Ľudská existencia nasáva prítomnosť sveta skrze zmysly, každým nádychom, každým dotykom, každým pohľadom. Výstava výberu z diela českej výtvarníčky Ivany Záleskej v Dome umenia Slovenskej filharmónie v Piešťanoch nás vyzýva stať sa okom, ktoré vníma a reflektuje zrkadlenie sveta, pričom sa príležitostne odváži nazrieť aj za javy vecí, takpovediac zostúpiť do hlbín bytia.

Ako píše francúzsky filozof Maurice Merleau-Ponty v slávnej eseji Oko a duch, ľudské telo sa dokáže zhutniť do vnímajúceho oka, môže sa na okamih stať čistým videním. Maliarstvo a výtvarné umenie sú jedinečnou príležitosťou uskutočniť toto unikátne a pritom tak organicky spontánne zjednotenie hmotného tela s vnímajúcim orgánom, s vidiacim okom.

Človek vo svojej podstate nie je ani vecou, ani čistým duchom, je duchom inkarnovaným v tele, ktoré pohľadom obýva svet. Svet totiž v pohľade očí vstupuje do nášho vnútra a doslova sa vplieta do tkaniva ducha, do štruktúr bytia. Merleau-Ponty práve na umení ukazuje toto mysteriózne preplietanie telesného „viditeľna“ s duchovným „neviditeľnom“. Vo francúzštine sloveso „enlacer“ vyjadruje objímanie sveta okom, zároveň aj podmienenosť funkčnosti oka okolitým svetom na spôsob dotýkania a láskania.

Piešťanská expozícia Ivany Záleskej nás krehkým hlasom pozýva k stretnutiu v prítomnosti autorky, jej diela a vnímajúcich očí diváka. Vzťah medzi človekom a svetom sa tak stáva priestorom prenikania do intimity autorskej výpovede, zážitku láskavosti darovaných vnemov skrze vystavené artefakty, jedinečnou skúsenosťou obdarovania. Vystavené dielo Ivany Záleskej je skutočným darom pre tých, ktorí vnímajú spirituálnu dimenziu života alebo sa ňou nechávajú osloviť. Je pozvaním vstúpiť Magickou bránou (názov vystaveného diela) do sveta nepoznaného, hoci tušeného. Vstúpiť do Chrámu duše je ako otvoriť bránu Paralelných svetov a piť v nich z prameňa živej vody. Ostatne, živly autorku vždy fascinovali a v jej tvorbe sú trvalo kontinuálne prítomné. Zemitosť pôdy, plynutie vody a vyžarovanie svetla pomáhajú autorke skúmať matériu, ale sú predovšetkým fundamentom, bazálnym podkladom pre jej dobrodružnú cestu spirituálnych analýz Životov duše.

Spontánny pohyb jej autorského vyjadrenia, ktoré je celoživotne inšpirované tvorbou jej otca akademického sochára Ivana Záleského, smeruje od fascinácie nielen šumavskou prírodou a od konkretistickej figurácie k abstrakcii, k figurálnemu zhutneniu významu a tvaru. V sochárskej tvorbe nezaprie tvorivé gesto, ktoré sa vyjadruje v betóne, pričom jej láska k patinovaniu podčiarkuje organický výraz figurálnych motívov, ktoré by iste potešili aj Augusta Rodine, Alberta Giacommetiho či Olbrama Zoubka. Dodajme len, že pre piešťanskú výstavu v Dome umenia SF vytvorila Ivana Záleská neprehliadnuteľnú plastiku Srdce propojená, v ktorej podporila silu autorskej výpovede experimentálnym kombinovaním portlandského cementu s pieskom carrarského mramoru, čím sa prihlásila k dedičstvu velikánov renesancie a baroka Michelangela Buonarottiho a Gian Lorenza Berniniho.

Pohyb oka usporadúva viditeľný svet. Akomodáciou sa pohyb mihotania ustaľuje na vnímanom objekte. Preniká do námetu diela, stáva sa stíšením, meditáciou, duchovnou stabilitou postupujúceho zjednotenia oka s vibrujúcimi farbami a tvarmi. Je však zároveň vykročením z tohto prvotne objaveného priestoru pokoja. Vykročením z našej egoity, z urputne budovanej individuality, keďže sa stáva otvoreným vnímaním, akceptáciou a prijatím okolia, krajiny, obrazu. Toto vykročenie zároveň otvára perspektívy dialógu – medzi mnou a dielom, mnou a autorom, nakoniec sa stáva aj možnosťou dialógu so sebou samým.

V jednom známom interview slávny argentínsky spisovateľ a slepý knihovník Jorge Luis Borges hovorí, že zrkadlá sú zvláštna vec. Zdvojujú svet, zmnožujú realitu, rozostrujú kontúry pravdivosti, vzývajú provokatívny svet fikcie a predovšetkým – zdvojujú samotu. Svet sa stáva v zrkadlení svojich obrazov labyrintom, chaosom, chladným dotykom nekonečna. Toľko Borges. Ivana Záleská v triptychu Zrkadlenie, ktorý taktiež vytvorila špeciálne pre piešťanskú výstavu v Dome umenia, poukazuje na iné prednosti zrkadlenia. Zrkadlo autorke nie je symbolom súčasného narcizmu, bezbrehej egoity, konzumného snobizmu a sebaobdivu. Naopak – je príležitosťou k sebapoznaniu a snáď aj zdrojom nového poznania štruktúr bytia. Židovská múdrosť európskych chasidov hovorí rečou jidiš, že svitá až keď je celkom tma. V hlbinách je tma, ale ako inak sa presadí svetlo? Autorka Ivana Záleská rozpráva svojim dielom príbehy o nádeji (Světlo se rodí ve tmě), bez ktorej by sa naša existenciálna samota uprostred vesmíru zmnožovala bez konca. Výstava Zrkadlenie ponúka iný príbeh, príbeh nádeje a svetla. Vidiacim okom skúsme doňho preniknúť.

Autorská výstava Ivany Záleskej Zrkadlenie, ktorá je súčasťou česko-slovenského festivalu Piešťanské rendezvous, je v Dome umenia SF Piešťany prístupná do 10. decembra.

Text pripravil: Peter Rusnák, kurátor výstavy (DU SF Piešťany)
Foto: Tomáš Hudcovič (DU SF Piešťany)