Trojica Emoňov – Hnevko, Bojko a Plačko – má občas problém s vlastnými emóciami. Našťastie je nablízku dobrý Vílio, ktorý deťom (ale aj rodičom!) ukáže, že aj tie nepríjemné pocity sú dôležité a s trochou cviku ich môžu hravo zvládnuť!

Autorom a režisérom inscenácie je Peter Palik. Jeho umelecký rukopis môže trnavské publikum vidieť i v obľúbenej rozprávke Malý princ. Ako priznal v podcaste Divadlo na vlnách, pri tvorbe vychádzal z vlastných rodičovských skúseností: „Nebolo to jednoduché zadanie. Hoci je to škôlkohra – veľmi komorný a jednoduchý tvar – téma, ktorú spracovávame, je nesmierne citlivá. Keďže išlo o autorský text, bolo to pre mňa trochu ako chodenie po mínovom poli. Vedeli sme však, že nechceme, aby to bol “nudný“ edukatívny tvar, kde by sme deti unavili kázaním o tom, ako sa správať či nesprávať.“

Za kostýmami, scénou, hľadiskom a bábkami stojí výtvarníčka Naďa Salbotová. Všetky zložky vzájomne zladila tak, aby celý divadelný priestor pôsobil mäkko, príjemne a bezpečne. Inšpirovala sa objektami z detských ihrísk aškôlok. Hudbuzložilherec, dramaturg a hudobník Martin Geišberg, ktorého melódie poznáme aj z Malého princa.

Emoňovia sú vôbec prvou slovenskou inscenáciou v štýle „relaxed performance“. Diváci s neurovývinovými diagnózami (ako ADHD, autizmus, Downov syndróm či hypersenzitivita) sú kvôli zvýšenej zmyslovej citlivosti často vyčleňovaní zo spoločenského a kultúrneho diania. Hlasná hudba, svetelné efekty alebo dokonca už len príchod do sály plnej neznámych ľudí, dokážu u nich vzbudiť úzkosť, napätie, strach, až frustráciu.

Inscenácia je špeciálne prispôsobená tak, aby sa aj diváčky adiváci s citlivejším zmyslovým vnímaním, cítili pohodlne a akceptovane. Na rozdiel od väčšiny bežných inscenácií, je obecenstvo usadené priamo na javisku. Celé je potiahnuté mäkučkým kobercom, vytvárajúcim príjemnú a komornú atmosféru. Herci majú bližší kontakt s publikom, čo znamená, že nemusia hlasno rozprávať, ani používať veľké gestá.

Na tvorbe inscenácie spolupracovalo DJP so špecializovanými odborníčkami. Jednou znich je aj divadelná pedagogička Monika Necpálová: „Neurodivergentné diváctvo vníma divadlo (budovu aj predstavenia) inak ako bežné publikum. Ambíciou však je, aby sa aj znevýhodnení detskí či dospelí diváci a diváčky stali pri predstaveniach Emoňov našimi každodennými návštevníkmi. Ich vnímaniu a potrebám sa snažíme prispôsobiť nielen inscenáciu, ale aj celý divadelný zážitok - od vstupu do divadelnej budovy po návštevu relaxačnej miestnosti.“

Vprípade prílišnej stimulácie vnemov je pre deti pripravená relaxačná miestnosť. Je vybavená hračkami, pastelkami, senzorickými pomôckami a tulivakmi, kde si môžeVaše dieťa oddýchnuť aupokojiť sa. Vmiestnosti je umiestnená televízna obrazovka, vďaka ktorej si môžete zvyšok predstavenia v pokoji dopozerať.„Svojím spôsobom je vtomto type predstavenia dovolené všetko.Tzn., že ak má niekto počas predstavenia potrebu vstať aodísť, aby si na chvíľu oddýchol od všetkých podnetov, je to takisto vporiadku. Nielen samotní herci, ale všetci ľudia, musia byť pripravení na nepredvídateľné situácie, ktoré sa môžu udiať,“ dodáva Monika Necpálová.

Téma spracovávania emócií je pre deti predškolského veku podstatná, pretože práve v tomto veku sa začleňujú do kolektívov.Nezvládnuté emócie im môžu začleňovanie sa do spoločnosti veľmi sťažiť. Téma emócií je však pre neurodivergentné deti ešte zložitejšia, nakoľko im regulácia emócií robí omnoho väčšie ťažkosti než ich rovesníkom. „Deti sneurovývinovými potrebami majú veľmi veľký problém s emóciami. Nevedia si ich vysvetliť, pomenovať,“ vysvetľuje Soňa Fülöpová zo Spoločnosti na pomoc osobám s autizmom vTrnave. „Pre nás je potom ťažké na nich reagovať. Treba si uvedomiť, že práca s takýmito deťmi je na dlhé trate. O to viac ma teší, že Divadlo Jána Palárika vôbec prišlo s touto myšlienkou, venuje im čas aenergiu achce ich začleniť.“

Túto inscenáciu sme tvorili sheslom: „Divadlo patrí všetkým deťom avšetky deti patria do divadla,“ hovorí umelecká šéfka DJP Lucia Mihálová. „Chceme, aby bolo naše divadlo miestom, kde každé dieťa cíti bezpečie aprijatie. Inklúzia je v našej krajine stále viac na papieri, než v praxi. Verím, že práve kultúrne inštitúcie môžu byť mostom, ktorý spája svety a inšpiruje príkladom dobrej praxe celú spoločnosť. Na Emoňoch sa môžu stretnúť všetky deti. Unás sa rozdielnosť nesúdi, ale víta sotvorenou náručou.“

Výhodou formátu „relaxed performance“ je búranie bariér, ktoré môžu stáť medzi dieťaťom anávštevou divadla. Lucia Mihálová dodáva, že predstavenie Emoňovia zvládnu aj deti, ktoré v divadle ešte nikdy neboli: aj také, ktoré majú strach zneznámych priestorov, aj také, ktoré sú neposedné, neudržia dlho pozornosť alebo potrebujú okolo seba veľa podnetov – presne týmto deťom otvárame dokorán dvere divadelných zážitkov.

Do postavičiek Emoňov sa vžijú Eva Gribová, Lukáš Herc a Matúš Beniak. Pomáhať im bude dobrý Vílio v podaní Braňa Mosného. Inscenácia bola uvedená v dvoch premiérach 23. januára 2026 o16.00 h a18.00 h. Vstupenky sú dostupné v Pokladnici divadla alebo na webe djp.sk.

Zdroj foto: Divadlo Jána Palárika v Trnave