Režisér Anders Thomas Jensen sa pokúsil z najobľúbenejších severských žánrov vytvoriť jedno fungujúce filmové dielo a tento pokus sa mu, celkom otvorene, vydaril na výbornú.

Aby bol úspech v kinách zaručený, nesmel v tak očakávanom dánskom filme chýbať Jensenovi verný Mads Mikkelsen. Iste, bol by to skvelý film aj bez neho, ale svetoznámy herec predsa len dodáva každej snímke kvalitu navyše. Okrem toho, v Poslednom Vikingovi na hereckých výkonoch veľmi záleží a svoj kus dobrej práce odviedol aj ďalší z hlavných predstaviteľov Nikolaj Lie Kaas. Nejde totiž o snímku experimentálneho charakteru, kde sa hodí využiť neherectvo či umenie menej skúsených hercov a herečiek. Jensenova novinka nie je o civilizme a netúži sa podobať všednej realite. Naopak, je to zábavný cirkus plný premyslených absurdít, ktorý si vyžaduje presné stvárnenie po stránke herectva a štylizovaného filmárstva. Všetci zúčastnení tento zámer naplnili.

Hlavnými hrdinami sú bratia Anker (Nikolaj Lie Kaas) a Manfred (alias John, ktorého si zahral Mikkelsen). Vernú dvojicu na dlhé roky oddelilo väzenie, kde si Anker odpykáva trest za lúpež. Keď sa napokon dostane na slobodu, môže konečne začať nový život aj s lupom, ktorý sa v minulosti podarilo ukryť. Avšak na to, aby sa dostal k peniazom, potrebuje súčinnosť svojho brata, ktorého trápi vážna psychická diagnóza. Začať nový život bude teda ťažšie, ako si Anker predstavoval.

Ako som písal v úvode, Posledný Viking je mix žánrov, pričom Jensen doťahuje prácu v každom z nich na vysokú úroveň. Jasne kriminálnu zápletku sprevádzajú brutálne a krvavé scény s ohurujúcimi praktickými efektmi. Nie je ich veľa, no sú dôkazom skvelo zvládnutého remesla. V týchto chvíľach tuhne krv v žilách, pričom obraz dokáže navodiť až fyzickú nepohodu. Tak ako sa na správny severský triler patrí.

Ibaže Posledný Viking je okrem toho náramne vtipné dielo. Humorné situácie zasa dosahujú až mieru nemej grotesky. Tá vzniká vďaka prudkým, nepredvídateľným konaniam hrdinov. Niektoré gagy sa dokonca opakujú, čo podčiarkuje ich absurdnosť, no vždy správne načasovanie zabezpečuje aj opakované pobavenie.

Netreba zabúdať ani na dojemné chvíle plynúce z ozdravovania rodinných vzťahov, čo sa deje len veľmi pomaly a zámerne neobratne. Osobnostný vývoj postáv je značne spomalený, akoby vnútorne prestupovali na mieste. Vďaka tomu má publikum v kine dostatok času ponoriť sa do histórie postáv a ich rozdielnych perspektív. Stagnácia deja vôbec neprekáža, pretože chémia medzi postavami funguje náramne dobre a vývoj ich komplikovaného prepojenia je radosť sledovať. Súčasne je to však aj bolestivé.

Tu sa dostávam k originálne poňatej problematike inklúzie. Alegorická vikingská povesť ako prológ a epilóg filmu obráti princíp ideálnej medziľudskej spolupatričnosti naruby, vďaka čomu paradoxne zvýrazní jej pravú podstatu. Napokon, aj samotný dej filmu pojednáva o prijatí odlišnosti, pričom zdôrazňuje, že jej pochopenie nastane až vtedy, keď prijmeme nedosiahnuteľnosť “normálneho stavu”. Okrem Ankera a Manfreda (Johna) sa v príbehu nachádza množstvo farbistých postáv – nositeľov komických aj dramatických vlastností. Každá z nich reprezentuje duševnú slabosť, ktorú za určitých okolností a s dostatkom podpory možno zmeniť na prednosť.

Posledný Viking hovorí o kríze identity a mentálnom zdraví. Každá z hlavných aj vedľajších postáv žije v trochu inej realite a je zábavné sledovať kolízie medzi nimi sprevádzané niekoľkými prekvapivými dejovými zvratmi. Ešte dôležitejšie je však precítiť neoceniteľnú prítomnosť blízkej osoby, hoci je značne nedokonalá. Režisér Anders Thomas Jensen na konci svojho nového filmu dospieva k určitému poznaniu, a síce, že spoločenské normy sú krehkým merítkom, ak sa väčšina zhodne na uvoľnení zväzujúcich a prísnych zábran.

Matúš Trišč

Zdroj foto: Film Europe