Nový film režisérky Kataríny Gramatovej s názvom Hore je nebo, v doline som ja rozpráva príbeh štyroch chlapcov žijúcich v hladovej doline na Slovensku, kde obyvateľov dlhodobo trápia nedostatočné pracovné príležitosti. Chlapcov si zahrali miestni neherci, ktorí tvorcov pri obhliadkach inšpiroval...

Nový film režisérky Kataríny Gramatovej s názvom Hore je nebo, v doline som ja rozpráva príbeh štyroch chlapcov žijúcich v hladovej doline na Slovensku, kde obyvateľov dlhodobo trápia nedostatočné pracovné príležitosti. Chlapcov si zahrali miestni neherci, ktorí tvorcov pri obhliadkach inšpirovali svojimi rozhovormi či jazdou na babetách. Snímka zobrazuje univerzálny problém "zabudnutých regiónov", odkiaľ sa ľudia museli odsťahovať za prácou alebo si nájsť iné, občas pochybné spôsoby obživy. Producent filmu Igor Engler, ktorý je študentom National Film and Television School v Londýne, v rozhovore vysvetľuje, prečo sa téma dotkla aj publika na zahraničných filmových festivaloch aj čo je najdôležitejšie na práci filmového producenta. 

Ako ste sa spolu s režisérkou Karatínou Gramatovou dopracovali k nápadu nakrútiť film Hore je nebo, v doline som ja? 

Katku oslovili dve kamarátky s témou bývalých sklárni v regióne Malohont, ktoré tam fungovali celé desaťročia – od Rakúsko-Uhorska, cez obdobie socializmu, až do privatizáciu v mečiarizme, kedy skončili. Uvažovali nad dokumentárnym filmom o tomto objekte. Film sa mal zaujímať o význam sklární pre región. S Katkou sa poznám od strednej školy a zavolala si ma, aby som si to miesto išiel pozrieť spolu s ňou. Keď sme si prišli pozrieť sklárne v Utekáči, pochopili sme, že už pre miestnych a obyvateľov z okolia nie sú témou. Ľudia sa cez to jednoducho preniesli a našli si iný spôsob obživy.

Postupne sme sa o živote ľudí z regiónu dozvedeli viac a narazili sme na prípad jednej ženy, ktorá sa napokon stala inšpiráciou pre náš film. Potom Katka narazila na miestnych chlapcov, ktorých sme oslovili s ponukou účinkovať vo filme. Námet teda vznikol kombináciou toho, čo zistila Katka, čo som zistil ja a čo sme napokon spojili. Katka následne napísala scenár.

Ani na moment si nezapochyboval o voľbe nehercov? 

Obsadiť ich do filmu bolo kľúčové. Od momentu, kedy sme ich prizvali do spolupráce, sme nepotrebovali nič meniť. Chcem dodať, že tak, ako chlapcov vidíš vo filme, takí sú aj v skutočnosti. To je na tom zaujímavé.

Kedy si si bol ako producent istý, že z tohto námetu vznikne celovečerný film? 

To sa stalo tiež veľmi rýchlo. Hneď ako sme našli tému a chlapcov, som tento príbeh porozprával producentovi Ivanovi Ostrochovskému a jemu sa to zapáčilo. To som považoval za znak toho, že sme natrafili na niečo zaujímavé. On ma ako správny mentor viedol k tomu, aby som si na vývoj námetu podal žiadosť o štipendium. 

https://mojakultura.sk/hore-je-nebo-v-doline-som-ja-slovensky-debut-ktory-prerastol-ocakavania/

Pred časom si mi spomínal, že bolo dôležité, aby chlapci počas vývoja filmu nezostarli. Preto bolo nutné film nakrútiť čím skôr. Na Slovensku to však nie je také jednoduché. Celovečerné filmy vznikajú aj 5-6 rokov. Necítil si pri plánovaní priveľký tlak? 

Keď sme svoj námet prezentovali, mali sme tri hlavné argumenty. Prvý bol ten, že je to dôležitá téma, ktorá si zaslúži filmové spracovanie. Druhý argument bol, že protagonisti sú mladí a my tiež, pamätáme si, aké to bolo tráviť leto vonku. Tiež som mal babetu a vozil sa na nej hore-dole, lebo som nevedel, čo mám robiť počas leta. Tretí argument bol, že to musíme nakrútiť hneď teraz, inak nám chlapci vyrastú a už to nebudú deti. Preto sa musím poďakovať Audiovizuálnemu fondu za rýchly proces. Štipendium, podpora pri vývoji aj pri produkcii a postprodukcii, to všetko nám vyšlo na prvýkrát. Čo nie je bežné. Myslím si, že naše tri argumenty rozhodli. Musím preto pochváliť činnosť všetkých dôležitých inštitúcii, ktoré nám dovolili tvoriť, hoci odvtedy už značne zmenili svoje smerovanie.

Spomínal si, že sa s Katarínou Gramatovou poznáš od strednej školy. Ty si skončil Súkromnú školu umeleckého priemyslu filmovú v Košiciach. Boli ste spolužiaci? 

Áno. Dokonca, v deň košickej predpremiéry nášho nového filmu sme boli na túto školu pozvaní robiť masterclass. Takže z toho mám veľmi čerstvé dojmy. 

Ako si si na strednej škole predstavoval svoju filmovú kariéru?

Nemal som konkrétnu predstavu. Na základnej škole som sa neučil veľmi dobre, bežné predmety mi nešli. Takže som mohol pokračovať buď na športovom gymnáziu, alebo sa venovať tomu, čo ma baví a to bola fotografia. Chcel som študovať vizuálne umenie. Zrazu som bol na filmovej škole, kde sme mali všetci rovnaké záujmy a mali sme skvelých učiteľov, skúsených filmárov. Mohli sme tam tráviť veľa času, pokojne tam aj do večera sledovať filmy. Je to škola zameraná výlučne na film, takže mi jasne zadala ďalšie smerovanie. 

Teraz študuješ filmovú produkciu na National Film and Television School v Londýne. Už máš asi lepšiu predstavu o tom, čo budeš po škole robiť, alebo nie? 

Stále nemám úplne presný plán, ale snažím sa na sebe pracovať. Len nedávno som skončil svoju trojtýždňovú prax v spoločnosti Heyday Films, ktorú založil David Hayman. Ten je v súčasnosti asi najžiadanejším filmovým producentom na svete. Je to človek, ktorý si prečítal knihu Harry Potter a povedal si, že by z toho bol dobrý film. Následne nakrútil celú sériu. Taktiež nakrútil filmy ako Gravity, Barbie, Paddington, teraz bude robiť nového Jamesa Bonda aj posledný film Quentina Tarantina. Myslím, že lepšia škola pre producentov už nie je. 

Zaujímajú ťa takéto veľké produkcie? 

Úprimne, mňa zaujíma európsky film a chcel by som pokračovať v takej tvorbe. Zároveň by som však rád okúsil väčšiu produkciu. Chcel by som si vyskúšať pracovať na diváckom filme, ktorý má rozpočet aj 150 miliónov dolárov. Som si istý, že sa mi to nebude páčiť, ale skúsenosť by to bola veľmi cenná. 

Vyhovuje ti viac systém podpory kinematografie, aký máme napríklad na Slovensku?

Nie som si istý, ako je to teraz, pretože o podporu z AVF som naposledy žiadal pred niekoľkými rokmi. Stále si však myslím, že je jednoduchšie získať podporu tu, než napríklad v Anglicku. Aj ten najmenší film je v Anglicku okrem štátu podporovaný aj inými zdrojmi. A vždy je zásadný úmysel vrátiť tie peniaze späť. Nevravím, že sa o to isté nesnaží aj Audiovizuálny fond, no nie je to tak prísne. Na Slovensku môžete dostať podporu aj vtedy, keď od začiatku máte v úmysle nakrútiť festivalový film. 

Posledné roky sa Slovensku vypláca nakrúcať festivalové filmy. Stále viac titulov sa objavuje na prestížnych zahraničných festivaloch. Čo sa zmenilo? Sú naše filmy lepšie a producenti šikovnejší? 

Naša kinematografia sa určite posúva dopredu. Snaží sa nájsť nový trend. Určite je to aj preto, že sa inšpiruje filmami z iných krajín. Dostať sa na festival znamená správne skombinovať niekoľko vecí. Náš debut sa dostal do hlavnej súťaže festivalu v Tokiu aj na festival v Karlových Varoch, Karavan sa dostal do Cannes, Otec na festival v Benátkach a podobne. Niečo robíme dobre, aj keď to nie je jednoduché pomenovať. No určite by sme v tom mali pokračovať.

Prečo je dôležité vyvážať filmy na festivaly, aj v prípade, že na Slovensku si taký film nenájde veľa divákov? 

Na filmových festivaloch v zahraničí môžeme prezentovať to, ako u nás rozprávame príbehy. Preto je dôležité podporovať vznik nových filmov. Ide o to, aby sme oboznámili svet s tým, čo tu zažívame a ako o tom dokážeme hovoriť. Náš film Hore je nebo, v doline som ja je dobrý príklad. Je to domáci film, reflektuje veľmi špecifickú tému naviazanú na určitý región na Slovensku. Zároveň je v niečom univerzálny. Je tam komplikovaný vzťah matky a syna, s ktorým sa dá ísť všade. Fungovalo to aj v Japonsku. Pre japonského diváka je veľmi zaujímavé sledovať príbeh z tak vzdialenej krajiny a vidieť s čím sa v živote stretávame. 

Čo ešte hovorili japonskí diváci na váš film? 

Prekvapilo nás, že v Japonsku veľa divákov chápalo situáciu ľudí v slovenských hladových dolinách. Výstavbou rýchlovlakov sa tam totiž zrušilo veľa vlakových staníc a mnohé malé dediny zostali odrezané. Poškodilo to turizmus, skomplikovalo to ľuďom cestovanie za prácou. Niečo podobné sa stalo aj obyvateľom dediny v našom filme. 

Producent filmu Otec Anton Škreko nedávno zavtipkoval, že dostať film na festival do Benátok bolo možno ešte náročnejšie ako ho nakrútiť. Zažil si ako producent niečo podobné? 

Nie, pretože na festivale sa nemôže stať, že ti na diaľnici auto zrazí detského herca. Mali sme pri nakrúcaní pár extrémnych situácií, ktoré boli stresujúce. Samozrejme mali sme tam záchranné zložky, všetko bolo bezpečné. No aj tak to bol stres. Dostať film na festival nie je taký stres. 

Úprimne si myslím, že dostať sa na festival je trochu aj o náhode. Určite pomôže ak máš dobrý film a ak je to debut. Každý festival sa snaží objavovať veľké talenty, preto dávajú priestor debutantom. No veľa záleží od ostatných filmov či od aktuálnej témy festivalu.  

Tvoj film bol uvedený na festivale v Tokiu, v Pekingu, v Šanghaji, V Karlových Varoch aj na festivale Cinematik v Piešťanoch, no zo sociálnych sietí to vyzerá, že najviac emotívna bola premiéra v mieste nakrúcania.

Chceli sme spraviť ďakovnú projekciu pre domácich v Utekáči, kde sme film nakrúcali. Žiaľ, v dedine nie je kino. Naozaj sme to nechceli robiť štýlom, že vezmeme projektor z učebne informatiky a pustíme im film na tabuli. Preto sme sa rozhodli usporiadať premiéru v Kokave nad Rimavicou v Starej škole Kokava, ktorá je vzdialená dve minúty autom od Utekáča. Prišlo vyše štyristo divákov, čo bolo úžasné. 

Zažil si pri práci na filme niečo, na čo ťa škola nepripravila?

Na väčšinu z tých vecí som sa necítil byť pripravený. Asi preto, že som stále študent. Práca producenta má rôzne podoby a formy. Všade to funguje inak. No som si istý, že štúdium ma na prácu pripravuje dobre. Určite mi veľa dala aj Akadémia umení v Banskej Bystrici, kam som chodil spolu s tebou. Neviem úplne konkretizovať, ktorá škola ma čo naučila. Určite však bolo dôležité, že som spoznal Ivana Ostrochovského, ktorý ma veľa naučil už len tým, že mi dovolil sledovať ho pri práci. Najdôležitejšie na práci producenta je zniesť ťarchu zodpovednosti. Producent je zodpovedný za všetko, za peniaze zo štátnej podpory, za neplnoletých hercov, skrátka za všetko. Dá sa naučiť to znášať, ale je dobré, ak to má človek v sebe.

Za rozhovor ďakuje Matúš Trišč

Zdroj foto: Archív Igora Englera