Pred časom sme sa mohli domnievať, že film Hore je nebo, v doline som ja bude nenápadná debutantská snímka mladého slovenského autorstva, ktorej kvality si obecenstvo bude musieť overiť po distribučnej premiére. Lenže o túto snímku bol veľký záujem aj dlho pred oficiálnym uvedením do kín. Na filmovom festivale v Tokiu sa film tešil veľkej pozornosti, v Karlových Varoch bol uvedený v rovnakej kategórii ako Duchoň či Karavan a na piešťanskom Cinematiku sa sedelo aj na schodoch, len aby sa všetci diváci a diváčky vošli do sály. Aj tak ich zhruba dvesto zostalo stáť vonku pred kinom, vrátane mňa. Film režisérky a scenáristky Kataríny Gramatovej má totiž niekoľko funkčných rovín, ktoré zaujmú už na prvé počutie. Vďaka tomu by sa z debutu, festivalového titulu, mohol napokon stať divácky film.

Synopsa filmu Hore je nebo, v doline som ja: Enrique má pätnásť a žije so svojou babkou na dedine uprostred hladovej doliny, kde sa život tak trochu zastavil. Na ulici vidieť len starých ľudí a niekoľko detí. Všetci ostatní odišli za prácou a životom preč. Podobne je na tom aj Enriqueho mama, ktorá sa domov vracia len zriedkavo a nepravidelne. Ako dôvod uvádza vždy to, že sa snaží zarobiť peniaze. Enriquemu nezostáva nič iné, ako túlať sa s kamarátmi po okolí a plniť mamine požiadavky v nádeji na lepšie zajtrajšky. Až kým nezistí, čím sa jeho mama v skutočnosti živí.

Čím tematicky bohatá snímka zaujme okamžite, je jej herecké obsadenie. Režisérka Katarína Gramatová a producent Igor Engler našli hrdinov pre svoj film ešte skôr, než mali hotovú predstavu o príbehu. Štvorica chlapcov z dediny pred garážou opravuje babetu, koluje si jednu cigaretu a vedie jednoduché rozhovory o živote. Takýto obraz bol spúšťačom tvorby filmu a podobné výjavy zostávajú jeho podstatným obsahom. Snaha o pravdivosť vnáša do diela istú mieru dokumentarizmu, nie však toľko, aby sme zapochybovali o hranom formáte. No zámer bol dosiahnutý. Dialógové obrazy zamerané na ústrednú štvoricu chlapcov pôsobia ako sebavedomé improvizácie zachytené v reálnom čase. Nebyť strihu, aj by som uveril, že sa mladí predstavitelia dokázali pred kamerou uvoľniť natoľko, že na ňu celkom zabudli a viedli medzi sebou typické podpichovačné debaty. Každý z chlapcov je trochu iný, má špecifickú reč, vzhľad alebo vystupovanie. Autorka strávila veľa času pozorovaním a zachytávaním filmových momentov ich bežného života. Následne tieto momenty pre film rekonštruovala s tými istými nehercami. Výsledkom je séria autentických obrazov, ktorým budete veriť, pretože ste ich sami zažili alebo kedysi videli na ulici.

Hore je nebo, v doline som ja je film o dospievaní v špecifickom prostredí, s akým sa však veľa ľudí na Slovensku bude vedieť stotožniť. Sídliskové sociálne drámy už poznáme, toto je ich dedinský ekvivalent, no omnoho citlivejší a bez zámeru raniť za každú cenu svojho diváka. Alkohol ani drogy tu prekvapivo nehrajú rolu, postavy nerobia fatálne rozhodnutia, nečakajte preto žiadny ohňostroj ubíjajúcich emócií. Chlapci sa potulujú po okolí a najčastejšie sa bavia o motorkárskom zraze, kam by sa radi vydali. Sú to drobné, ale predsa veľké ciele v živote tínedžera, ktorý bežne nevidí za horizont svojho bydliska. S chýbajúcimi peniazmi si kamaráti vedia poradiť, často aj vtipným spôsobom. S chýbajúcimi príbuznými je to už ťažšie.

Ďalšou rovinou snímky je originálne navrhnutý vzťah matky a syna. Ide o komplexný konflikt, ktorý si vyžaduje plné divácke sústredenie. Tajomné zamestnanie Enriqueho matky Martiny má vplyv nielen na ňu, ale aj na jej syna a koniec-koncov na celú dedinu. Jej mladistvý vzhľad napovedá, že s pätnásťročným Enriquem nemá klasický rodičovský vzťah vyplývajúci z generačných rozdielov. Eva Mores v úlohe Martiny stvárňuje ženu s nejasnými úmyslami – stále nie celkom dospelé dievča, zároveň dosť chytré na to, aby viedlo dvojaký život. Enrique ju potrebuje, no v priebehu filmu zisťuje, že na zozname matkiných priorít možno nie je na prvom mieste. Zápletka medzi nimi je napísaná tak, aby rozprávanie nebolo otravne vysvetľujúce, súvislosti si preto občas treba domyslieť. Tvorcovia k tomu poskytnú všetko potrebné.

Je osviežujúce, ako sa režisérka vyhýba veľkým gestám a zvratom a namiesto toho tká stabilný a zaujímavý príbeh z bežných situácií zo života v sociálne znevýhodnenom prostredí, pričom nejde o prvoplánové motívy. Vidieť, že sa autorka látke venovala s veľkým a osobným záujmom.

Dramatický náboj filmu občas rozčerí stojatú hladinu príbehu, ale nikdy neprinesie zásadný obrat či prekvapenie. Dráma sa odohráva predovšetkým vo vnútri ústredného hrdinu. Medzi postavami – či už v rodine, alebo medzi kamarátmi – sa prirodzene objavia rozkoly, ktoré Enrique prežíva a ja ako divák som čakal na moment, kedy to napätie v ňom povolí a hrdina vybuchne. Udialo sa to oveľa neskôr, než by som z dramaturgického hľadiska očakával, čo film trochu pripravilo o energiu, kus drámy uprostred príbehu, ktorá lepšie udrží diváka v pozore. Uspokojivý moment vzdoru u Enriqueho napokon nastane a hrdina sa dokáže čiastočne oslobodiť od negatívnych vplyvov.

Potešila ma aj úloha ako ušitá pre herečku Janu Oľhovú, ktorá je už známa svojou sympatickou a neúnavnou snahou pomáhať mladým filmárskym talentom a študentom pri ich náročných začiatkoch.

Dráma Hore je nebo, v doline som ja je vydarený debut dokazujúci, že mladé filmárky a filmári nehľadajú pre svoje prvotiny len senzácie, ale dokážu ísť za dobrým príbehom aj oveľa hlbšie do útrob slovenskej spoločnosti.

Matúš Trišč

Zdroj foto: Filmtopia