naliehavá, kladúca otázky. Presne tento moment psychológie potrebuje dielo Prokofieva, inak sa zmení len na virtuóznu výzvu. Bolo to ako meditácia v nejasnom sne – dokonca ani miestami prepedalizované úseky nepôsobili rušivo, robili z nej ešte snivejšiu víziu, ktorá sa náhle stala opäť nervóznou a zbesilou.

Technicky bola interpretka absolútne sebaistá. Ak by sme mali z celého koncertu vyzdvihnúť, ktoré dielo jej sadlo najviac, bol by to práve Prokofiev. Napätie, ktoré dokázala vybudovať v prvej časti – neustály nepokoj, striedanie rýchleho tempa s introspektívnou meditáciou – bolo citeľné.

Kontrapunkt tvorila druhá časť Andante caloroso. Predpísané mezzopiano a cantabile zvádzajú mnohých k romantizujúcemu výkladu. Aj ruská klaviristka podčiarkla zásadný kontrast, no zachovala architektúru sonáty. Jej tón sa neprikláňal k peknému snu, skôr k dekadentnej predstave rozkladajúcej sa krásy. Stredná časť vrcholí dramatickým úsekom, v ktorom skladateľ zdôrazňuje expresivitu modernou harmóniou. Pred záverom, keď sa hlavná téma opäť vráti, Prokofiev nechal zaznieť zvony – memento, naliehavé a bolestivé.

Záverečná časť Precipitato je virtuózna a technicky najnáročnejšia. Bola plná sebaistoty, brilantnosti, presnosti, mocných akcentov a najmä toho najdôležitejšieho – obsahu.

Anastasiia Kliuchereva publiku dokázala, že ocenenia nezískava len za štýlovú čistotu interpretácie rôznych slohov, ale najmä za výpovednú, emocionálne bohatú a formálne čistú hru.

Zuzana Vachová
Foto: Alexander Trizuljak