Estónsky skladateľ Arvo Pärt (nar. 1935) patrí medzi najvýraznejšie osobnosti súčasnej hudby, no jeho cesta k uznaniu nebola priamočiara. Jeho diela dnes zaznievajú v koncertných sálach po celom svete, no rovnako aj v sakrálnom priestore či vo filmoch, pretože ich čistota a duchovná sila oslovuje...

Estónsky skladateľ Arvo Pärt (nar. 1935) patrí medzi najvýraznejšie osobnosti súčasnej hudby, no jeho cesta k uznaniu nebola priamočiara. Jeho diela dnes zaznievajú v koncertných sálach po celom svete, no rovnako aj v sakrálnom priestore či vo filmoch, pretože ich čistota a duchovná sila oslovuje poslucháčov bez ohľadu na vek, kultúru či vierovyznanie. Nedávno sme si pripomenuli jeho nedožitých 90 rokov.

Pärt sa narodil 11. septembra 1935 v Paide v Estónsku a vyrastal v čase, keď krajina bola pod sovietskou nadvládou. V Paide strávil svoje prvé roky a v roku 1938 sa rodina Pärtovcov presťahovala do Rakvere, kde začal študovať hru na klavíri na hudobnej škole v Rakvere u Illeho Martina. Po absolvovaní strednej školy č. 1 v Rakvere (1954) pokračoval v štúdiu hudby na hudobnej škole v Talline u Velja Tormisa. Jeho štúdium prerušila povinná vojenská služba v Sovietskej armáde (1954 – 1956), po ktorej v roku 1957 pokračoval na Štátnom konzervatóriu v Talline u Heina Ellera, ktoré ukončil v roku 1963. Niekoľko diel, ktoré skomponoval počas svojich študentských rokov, stále patrí do oficiálneho zoznamu jeho skladieb: dve sonatíny (1958 – 1959) a partita (1958) pre klavír a orchestrálne diela ako Nekrológ (1960), Perpetuum mobile (1963) a Symfónia č. 1 (1963).

V rokoch 1958 až 1967 Pärt pracoval ako zvukový technik v Estónskom rozhlase. To boli aj roky jeho raných skladieb. Estónsku hudbu v 60. rokoch formovala celá generácia inovatívnych skladateľov s moderným prístupom. Okrem Pärta to boli Eino Tamberg, Veljo Tormis, Jaan Rääts a ich mladší nasledovník Kuldar Sink. Prostredníctvom ich hudby sa takmer súčasne do estónskej hudby dostali všetky najdôležitejšie štýly a kompozičné techniky 20. storočia: neoklasicizmus, dodekafónia, serializmus, sonorizmus, kolážová technika a aleatorika. Pärtove diela sa ukázali ako priekopnícke v mnohých z týchto oblastí: Nekrológ je prvý dodekafonický, Perpetuum mobile prvý sonoristický a Collage über B-A-C-H (1964) prvé dielo využívajúce kolážovú techniku v estónskej hudbe. Pärt sa stal jednou z popredných osobností sovietskej avantgardy. Napriek tomu žiadny z týchto štýlov v jeho tvorbe nezostal natrvalo ani ho dlho nezaujímal. Mnohé z jeho raných skladieb možno skôr považovať za experimenty alebo testovanie hraníc.

Najpozoruhodnejšou vývojovou líniou v Pärtových raných skladbách sú jeho koláže, ktoré sú v jeho prípade vyjadrené osobným a dramatickým spôsobom, odlišným od bežného hravého charakteru kolážovej techniky. Vo vybraných dielach proti sebe postavil dva hudobné, ale aj duchovné svety. Tieto svety opisuje, akoby boli oddelené hlbokou priepasťou, ktorú zároveň túži prekročiť. Pärtova dodekafónia predstavuje „neznesiteľnú atmosféru ostnatého drôtu“ celej modernistickej hudby a hľadanie krásy, čistoty a dokonalosti je vyjadrené štylizáciou barokovej hudby alebo konkrétnymi citátmi predovšetkým od Bacha, ale napríklad aj Čajkovského. Tieto diela svedčia o rastúcej vnútornej úzkosti a kríze skladateľa. Najextrémnejším a najdramatickejším z nich je Credo, skomponované v roku 1968 – je to konečné zrieknutie sa všetkých dovtedy používaných výrazových prostriedkov, zlomový bod v jeho tvorbe, ako aj v jeho živote.

Mnohé z jeho diel skomponovaných v 60. rokoch 20. storočia boli ostro kritizované, medzi iným neoklasicistická partita, ale predovšetkým dodekafonický Nekrológ. Škandál po premiére Creda však nespôsobil štýl kompozície, ale jej vnútorné posolstvo a výber textu, ako aj „nebezpečne“ silný vplyv na publikum (keď bolo dielo uvedené prvýkrát, publikum požadovalo reprízu). S textom v latinčine „Credo in Iesum Christum“ sa skladateľ otvorene a úprimne priznal k svojej náboženskej orientácii, čo bolo v tom čase považované za provokatívne a proti sovietskemu režimu. Credo bolo v podstate zakázané a Pärt, ako aj jeho hudba, sa na niekoľko rokov dostali do nemilosti.

Po týchto udalostiach bola filmová hudba jedinou oblasťou, ktorej sa Pärt mohol otvorene venovať. Skomponoval hudbu k mnohým filmom – napríklad „Ukuaru“ (1973, réžia Leida Laius), „Diamanty pre diktatúru proletariátu“ (1975, réžia Grigorij Kromanov), „Navigátor Pirx“ (1978, réžia Marek Piestrak), a tiež hudbu k animovaným filmom.

V Pärtovej tvorivej biografii roky 1968 – 1976 predstavujú obdobie krízy. Definitívne sa zriekol dovtedy používaných modernistických techník a výrazových prostriedkov, boli to roky hľadania osobného hudobného jazyka a nastala radikálna zmena jeho štýlu. „V tom čase som nevedel, že budem v budúcnosti vôbec môcť komponovať. Tie roky štúdia neboli vedomým zlomom, ale mučivým vnútorným konfliktom na život a na smrť. Stratil som vnútorný kompas a už som nevedel, čo znamená interval alebo tónina,“ spomínal Pärt o mnoho rokov neskôr.

Vo svojom novom hľadaní sebavyjadrenia sa Pärt ešte intenzívnejšie obrátil k starej hudbe a roky sa venoval štúdiu gregoriánskeho chorálu, školy Notre Dame a renesančnej polyfónii. Prvé náznaky tohto javu sa objavujú v jeho Symfónii č. 3 (1971). Bolo to tiež obdobie dôležitých udalostí v osobnom živote Arva Pärta, keď sa v roku 1972 oženil a vstúpil do pravoslávnej cirkvi.

Takmer desať rokov nevytvoril žiadne nové dielo. Toto „ticho“ bolo obdobím duchovného hľadania a hlbokej premeny. V roku 1976 sa Pärt objavil s novým a veľmi originálnym hudobným jazykom, ktorý nazval tintinnabuli (z latinského „zvončeky“). Hlavným elementom tintinnabuli sú jednoduché harmónie, jednotlivé pomaly doznievajúce noty alebo trojzvuky v jednej tónine pripomínajúce zvuk zvonov. Prvou skladbou, v ktorej Pärt túto techniku použil, bola klavírna skladba Für Alina. Táto technika sa stala jeho umeleckým podpisom a zdrojom meditatívnej, až mystickej zvukovosti. Nasledovali diela ako Cantus in Memory of Benjamin Britten (1977), Fratres (1977), Tabula rasa (1977) a Spiegel im Spiegel (1978). Vo svojom štýle tintinnabuli komponoval viac ako 40 rokov a ukázalo sa, že to bol bohatý a nevyčerpateľný kreatívny zdroj.

Pärt nevidí hudbu len ako estetickú záležitosť, ale ako duchovnú cestu. Často zdôrazňuje, že skladateľ má hľadať „jednoduchosť a pravdu“, nie komplikovanosť či efektnosť. Podľa jeho slov: „Hudba je ako ikona – nie je dôležité, ako vyzerá navonok, ale aké tajomstvo odhaľuje.“

Jeho tvorba vychádza z kresťanskej viery a liturgických textov. Duchovný rozmer jeho hudby je však univerzálny – nepôsobí len ako náboženská hudba, ale ako priestor na kontempláciu, stíšenie a návrat k podstate bytia.

Pärtove najznámejšie diela

Fratres (1977)

Táto skladba existuje v mnohých inštrumentálnych verziách (od sólových nástrojov až po orchester). Jej štruktúra stojí na princípe opakovaného ostinátneho rytmu a harmonického rámca, nad ktorým sa variuje melodická línia. Typickým prvkom je kontrast medzi pulzujúcim „večným rytmom“ a pomaly sa meniacimi harmóniami. Analytici upozorňujú, že základná forma je postavená na trojzvuku a jeho rozkladoch, ktoré sa neustále „obracajú ako kaleidoskop“.

Tabula Rasa (1977)

Koncert pre dvoje husle, sláčikový orchester a pripravený klavír je jedným z prvých diel v Pärtovom tintinnabuli štýle. Prvá časť (Ludus) pracuje s ostro rytmizovanými figuráciami huslí, ktoré evokujú dramatický dialóg medzi dvoma hlasmi – akoby „hra“ života. Druhá časť (Silentium) stojí na kontraste: rozvíja sa pomaly, v širokých oblúkoch, v ktorých sa akordy rozkladajú do ticha. Využitie pripraveného klavíra (s jeho tlmenými zvukmi) vytvára dojem, akoby hudba prichádzala „spoza závoja“. Hudobná forma v tomto diele nie je smerovaním k vrcholu, ale plynulým rozplývaním do mlčania.

Spiegel im Spiegel (1978)

Skladba pre husle (alebo violončelo) a klavír je jedným z najznámejších diel minimalizmu vôbec. Melodická línia (stupňovitý pohyb nahor a nadol) pôsobí ako nekonečné zrkadlenie, zatiaľ čo klavír hrá ustavične trojzvukové figúry v rovnomernom rytme. Táto extrémna jednoduchosť má silný psychologický účinok. Poslucháč vníma každý tón ako udalosť, každý interval ako vnútorný pohyb. Forma je symetrická, čo pripomína práve princíp „zrkadlenia“.

Passio Domini nostri Jesu Christi secundum Joannem (1982)

Pašie podľa sv. Jána sú jedným z Pärtových vrcholov. Na rozdiel od barokových pašií (napríklad Bachových), kde sa rozvíja dramatické dianie a árie, Pärt používa asketickú formu: recitatívny spôsob prednesu, modálne štruktúry a prísne viazanie hudby na latinský text. Rozprávač Evanjelia je vedený strohým recitatívom, kým postavy (Ježiš, Pilát) majú odlišné modálne polohy. Hudba nie je divadlom, ale liturgiou. Jej cieľom je meditácia nad textom, nie dramatický efekt.

Te Deum (1985)

Dielo pre tri zbory, sláčiky a pásku s kontinuálnym tónom predstavuje syntézu Pärtových vízií. Polyfónia sa spája s dlhými statickými plochami, čo vytvára dojem nadčasovej meditácie. Pärt rozdeľuje text do krátkych fragmentov, ktoré zhudobňuje repetitívne, čím text dostáva rytmus modlitby. Charakteristická je aj transparentnosť – napriek viacerým hlasom pôsobí hudba priezračne a pokojne.

Odkaz na iný článok - https://mojakultura.sk/partova-omsa-vznikla-vo-chvili-ked-sa-stary-svet-rozpadal-a-novy-bol-este-krehky/

Berliner Messe (1990)

„Berliner Messe“ (Berlínska omša) je liturgické dielo v latinčine, skladané rukou Arva Pärta na objednávku katolíckej cirkvi v Nemecku, ktoré malo premiéru v Berlíne pri príležitosti Turíc.

Dielo vzniklo v roku 1990, v období bezprostredne po páde Berlínskeho múru, keď starý svet komunistických režimov sa začínal rozpadávať a nový politický i duchovný poriadok bol ešte neistý. Táto situácia sa odzrkadľuje v atmosfére omše: je to modlitba za obnovu, slobodu a duchovnú jasnosť. „Omša vznikla vo chvíli, keď sa starý svet rozpadal a nový bol ešte krehký.“

“Berliner Messe” zahŕňa tradičné časti ordinária omše (Kyrie, Gloria, Credo, Sanctus, Agnus Dei), plus doma tam Pärt pridal dva alelujové verše a sekvenciu Veni Sancte Spiritus, spojené s liturgiou Turíc.

Sekvencia Veni Sancte Spiritus je podľa Kaljusteho charakterizovaná neuveriteľne čistou textúrou, postavenou prevažne na duete basu a sopránu, čo vytvára pocit otvorenosti, vzdušnosti a modlitby.

Credo v tejto omši je dôležitou časťou: Kaljuste spomína, že Credo v “Berliner Messe” znie radostne, v durovom znení, čo je v kontraste s častejším molovým, temnejším Credom v iných dielach Pärta.

Dirigent Kaljuste hovorí: „Duchovná podstata diela Arva Pärta spočíva v tichu, jednoduchosti a čestnosti – hlbokej snahe o pravdu a čistotu.“ Podľa neho ide o to, aby sa ponúkol priestor na vnútorné ticho, na pozornosť a prítomnosť – na stretnutie so sebou samým a s podstatou bytia.

Hudba Arva Pärta je dnes akýmsi „protiliekom“ na rýchlu, hlučnú a nepokojnú dobu. V jeho dielach sa poslucháč stretáva s tichom, pauzami, čistotou tónov a kontemplatívnym charakterom. To, čo by sa na prvý pohľad mohlo zdať ako jednoduchosť, je v skutočnosti priestor na vnútorné sústredenie a duchovnú skúsenosť. Tajomstvo Pärtovej obľúbenosti spočíva v jeho schopnosti osloviť priamo ľudské srdce. Nepotrebuje zložitú formu ani technickú prepracovanosť, aby sprostredkoval silnú duchovnú skúsenosť. V dobe, keď mnohí hľadajú vnútorný pokoj a zmysel, jeho hudba ponúka priestor na stíšenie, modlitbu či meditáciu.

Spracovala redakcia mojakultura.sk, zdroj: www.arvopart.ee, wikipedia

Titulná foto: Wikipedia