Festival Bratislava v pohybe je najväčší medzinárodný festival súčasného tanca na Slovensku. Divákom ponúka diela špičkových súborov a umelcov z oblasti súčasného tanca z Európy a Ameriky a významnou mierou sa podieľa na rozvoji tanečného umenia na Slovensku. Vznikol v roku 1997 a počas svojej hi...

Festival Bratislava v pohybe je najväčší medzinárodný festival súčasného tanca na Slovensku. Divákom ponúka diela špičkových súborov a umelcov z oblasti súčasného tanca z Európy a Ameriky a významnou mierou sa podieľa na rozvoji tanečného umenia na Slovensku. Vznikol v roku 1997 a počas svojej histórie prezentoval viac ako 250 súborov a umelcov z vyše 29 krajín. Okrem predstavení v hlavnom programe realizovali organizátori viac ako 96 sprievodných podujatí. S dramaturgičkou a umeleckou riaditeľkou Mirkou Kovářovou, ktorá stála pri zrode Asociácie súčasného tanca a do roku 2020 bola i výkonnou riaditeľkou medzinárodného festivalu súčasného tanca Bratislava v pohybe sme sa porozprávali o programe tohto ročníka.

Od 6. do 25. októbra 2025 vystúpia na festivale Bratislava v pohybe počas deviatich večerov umelci a súbory zo Španielska, Poľska, Nemecka, Francúzska, Slovenska, Veľkej Británie, Kanady a Spojených štátov amerických. Medzinárodný festival súčasného tanca Bratislava v pohybe prinesie na jeseň do hlavného mesta legendy tanečnej scény, medzinárodne oceňovaných choreografov aj mladé talenty. Ako prebieha výber jednotlivých súborov, resp. čo je primárnym impulzom na pozvanie tvorcov na festival ?

Základom výberu programu festivalu je umelecká kvalita inscenácií z hľadiska dramaturgie, tanečnej interpretácie, ale vyberám ich i na základe toho, či idea a zvolené prostriedky jej vyjadrenia sú komunikatívne, teda či to, čo predstavíme, má kvalitu a schopnosť osloviť naše publikum. Diela sa snažím všetky vidieť naživo, ale nie vždy sa mi to z rôznych dôvodov podarí. Za tie roky čoraz viac dôverujem svojmu úsudku a skúsenosti. V rámci siete Aerowaves vyberáme umelcov len na základe videí a až potom ich vidíme naživo na Spring Forward festivale. To ma v tomto ohľade, teda mojej schopnosti posúdenia kvality a vyznenia inscenácie z videa veľa naučilo. V prípade, že sa mi niečo páči a mám určitú pochybnosť, viem to skonzultovať s kolegami zo zahraničia, ktorým dôverujem a ktorí dielo osobne videli.

Predpokladám, že organizačný tím festivalu zvažuje aj balans medzi zúčastnenými krajinami, resp. chce prezentovať tie, ktoré divák ešte v Bratislave nevidel. Zažili sme aj situácie, že bol festival zameraný na dôraz jednej krajiny (napr. Španielsko 2024), alebo opakovanie niektorého súboru počas festivalových výstupov v priebehu rokov (Ultima Vez, Belgicko, 2014, 2023). Je spektrum krajín dôležité pri výbere, alebo uplatňuješ skôr iné kritériá, ako je žáner, štýl, kvalita tancovania, kredibilita tvorcov, tematické zameranie choreografií ?

Posledné štyri roky sme dramaturgiu zamerali na určitý región, resp. krajinu. Po Izraeli, Belgicku a Španielsku našim zámerom bolo predstaviť v tomto ročníku primárne diela umelcov z USA a Kanady. Veľké súbory musíme vyberať niekedy aj viac ako rok dopredu a prihliadame pritom na naše finančné možnosti, nemáme ani náznakom rozpočet ako napríklad náš rakúsky sused ImPulzTanz. Svet sa medzičasom tak trochu obrátil naruby a spoločensko-politické okolnosti narušili naše plány. Bez podpory krajín, z ktorých umelci prichádzajú ich účasť nevieme odfinancovať. Podpora zo strany USA neprišla, a tak sme museli v tomto roku byť viac kreatívne a spojiť sily aj s inými krajinami. Ale verím, že Lucinda Childs a Miki Orihara sú viac než dôstojnými reprezentantkami tradície a súčasnosti tanca v USA.

Asociácia Bratislava v pohybe je zastúpená tebou, ako partnerom v sieti Aerowaves, (platforma pre objavovanie súčasného tanca v Európe – pozn.red.), od roku 1999. Je táto platforma jednou z určujúcich pri dramaturgii programu festivalu ?

Ako si spomenula, Aerowaves je platforma na objavovanie, konkrétne nových talentov súčasného tanca krajín Európy. Táto sieť im vďaka podpore z Európskej únie pomáha presadiť sa na medzinárodnej scéne. Ako partneri projektu predstavujeme na festivale každý rok dvoch umelcov z TOP 20 výberu. Aerowaves platforma nie je v dramaturgii určujúca, skôr dopĺňa a spestruje program festivalu. Popri etablovaných skupinách a umelcoch nám umožňuje obohatiť ponuku a predstaviť mladé choreografické talenty a ich svieži pohľad a umelecký prejav.

Festival Bratislava v pohybe sa blíži pomaly k svojej tridsiatke. V jeho počiatkoch sa profiloval skôr ako experiment, ktorý navštevoval okruh divákov zaujímajúci sa o súčasný tanec. Diela, ktoré boli odprezentované mali síce vysokú tanečnú a intelektuálnu úroveň v rámci svojej pohybovej estetiky, neboli však možno celkom akceptovateľné, resp. stráviteľné pre širšie publikum. Stále častejšie sme mohli vidieť nielen choreografie sústredené výlučne na tanec, ale aj komplexné tanečné divadlá, ktoré implantovali do svojich diel spektrum ostatných zložiek, výtvarnú výpravnosť, použitie rekvizít, spevu, alebo hovoreného slova... Ostatné ročníky prinášajú akýsi vyvážený pomer kvality a zároveň aj atraktivity pre bežného diváka. Vznikol tento stav prirodzene, alebo bol zámerom predstaviť svetové podoby súčasného tanca väčšiemu okruhu auditória ?

Myslím, že tak ako na  vývoj človeka, tak aj na vývoj festivalu vplýva mnoho faktorov. Za tých skoro 30 rokov sa zmenilo veľa vecí. V prvom rade sa vyvinul súčasný tanec a jeho mnohoraké formy, teda je si z čoho vyberať. Výrazne k stabilizácii festivalu prispel FPU a systém trojročnej podpory, lebo keď viete s čím finančne môžete na najbližšie tri roky počítať, viete osloviť kvalitné a etablované skupiny, ktoré si program turné robia minimálne rok dopredu a tak isto  nám tento systém umožnil hľadať si dostatočne vopred i partnerov na kofinancovanie. Podstatným faktorom vývoja umeleckej ponuky festivalu bolo získavanie si dôvery publika, lebo ak stabilne prinášate kvalitu, tak vám diváci začnú veriť, vracajú sa a to je podstatné. Môže sa stať, že niekedy úplne nerozozniete ich strunu, ale to sa pri vnímaní súčasného umenia môže stať, ale vždy je dôležitá tá umelecká kvalita a tá generuje dôveru a tým sa stabilizuje a rozrastá náš okruh divákov. Veľkú zásluhu na tom má i náš PR tím na čele s výkonnou riaditeľkou festivalu Katarínou Figula. Stále hľadajú inovatívne spôsoby ako diváka osloviť a urobiť súčasný tanec dostatočne atraktívnym.

Program 29. ročníka prináša škálu tém, ktoré odrážajú súčasné spoločenské dianie v medzinárodnom kontexte, správanie človeka v rôznych životných situáciách, reakcie na technologické trendy, fungovanie vo virtuálnom svete, ale aj presah k nadčasovým témam. Okrem tanca, festival rieši aj šport, feminizmus, queer tematiku, trendy internetu, ale aj témy zrelosti a starnutia, dokonca smrť. Vyplynuli témy z prirodzeného výberu choreografií, ktoré ťa v prieskume z umeleckého hľadiska zaujali, alebo sú to práve témy, ktoré cielene profilujú charakter tohto ročníka festivalu ?

Výber choreografií bol prirodzený, hľadala som v okruhu USA a Kanady. Keď sa ukázalo, že niektoré veci, tak ako som si ich vysnívala sú nedostupné, hľadala som alternatívy. Guy Nader a Maria Campos sú umelci, ktorých som už dlhšie sledovala, pracujú s kontaktnou improvizáciou pri tvorbe pohybového materiálu, a tam som našla súvislosť s americkým dedičstvom. Obaja umelci s Aerowaves výberu sú veľmi špecifickí vo forme a prinášajú netypické témy. To, že Dance On Esemble má na repertoári choreografie Lucindy Childs som sa dozvedela vďaka tomu, že boli minulý rok na Tanzmesse a poznajúc náš fokus na USA ponúkli zo svojho repertoáru Diela Lucindy s tým, že v tomto roku v júli bude premiéra jej nového duetu. Neváhala som... Povedala by som, že k vytvoreniu konečného programu festivalu bolo treba jasnú víziu a popri tom veľkú dávku flexibility a poznania aktuálneho diania na medzinárodnej scéne, no a aj kúsok šťastia.

Bratislava v pohybe uvedie choreografie americkej priekopníčky postmoderného tanca Lucindy Childs, ktorej diela uvidí slovenský divák v Bratislave po prvýkrát, ako aj choreografie oceňovanej libanonsko-španielskej dvojice Guy Nader & Maria Campos. Zároveň predstaví  nemecký súbor tanzmainz s choreografiou renomovaného autora Moritza Ostruschnjaka. Mohla by si bližšie charakterizovať tieto choreografie a zadefinovať ako došlo k spolupráci s týmito oceňovanými tvorcami ?

Moritz Ostruschnjak bol pred niekoľkými rokmi súčasťou Aerowaves výberu a odvtedy sa jeho kariéra úspešne rozvíja na medzinárodnej scéne. Trailer Park vytvoril pre repertoárový súbor tanzmainz, kvalitu ktorého naši diváci už poznajú z roku 2021, kedy u nás vystúpili s choreografiou Soul Chain Sharon Eyal. Do programu festivalu som toto dielo vybrala i preto, že má veľký potenciál osloviť mladého diváka, ktorého sa snažíme už viac rokov na festival pritiahnuť. Moritz má za sebou veľmi pestrú umeleckú skúsenosť od graffiti komunity, cez breakdance až po školu Moricea Béjarta. Vo svojich dielach už niekoľko rokov využíva ako zdroj pohybového materiálu sociálne médiá. Domnieva sa, že na internete existuje nekonečný archív pohybov, a ten využíva ako základ svojej choreografie, lebo: „všetko už bolo urobené, všetko už bolo videné, všetko už bolo zatancované“. Ale zároveň si kladie otázky: „Čo s nami vlastne robí tento neustály prílev obrazov? S našimi telami? A čo robí s tancom samotným?“ Našiel skvelý spôsob, ako osloviť mladú generáciu a nám starším oslobodzujúco približuje zorný uhol jej vnímania sveta.

Priekopníčku postmoderného tanca Lucindu Childs teda uvidíme na Slovensku po prvý raz a ja sa veľmi teším, že sa ju sem podarilo pozvať. Súčasný tanec nemá taký široký okruh znalcov ako súčasné hudobné a výtvarné umenie, ale som presvedčená, že jej meno u mnohých, nielen z tanečnej, ale i divadelnej komunity na Slovensku zarezonuje. Tri jej choreografie zo 70-tych rokov 20-teho storočia, ktoré uvedie súbor Dance On sú v tichu, čo môže byť pre nášho diváka zdanlivo náročné vnímať, ale verím, že krása jednoduchého pohybu, jeho čistá priestorová a rytmická štruktúra, divákov zaujmú práve svojou prepracovanou jednoduchosťou. Interpreti súboru sú vyzretí umelci, tanečníci nad 40 rokov, ktorí vedia čo a prečo na javisku robia. Duet Lucindy s Miki Orihara je úplne nový, vracia sa v ňom k obdobiu Judson Dance Theatre a okrem pohybu používa bohatú priehršť výrazových prostriedkov – slovo, hudbu, projekciu. Premiéru mal v júli tohto roku a ja sama som ho ešte nevidela, ale scéna, video a hudba od Hans Peter Kuhna, text Gertrudy Stein, sú popri dvoch výrazných tanečných osobnostiach na javisku pre mňa zárukou nevšedného zážitku.

Úvodnú inscenáciu španielskej dvojice by som charakterizovala ako vizuálny zážitok založený na čistom pohybe, ktorý vychádza zo skúmania prírodných systémov. Znie to možno trochu zložito, ale všetci sme súčasťou týchto systémov poriadku a chaosu. Na javisku dominuje precízna priestorová kompozícia a tá je komplexná, týka sa pohybu, vizuálnej stránky predstavenia a spôsobu rozmýšľania ktorý je za tým dielom. Myslím tým jasný koncept pretavený do fyzického pohybu, podčiarknutý všetkými ostatnými zložkami diela, miestami dych berúci zážitok dôslednej pohybovej kompozície. Ako mi povedal v rozhovore Guy: “Abstraktnosť prichádza z predstavivosti, takže v konečnom dôsledku sú dramaturgami predstavenia ľudia“.

Čo ešte uvidíme na festivale Bratislava v pohybe, a taká obligátna zvedavá otázka - ktoré dielo/diela zaujalo teba osobne najviac a prečo ?

Zaujímavým bude i duet kanadského choreografa Manuela Roquea, ktorého téma opäť súvisí s tým čo prežívame. Tlak na výkon, pretlak ambícií, skúmanie fyzických hraníc, vyčerpanie, spoločnosť vyžaduje stále viac všetkého... a tak je na mieste otázka ako reagujeme na neustály tlak na výkon a produktivitu? Zobrazenie témy je veľmi jednoduché, ale účinné. Dvaja tanečníci 55 minút „skáču“ až takmer do úplného vyčerpania. Na otázku prečo skok, Manuel povedal, že pozeral veľa dokumentov o hmote a sú tri veci z ktorých vychádzal: prvá, že skokom chce prekonať gravitačnú silu, druhou je kvantová teória ktorá hovorí, že v hmote existujú občas chyby a poruchy zodpovedné za jej transformáciu a do tretice, počítanie rytmických vzorcov skokov na 11 vyšlo z teórie strún, ktorá hovorí, že svet je zložený z jedenástich dimenzií.

Ako som už spomínala, uvedieme dve diela výberu Aerowaves so zaujímavými témami. Dominik Wiecęk v Glory Game za pomoci spomaleného pohybu skúma tému zobrazovania športu kamerou. Drobnohľad kamery a spomalené zábery nám približujú drámu športu. Spontánnu radosť popri smútku a sklamaní, eufóriu víťazstva a totálne vyčerpanie. Snaha urobiť všetko pre úspech... a jemu sa to podarilo preniesť na javisko veľmi zaujímavým spôsobom. Solène Weinachter si zobrala tému toho, ako sa vyrovnávame so smrťou svojich blížnych. Vychádzala z obdobia Covidu, kedy náhle a nečakane zomieralo veľa ľudí a cítila, že to zanechalo stopy na komunitách. A tak ako v živote existujú popri sebe smútok a radosť, plač a smiech, podarilo sa jej dostať na javisko zmierenie týchto protikladných emócií prostredníctvom láskavého humoru.

Na tvoju druhú otázku čo ma zaujalo najviac ti budem vedieť odpovedať až po festivale.

Slovensko zastupuje iba jediná umelkyňa - performerka a choreografka Lívia MM Balážová, ktorá sa zameriava na život francúzskej sochárky Camille Claudel – ženy tvoriacej na hrane geniality a šialenstva. Performancia je intímnym ponorom do vnútorného sveta umelkyne, ktorú spoločnosť umlčala, a zároveň univerzálnym rozprávaním o (ne)viditeľnosti žien v umení, vtedy i dnes, ako uvádza festivalová informácia. Okrem témy a osobnosti, z ktorej čerpá, a ktorú stvárňuje, je sympatické aj situovanie choreografie do Galérie Nedbalka, kde pohybové a výtvarné presahy reprezentujú symbiózu umení. Nie je to prvýkrát, čo sa Bratislava v pohybe odprezentovala v tomto priestore, tentoraz mám však pocit, že napojenie témy na priestor je logickejší aj intenzívnejší. Možno je na mieste formulovať, kde všade sa festival Bratislava v pohybe ocitne z hľadiska priestorového spektra...

Na festivale už tradične uvádzame jedno dielo vytvorené na domácej scéne. Považujem to za dobrý spôsob konfrontácie. V prípade Lívie sa stretol zaujímavý námet so silnou interpretačnou výpoveďou. Festival vďaka nej zavíta po čase do galérie Nedbalka, kde sme už pre pár rokmi hrali. Okrem toho bude program v priestoroch našich stálych partnerských divadiel v Činohre a Štúdiu SND, v Divadle Aréna a v A4.

Festival okrem hlavného programu disponuje aj sprievodným. Spolupráca Festivalu tanečných filmov Praha s festivalom Bratislava v pohybe trvá už štyri roky. Ktoré filmy a z akých krajín uvidíme tentoraz?

Výber filmov pre nás robí Jana Návratová z Festivalu tanečných filmov Praha. Tento rok dostala zadanie zamerať sa na Ameriku a Kanadu. Obe krajiny sú totiž v oblasti tanečných filmov hegemónmi a na scéne si vydobyli zaslúžený ohlas a tak verím, že tých päť titulov, ktoré vybrala bude toho dôkazom. Ja osobne sa teším na artovú čiernobielu snímku Douglasa Rosenberga, ktorej témou je starnutie mužov.

Ostatné ročníky sa Bratislava v pohybe tešila diváckej pozornosti pri exteriérových choreografiách v centre mesta, populárne boli aj tvoje online rozhovory s tvorcami. Zopakujú sa aj v tomto ročníku tieto populárne formáty ? V prípade, že nie, prináša program nejaké novinky, ktoré by sme mohli zdôrazniť?

Rozhovory s tvorcami sú tento rok opäť veľmi zaujímavé a sú už zverejnené na stránke festivalu. Projekt v exteriéri sme tento rok plánovali veľmi zaujímavý City Horses švédskych umelkýň, ktorý je reflexiou verejného priestoru. Poukazuje na kontrast ženského a mužského elementu v ňom. Na jednej strane sú to muži zosobnení sochami a monumentami v našich mestách a tej druhej tento projekt prináša kontrastnú živú ženskú energiu stelesnenú mladými ženami, „cválajúcimi“ ako kone mestom. Bohužiaľ, s podporou 2000 eur pridelenou tento rok z FPU, sa tento projekt nedal realizovať.

Festival stojí pred bránami tridsiatky. Cez prizmu veku jednotlivca je to ešte stále svieži a atraktívny vek, v kontexte festivalu úctyhodné číslo, za ktoré si jeho organizátori zaslúžia poklonu. Bratislava prostredníctvom tohto festivalu zažila celé spektrum kvalitných a medzinárodne oceňovaných súborov a tvorcov súčasného tanca z celého sveta. Zaujímalo by ma, ktoré z nich za tie roky v tebe zarezonovali najviac ? Ktoré boli najviac divácky úspešné ? A či máš skrytú túžbu priviesť na Slovensko niekoho, koho sme ešte nevideli, a zároveň je tvojou osobnou výzvou ?

Ja mám takú vlastnosť, že môj pohľad na minulé roky festivalu je vždy priaznivý, lebo sa snažím neustále do jeho prípravy a realizácie dať celé svoje srdce a nasadenie, ktorého som schopná, a tak preferovať niektorý z nich neviem. Sú určité momenty a míľniky, ktoré vo mne rezonujú stále ako Physical Dialogues, keď sme u nás hostili svetový výkvet predstaviteľov improvizácie, ale to bol špeciálny projekt festivalu. Myslím, že v meniacom sa prostredí kultúry na Slovensku a pri zmene smerovania FPU, bude už samotnou výzvou a mojou najväčšou túžbou festival zrealizovať. No a nielen mojou výzvou dnešných dní je udržať si pri tom všetkom, čo sa tu deje, optimizmus a pozitívne myslenie.

Ďakujem za rozhovor a za redakciu želáme úspešný ročník festivalu, ako aj všetky ďalšie.

Rozhovor viedla: Barbara Brathová

Titulná foto: Lucinda Childs a Miki Orihara. Foto: Yan Revazov