V rámci festivalu Nová slovenská hudba zazneli v Slovenskej filharmónii v premiére dve slovenské symfónie. Ticho, modlitbu a duchovnú hudbu dnes potrebujeme ako soľ. A veľmi dobre to vycítil aj dirigent Ondrej Olos.

Dramaturgia festivalu ani nemohla siahnuť po výstižnejších dielach. Dve rozsiahle skladby súčasných slovenských skladateľov – Ľuboša Bernátha a Lukáša Borzíka, ponúkli publiku osobnú výpoveď o viere, vnútornom svetle a sile ticha. Hoci každý zo skladateľov má odlišný hudobný jazyk, obaja zhodne reagujú na dobu v ktorej žijeme a hľadajú stíšenie prostredníctvom osobných výpovedí. Je to ich hlboká viera, ktorá sa nás priam živo a veľmi naliehavo dotkla a prinútila stíšiť sa vo všetkom tom marazme, ktorý dnes zažívame tam vonku. Slovenská filharmónia sa zmenila na akýsi hudobný svätostánok, schopný v ľuďoch opäť objaviť človečenstvo, pokoj a porozumenie.

Koncert zaznel pod dirigentskou taktovkou Ondreja Olosa, ktorý je stálym hosťujúcim dirigentom Slovenskej filharmónie. Úvod 33. ročníka festivalu Nová slovenská hudba (7. novembra 2025) ani nemohol byť v lepších a chápajúcejších „rukách“. Len máloktorý z dirigentov dokáže interpretovať súčasnú hudbu s pochopením, obsahom a najmä s porozumením duchovného odkazu diel. A pritom nájsť zvukovú homogénnosť telies – ako orchestra Slovenská filharmónia, tak i Slovenského filharmonického zboru. Olos nikdy neprekročil mieru dramatizmu a intimita interpretácie pod jeho vedením bola dychvyrážajúca a najmä, pravdivá. Duchovná hudba prestáva byť duchovnou v momente, keď poslucháč neverí jej interpretácii, nedokáže ju vtiahnuť do jej hĺbky a zmyslu textu. Práve v tomto sa Olos dôkladne pripravil. Tretím aspektom, ktorým prispel k ukážkovému stvárneniu diel súčasnej hudby, bola farebnosť. Tak v orchestri i v zbore.

Slovo si nepochybne zasluhuje aj dramaturgia. Na otvárací koncert festivalu Nová slovenská hudby spravidla čakáte zúrivé experimenty, obrazy súčasnej doby, nie pomocnú ruku v duchovnom svete a návod, ako ju prežiť. V Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie zneli diela dvojice slovenských skladateľov, ktorí píšu zrozumiteľnou hudobnou rečou, v zdanlivo simplicitných princípoch, no zavedú nás k hodnotám, na ktoré možno viac zanevierame, ako je vôbec prípustné v zdravej spoločnosti. Obaja dokázali, že symfónia sa dá poňať aj odlišným spôsobom, že podstata môže ostať rovnaká, no forma vie byť naplnená iným obsahom.

Bernáth Symfóniu č. 2 Via lucis – Cesta svetla pre miešaný zbor a orchester, ktorú dokončil v roku 2020, venoval svojmu priateľovi, muzikológovi Ladislavovi Kačicovi. Ten sa uvedenia, žiaľ, nedožil, no Bernáth si naňho spomenul láskavým slovom v programovom bulletine. Dielo pozostáva z troch častí – In principio erat Verbum, O nata lux de lumine a Et habebat in dexterra manusua. Jeho inšpiráciou boli úryvky z Evanjelia podľa Jána a zo Zjavenia sv. Jána. Skladateľ hovorí o tejto symfónii ako o začiatku novej koncepcie veľkých duchovných kantát - symfónií, v ktorých dominuje posolstvo sakrálneho textu a zbor je nositeľom slova. „Základným ideovým oblúkom, ktorý má zvýrazniť pointu celého diela, je výzva na nasledovanie svetla – apel k návratu k dialógu, pokoju a humanizmu medzi ľuďmi,“ uviedol.

Bernáthova hudba prekvapila modernými riešeniami a orchestrálnou farebnosťou. Ak jeho hudbu máme zafixovanú často ako tradicionalistickú, potom, takpovediac, od základu mení svoje vyjadrovacie prostriedky. V prvom rade to bola inštrumentácia. Od úvodného triangla, z absolútneho pianissima, cez tremolá sláčikových orchestrov, zrazu vrcholila hneď na začiatku. Nemalú dôležitosť prikladá Bernáth vokálnej zložke. Práve Slovenský filharmonický zbor sa stal tým najdôležitejším tlmočníkom. Priznám sa, hneď v úvode ma fascinovali farby, detailne prepracovaná dynamika a pregnantná rytmizácia na slabiky.

In principio erat Verbum – Na počiatku bolo slovo, úvodná veta Evanjelia podľa Jána, Novej zmluvy. Boli sme svedkami, ako z ticha a prázdna zrazu vzniká pohyb, svetlo a bytie. Nebolo to však len technické prevedenie, ktoré tak fascinovalo. Za hudbou a „slovom“ ste vskutku cítili obsah. A ďalej kajúcne doznávam, že som sa trikrát presvedčila v bulletine, či skutočne spieva Slovenský filharmonický zbor. Takto si predstavujem zvukovú kultúru, štýlovú čistotu, krásnu, jednoliatu zvukovosť a výrazovú hĺbku. Cez mezzoforte až po plné, objemné forte, no nie to obvyklé, pomenej kultivované, na aké sme boli v posledných rokoch zvyknutí. Zbor spieval ako vymenený. Pripravila ho zbormajsterka Petra Torkošová a nemalú zásluhu na celkovom výsledku mal dirigent Ondrej Olos. V druhej, kontrastnej téme prvej časti bol nositeľnom melodickej línie opäť zbor. Legáta speváčok boli príkladné, v dlhých líniách sa im darilo držať plynulosť a citeľná bola intonačná stabilita. Frázovanie malo dodržaný vnútorný oblúk, polyfonické party boli zreteľné, čisté a najmä: zbormajsterka a dirigent dosiahli nebývalú vyváženosť. Žiadna ostrosť sopránov, no kultivovanosť a rovnováha, v pianissimových partoch sa človeka priam bytostne dotýkala. Dynamika pritom nebola samoúčelná, ale organicky sledovala text a jeho význam (to sa na interpretácii okamžite pozná, či je text pochopený alebo sa interpretujú len noty a artikulačné a dynamické značky). Laicky povedané, konečne sme nepočuli jednotlivcov, ale celý zbor. Musíte uznať, táto zmena je zásadná. Olosovi sa v celom tomto komplexe inštrumentálnu zložku podarilo dostať do takej hladiny, aby priniesla farby a podčiarkla náladu, no pritom nerušila ústrednú kantilénu vo vokálnej zložke.

Jednu zo zásadných súčastí Bernáthovej druhej symfónie tvoria bicie nástroje. Pestrú paletu využil umne a dirigent ju dostal na povrch v miestach, kde inštrumentálna zložka tvorila medzihru. Dosiahol vyváženosť aj v dychových nástrojoch, nositeľom dramatickej zvukovosti boli plechové dychy. Aký zázrak, keď Slovenskú filharmóniu vedie dirigent, pri ktorom sa ani trombóny nedostanú do polohy, že by pôsobili zvukovo neúnosne, niekedy priam bolestivo. Pri tom všetkom držal napätie, na ktoré nadviazal organ. V tom momente Bernáth začal pracovať s kontrastnou (zvukovo i harmonicky) plochou, ktorá sa neustále v skladbe vracala. Bol to ostinátny moment, ktorý pôsobivo „rušil“ v krásne lyrických partoch.

Záver prvej časti bol spracovaním blízky chorálovej hudbe. Oprostená zložka inštrumentácie niesla celú ťarchu myšlienky na drevených dychoch (fagoty), v simplicitnom, no výrazovo nesmierne silnom motíve. To, čo však hraničilo s krátkymi, temnejšími epizódami, Bernáth namieril k novej zvukovosti, pritom to robil nenápadne a s absolútnou prirodzenosťou. Bol to apel na to, aby sme aj my opäť v sebe objavili pokoj a svetlo.

Na druhú časť využil večerný hymnus O nata lux de lumnie. Ide o jeden z najjemnejších a zároveň najhlbších latinských textov kresťanských hymnov, ktorý oslavuje Krista zrodeného zo svetla. Úvod vety bol jemný, priam éterický. Ku kontemplácii zobrazujúcej premenenie Pána prispela jednoduchá melódia v sláčikoch, polyfonicky rozvíjaná, lyrická flauta a napokon i dojímavý part zboru. Najviac ma bavili v tejto časti čisté intervaly a spôsob, akým s nimi Bernáth pracoval. Počuť rozložený akord s využitím základného tónu, oktávy a kvarty, bolo priam magické (ešte krajší však bol jeden skok, ktorý akoby vôbec nezapadal do tejto kostry, no pritom tvoril neuveriteľne homogénny prvok v celom tomto motíve). Najkrajšie vyzneli tieto prvky v sláčikových nástrojoch, najmä v závere druhej vety, kedy postupne oprostil skladateľ zvuk až do takmer nepočuteľného, čistého, jediného tónu. Práve v tichých, až meditatívnych pasážach dielo vyžarovalo silu a vnútornú koncentráciu.

Verš, ktorý využil v tretej časti, sa často objavuje v oratóriách, duchovných motetách či apokalyptických kompozíciách. Je to mystický a symbolický obraz zmŕtvychvstalého Krista, ktorý bol doslova žiarivý a plný lesku. V kontemplatívnej časti zboru sa opätovne objavil ostinátny motív. Svet konsonancie versus disonancie, čistota a jednoznačnosť melodických línií verzus stúpajúci, štvortónový motív v malých sekundách, ktorý priam rezonoval vo vnútri publika. Vo finále sme sa ocitli v plnom, všeobjímajúcom, nádherne vyváženom zvuku, s návratom k prvkom, ktoré sme počuli v úvode. Autor zvolil v závere aj veľkoleposť a monumentálnosť. Odhadnúť v tomto prípade intenzitu sa však podarí len zopár dirigentom – občas to zláka na nie veľmi príjemnú cestu opulentnosti. Tú si však Ondrej Olos nezvolil. Pochopil posolstvo Svetla Ľuboša Bernátha, ktoré bolo plné kontrastov, no tiež jasného odkazu. Hlboko dojaté publikum neprestávalo aplaudovať, tentoraz to bol niekoľkominútový potlesk a zaslúžený. Kompaktná, pochopená, precítená interpretácia, jasne členené motívy, skvelá práca dirigenta so zvukom, s hudobnými témami a farbami. A najmä forma naplnená obsahom – nositeľom ktorého bol aj zbor.

V druhej časti večera zaznela Symfónia Matka pre soprán, tenor, miešaný zbor a orchester od Lukáša Borzíka. Lepšiu dramaturgiu sme si ani nemohli priať. Všetci dojatí sa mali čas na chvíľu nadýchnuť cez prestávku, no zrejme by to bolo ešte efektnejšie bez nej. Len si to predstavte. Dve ohromujúce, zároveň tematicky a filozoficky náročné diela, ktoré vás len tak mimovoľne donútia k sebaspytovaniu. A bez pauzy!

Skladateľ ju začal písať v roku 2021 a venoval ju Panne Márii – Matke ticha. Dielo pozostáva z dvanástich modlitieb za čnosti ticha, zhudobnených na texty v slovenskom jazyku. Borzík čerpal inšpiráciu z ikony Mária, Matka ticha, ktorú vytvorila benediktínska sestra z kláštora Mater Ecclesiae na ostrove San Giulio v Taliansku. Kópiu ikony darovali v roku 2015 pápežovi Františkovi, ktorý dal pôvodnú ikonu o rok neskôr požehnať so slovami „Neubližuj nikomu svojimi ústami“. Ako hovorí autor, ikona zobrazuje Máriu s prstom na ústach, čo vysvetľuje ako výzvu, aby sme neohovárali a každému prejavovali citlivosť a lásku.

V súčasnej generácii slovenských skladateľov je práve Lukáš Borzík presvedčivým tvorcom duchovnej hudby. Dokáže vnímať modlitby v slovách a pretaviť ich verne a s pokáním do hudby. Borzíkova hudba je introspektívna, tvorená jemnými tonálnymi posunmi a krehkými orchestrálnymi farbami. Hneď v úvode využil energiu orchestra i zboru, sila tonálneho centra potvrdená intervalom tercie pretrváva počas celého diela. Aj v tom spočíval jeho magnetizmus. Od prvých tónov dokázala Borzíkova hudba prehovoriť k publiku. Jeho 12 zhudobnených modlitieb boli rozdelené nasledovne: Ticho, Počúvanie, Pokora, Radosť, Pozornosť, Čakanie, Vyváženosť, Poslušnosť, Stálosť, Čistota, Dôvera a Milosrdenstvo. V samom závere priniesol skladateľ jemný chromatizmus v harmónii, ktorý symbolizuje duchovnú premenu. Charakteristický zvuk Borzíkových diel hraničí s meditáciou. Jeho lineárne myslenie, len s nepatrnými pohybmi v melodike, je blízke k rozjímaniu. Ticho v jeho podaní bolo snivé a hĺbavé zároveň. Po úvodnom parte zboru nastúpil sólista Matúš Šimko a ako sólistka sa ďalej predstavila sopranistka Hilda Gulyásová.

Oba vokálne výkony boli vyrovnané a emotívne. Gulyásovej soprán dosahuje intonačnú čistotu a pre duchovnú hudbu potrebnú asketickosť. Farba, vyrovnanosť registrov a minimálne vibratový tón, dávajú duchovnej hudbe mimoriadnu autentickosť. Nesklamala ani tentoraz. Motív prvej modlitby bol neustále opakovaný, mal v sebe intenzitu, keď zaznelo Amen po prvý raz, nejeden z poslucháčov „nastúpil“ na vlnu duchovnej očisty (zdá sa to neskutočné, ale celá táto cesta sa konala v jednoznačnom in D).

Ondrej Olos nepoľavil v nastavených tempách. Hudbu kreoval len do prirodzených spomalení, ktoré z fráz vyplynuli. Spraviť z týchto modlitieb logický a pritom precítený, dobre vystavaný dramaturgický celok, je zárukou úspechu. V orchestri nechal zaznieť aj ten najmenší detail – vrstvenie zvuku (napríklad s partmi sólistov) možno nie je nič neobvyklé, no zahrať všetky vstvy bez otrockej presnosti, s plynulým dychom fráz, je vskutku umenie. Olos tento talent má. Vedel, kedy má nechať orchester stíchnuť, jeho pauzy nechávali v ľuďoch ďalej rezonovať monumentálne pasáže, no s istou vnútornou askézou a zdržanlivosťou. Napätie, ktoré dokázal po samý záver udržať, bolo fascinujúce. Jeho nástupy boli presné, no nebola to presnosť metronomická. Boli to modlitby, ktoré objímali presvedčivo a nepustili človeka myslieť na čokoľvek iné, len prežívať text, ponoriť sa do tichých, hlboko vnútorných modlitieb a záverečnej katarznej časti. Pritom všetkom Borzík toto dielo neuviedol ako manifest, rovnako tak ani Bernáth. Prepájala ich výpoveď, aj keď každého inou hudbou rečou. Vzájomná však bola túžba vnútorného dialógu, transcendentálny svet, ktorý možno nie je ľudskému oku zjavný, no cítime ho rovnako. Tak ako i dnešnú potrebu nájsť opäť pokoj a ľudskosť. Snáď sme tú elementárnu človečinu nadobro nestratili.

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak