Premietanie filmu spojené s besedou sa uskutočnilo v poslednú decembrovú sobotu roku 2025. Za touto iniciatívou bol schovaný karikaturista Fedor Vico. Mimochodom, tak trochu aj za nápadom urobiť taký film, keďže sa s M. Škopom už pred filmom poznali.

F. Vico po premietnutí 78 minút trvajúceho filmu na jeho margo povedal, že ho vníma ako film predovšetkým o Jánovi Lazoríkovi. „Medzi nami sú ľudia, ktorí nie sú v očiach mnohých normálni, ale vlastne takí prinášajú do života niečo naviac,“ konštatoval. A dodal: „Možno to je film o lazoríkovcoch.“ Okrem J. Lazoríka (1920 – 2015) a F. Vica sa svojím svetom prezentujú ešte Katarína Hrehorčáková, Ignác Červeňák, Tono Triščík a Stano Čorej.

Ako M. Škop na besede po filme priznal, nerád sa pozerá na svoje filmy, ale „tento som videl po dlhšom čase a mám z neho dobrý pocit, dotkol som sa v ňom živého javu“. Naznačil, že pri jeho koncipovaní mu vyplynula taká sociologická sonda „čo sa s týmto svetom deje v časoch globalizácie“. Práve to bola odpoveď na dominantnú otázku, čo ho viedlo k tomu, aby dal priestor práve takýmto ľuďom, aby takých ľudí hľadal a našiel: „Chcel som ukázať ľudí, v životoch ktorých prevládajú tradičné hodnoty.“

V príprave na nakrúcanie filmu začal hľadať zaujímavých reprezentantov rôznych vekových skupín so vzťahom k Šarišu. Veľa pozornosti venoval tomu, kto by vo filme reprezentoval židovskú komunitu, ktorá bola pred druhou svetovou vojnou dôležitou a početnou nielen v Prešove, ale v celom šarišskom regióne. S kontaktom na K. Hrehorčákovú mu pomohol jeden spolužiak: „Oslovil som ju, povedal som jej okrem iného, že ako pôrodníčka pomáha novým životom na svet.“ V jej prípade sa stretol aj s obmedzením, ktoré tvorba dokumentárneho filmu prináša. „Nevedel som odhadnúť ako bude reagovať na filmovanie na cintoríne pri hrobe svojho manžela.“ Boli to pre neho najťažšie momenty z nakrúcania. Ale potom aj z toho ako ich zaradiť do filmu.

M. Škop konštatoval tiež veľa protirečení spojených s Inými svetmi. Najočividnejší bol príklad Róma I. Červeňáka. Odporúčal mu ho znalec tejto komunity na Šariši Saša Mušinka: „Na jednej strane išlo o človeka, ktorý bol 14 rokov v base, recidivistu, ale na druhej strane sme ho dostali napríklad do polohy rapera. Dlhodobo mal problémy s vysokým tlakom, ale v osade bol uznávaný, dosť skoro však zomrel.“

Najreprezentatívnejšia osoba vo filme je J. Lazorík z Krivian, vzdelaním učiteľ, ale aj etnológ, folklorista, archivár, fotograf, spisovateľ, šíriteľ používania šarišského nárečia, botanik a šľachtiteľ odrôd. „Poznal som pána Lazoríka a aj to, čo robí ešte z čias, keď som chodil k babke na prázdniny do Krivian. Videl som, ako napríklad prišiel k babke overiť si slovo, pesničku. Bol to uragán, atómová energia.“ Pri nakrúcaní s J. Lazoríkom si overil umenie položiť správnu otázku na správnom mieste aj keď to možno vyznie niekedy hlúpo. „Keď idete s pánom Lazoríkom do Polomy, tak neviete vopred ako sa to skončí. Koho on tam stretne, s kým bude hovoriť, čo z toho bude zaujímavé pre film,“ poznamenal. Tam aj zažili, keď sa ho pýtali, kde sú teraz tie starodávne stodoly, krásnu odpoveď J. Lazoríka, že v ri...

Kontakt s F. Vicom nadviazal ešte vo svojej mladosti, keď videl v časopise Roháč Vicove karikatúry, jeho slovné hračky. „Začal som s tým i ja, ale v Roháči mi nič neuverejňovali, tak som prišiel za ním pýtať si radu,“ spomínal.

Iné svety otvorili dvere Markovi Škopovi do veľkého filmárskeho sveta. Pred nimi mal už na svojom konte (nar. 1974, absolvent v r. 1996 štúdia žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v r. 2001 štúdia réžie dokumentárneho filmu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave) zopár krátkych dokumentárnych filmov, ale až úspech filmu Iné svety (na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch v r. 2006 získal Cenu divákov a Zvláštne uznanie festivalovej poroty, na tom istom fóre M. Škop zabodoval ešte viac v r. 2009, keď za film Osadné dostal Cenu pre najlepší dokumentárny film).

Rozdiel medzi svojimi dvoma filmami – Inými svetmi a Osadným – vidí M. Škop v tom, že kým prvý bol robený reportážnou formou, tak druhý narába s modulovanou situáciou. A ktorý má radšej? „Opýtajte sa rodiča, ktoré dieťa má radšej,“ odvetil. Z Osadného cíti, že niektoré veci boli pripravené vopred, pritom ale dokumentárny film nie je o scenári, ale o živých ľuďoch, o dôvere medzi nimi a tvorcom, o vzájomnej interakcii.

M. Škop sa rád pozerá na dokumentárne filmy, ale v posledných rokoch sa venuje iba hranému filmu. „Urobil som doteraz dva (Eva Nová a Nech je svetlo – pozn. autora), dokončujem tretí – o komplikovanom vzťahu matky a dcéry. Vidím zmysel v zobrazení vzťahov rodičov a detí. Rodičia sú dôležití pre nás, čím sme, pre náš vývoj a to je téma, ktorá ma v hranej tvorbe zaujíma.“

Kameraman Ján Meliš je jediným s kým M. Škop na tomto poste v realizačnom štábe v doterajšej svojej tvorbe spolupracoval. „Som konzervatívny človek. Keď niečo dobre funguje, rozumieme si, niet medzi nami sporov, tak nevidím dôvod na zmenu,“ poznamenal s úsmevom.

Foto: Jozef Jurčišin, Artileria