Režisérka Mariana Čengel Solčanská vysvetľuje, prečo sa rozhodla nakrútiť film Štúr a zbaviť jeho príbeh školského stereotypu. Prezrádza tiež, prečo sa ho oplatí vidieť – ako silný príbeh o láske, voľbe a následkoch rozhodnutí, ktoré sú aktuálne v každej dobe.

Režisérka Mariana Čengel Solčanská (1978) je absolventkou kulturológie a politológie na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a réžie hraného filmu na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Obhájila rigoróznu prácu v odbore masmédií. Píše filmové scenáre, knihy a komentáre. Film Štúr je jej desiaty celovečerný hraný film. V kinách sme mohli vidieť jej filmy: Lietajúci Cyprián, Únos, Sviňa, Zakliata jaskyňa, Slúžka, Obhliadka, Miluj ma a odíď, Láska na vlásku, Tri zlaté dukáty. Vo voľnom čase rada maľuje. Patrí medzi výrazných predstaviteľov súčasnej slovenskej filmovej generácie.

Prečo ste si vybrali Ľudovíta Štúra a jeho nenaplnenú lásku k Adele Ostrolúckej? Ako dlho sa rodila myšlienka vzniku diela?

Štúr je pre mňa osobnou záležitosťou. Jazyk, ktorý kodifikoval, ohraničuje môj svet. Celé roky som sa počas štúdia odborných prameňov zbavovala jeho zjednodušeného školského obrazu. Tento film som mu dlhovala.

Scenár filmu vznikol na základe vašej knihy Milenec Adely Ostrolúckej. Držíte sa striktne predlohy, alebo vo filme nájdeme aj nejaké odklony či vynechanie častí?

Film je vernou adaptáciou románu.

Keď som čítala knihu, veľmi milo ma prekvapil štýl písania – autenticky ste ma preniesli do 19. storočia, do života zemianskych rodín na Slovensku. Zaskočil ma aj tragický koniec Adely a Štúra (obaja zomreli mladí) podľa skutočnosti.

Pri historických látkach je nám predsa všetkým jasné, že hovoríme o dávno mŕtvych ľuďoch. Nikto nie je nesmrteľný, ani vy, ani ja. Pri dejinných udalostiach nie je meradlom tragiky fakt, že osoba je zosnulá, ale povaha príbehu a vnútorná logika osudov.

Podľa čoho ste vyberali hercov a herečky? Dali ste príležitosť aj začínajúcim mladým hercom. Ako sa vám s nimi pracovalo?

Voľba hereckého obsadenia je vyslovene subjektívna záležitosť. Neexistuje univerzálny kľúč ani objektívne kritérium. Rozhodujem sa na základe vnútorného pocitu. S mladými hercami sa pracuje veľmi dobre – sú čistí, odhodlaní, ochotní, zraniteľní, a to je pre film nesmierne cenné.

Pre herečku Ivanu Kološovú, stvárňujúcu Adelu, ide o filmový debut. Štúra stvárňuje Lukáš Pelč, ktorý je zároveň aj producentom filmu. Bolo zložité vytvoriť medzi nimi filmovú romancu? V ktorých scénach ich zastupovali dabléri?

Lukáš nie je zdatným jazdcom na koni, takže v záberoch, kde Štúr cvála, sme použili dabléra. Lukáš má Ivanu rád a ona k nemu na pľaci vzhliadala – fungovali spolu veľmi dobre.

V akých lokalitách sa nakrúcalo? Sú vytvorené miesta aj pomocou vizuálnych trikov?

Nakrúcali sme na Liptove, v Šali, v Pezinku, v Bratislave, v Tatrách, vo Zvolene a v blízkom okolí. V každom historickom filme je nutná obrazová postprodukcia, pretože svet, v ktorom sa pohyboval Štúr, už nejestvuje.

Ktorá scéna je vaša najobľúbenejšia? Prečo sa divákom film oplatí vidieť?

Najviac ma dojíma obraz Hodžovsko-Hattalovskej kodifikácie slovenčiny. Štúr je krásny film. Má silný príbeh, ktorý sa vás dotkne. Je to film o láske, voľbe a následkoch rozhodnutí, ktoré pozná každý z nás, bez ohľadu na dobu, v ktorej žije. Obsahuje vášeň aj ticho, intímne momenty aj veľké dejinné zlomy, je nesmierne výtvarný a má skvelé herecké výkony.

Na čom sa vám pracovalo najľahšie a naopak najťažšie?

Ľahké nebolo nič, ale najpríjemnejší čas som strávila v procese prípravy nakrúcania a v strižni. Najťažšie bolo určite samotné nakrúcanie. Boli sme celé dni v zime, na nohách, pracovali sme pod obrovským finančným a časovým tlakom.

Ktorá osobnosť súčasnej kultúry vás inšpiruje?

Slovenskí spisovatelia Mária Bátorová, Denisa Fulmeková, Veronika Šikulová, Arpád Soltész, Jana Micenková, a potom generácia, ktorá je nesmierne vzdelaná a ktorá, žiaľ, postupne redne: Anton Baláž, historik Ivan Kamenec, básnik Rudolf Dobiáš, literárny teoretik Tibor Žilka alebo teoretička mediálnej kultúry Marta Žilková.

Ďakujem za rozhovor.

Zhovárala sa: Veronika Schwarzová

Fotografie: archív Marianny Čengel Solčanskej

Autor článku: Anton Faraonov