Odkazy majstrov: Sergiu Celibidache (1912 – 1996) bol rumunský dirigent, skladateľ, hudobný teoretik a učiteľ. Hudbe sa venoval viac než päť desaťročí. Je považovaný za jednu z najvýraznejších dirigentských osobností minulého storočia.

Sergiu Celibidache sa narodil sa 28. júna 1912 v Romanovi (Rumunsko). Jeho otec bol gréckeho pôvodu, matka Rumunka. Už v štyroch rokoch improvizoval na klavíri a po tradičnom vzdelaní matematiky, filozofie a hudby ho otec poslal do Bukurešti a potom do Paríža, kde pokračoval v štúdiu. Jeho otec očakával, že sa bude v Rumunsku venovať politickej kariére, ale v roku 1936 sa Celibidache zapísal na Hochschule für Musik (Hudobnú akadémiu) v Berlíne (nemecké úrady omylom zmenili jeho priezvisko z Celebidachi na Celibidache, pod ktorým bol známy), kde študoval kompozíciu u Heinza Tiessena a dirigovanie u Kurta Thomasa, Waltera Gmeindla a Fritza Steina.

Pokračoval v doktorandskom štúdiu na Univerzite Friedricha Wilhelma (Friedrich-Wilhelms-Universität), kde študoval filozofiu u Nicolaia Hartmanna a Eduarda Sprangera a muzikológiu u Arnolda Scheringa a Georga Schünemanna. Jeho dizertačná práca sa zameriavala na tvorbu Josquina des Prez. Titul získal v roku 1944.

Počas štúdií v Berlíne sa Celibidache zoznámil so zen-budhizmom. Jeho učiteľ Martin Steinke a budhizmus ovplyvnili Celibidacheho svetonázor a tvorbu po zvyšok jeho života. V rozhovore z roku 1986 povedal: „Narodil som sa ako ortodoxný kresťan a študoval som filozofiu, ale stále som nenašiel riešenia svojich problémov. Práve prostredníctvom Steinkeho som našiel cestu k ku kultúre zen-budhizmu. Môžem len povedať, že bez zenu by som nemohol poznať tento zvláštny princíp, že začiatok je na konci a koniec je na začiatku. Hudba nie je ničím iným ako zhmotnením tohto princípu“.

Jeho kariéra nabrala prudký vzostup po druhej svetovej vojne, keď sa stal šéfdirigentom Berlínskej filharmónie (1945 – 1952), kde viedol orchester v ťažkom povojnovom období. Neskôr pôsobil ako hudobný riaditeľ Švédskeho rozhlasu (1960 – 1971), Stuttgartskej opery, Parížskeho orchestra a od roku 1979 až do smrti bol šéfdirigentom Mníchovskej filharmónie, s ktorou vytvoril legendárne interpretácie a hudobné vrcholy. Zomrel 14. augusta 1996 v La Neuville-sur-Essonne vo Francúzsku.

Celibidache bol známy svojím originálnym, až filozofickým prístupom k hudbe. Odrážala sa v ňom jeho fascinácia fenomenológiou, ktorú študoval pod vedením filozofa Edmunda Husserla. Hudbu chápal ako neopakovateľný zážitok, ktorý vzniká len „tu a teraz“ v priestore koncertnej siene.

Bol preslávený odmietavým postojom k nahrávkam: považoval ich za redukovanie živej hudobnej skúsenosti. To prispelo k jeho aure legendy, keďže väčšina jeho umeleckého odkazu bola uchovaná len prostredníctvom rozhlasových a televíznych záznamov, nie komerčných štúdiových nahrávok.

V jeho dirigentskom majstrovstve dodnes obdivujeme jeho pomalé tempá, najmä v interpretácii Brucknera a Musorgského, ktoré odhaľovali vnútornú architektúru diela. V zvuku kládol dôraz na plastickosť, vyrovnanosť a detailnú dynamiku. Každá fráza mala podľa neho vyrastať prirodzene z predchádzajúcej. Od hráčov vyžadoval nesmiernu koncentráciu a disciplínu.

Jeho skúšky boli detailné, systematické a niekedy veľmi dlhé. Mladá generácia dnes na jeho prísny spôsob komunikácie reaguje s nepochopením. Známy je napríklad aj jeho 12-rokov trvajúci právny spor s trombonistkou Abbie Conantovou počas jeho pôsobenia v Mníchovskej filharmónii. Bol obvinený z diskriminačného správania. Celibidache tvrdil, že Conantovej chýba „potrebná sila“ a „emocionálna empatia“ na vedenie trombónovej sekcie. Dirigent si prial, aby sedela za druhým pultom. Počas trvania súdneho procesu Celibidache nebol predvolaný, aby vypovedal. Súdy nakoniec rozhodli v prospech Abbie Conantovej, ktorá bola v dôsledku rozsudku platená rovnako ako jej mužskí kolegovia.

Nasledovali dlhé roky, počas ktorých nespolupracoval s Berlínskou filharmóniou. Až nemecký prezident Richard von Weizsacker Celibidache ho požiadal, aby sa vrátil do Berlína a ešte raz dirigoval Berlínsku filharmóniu na koncerte, ktorý bol symbolom konca komunizmu v Európe a zjednotenia Nemecka. Orchester hral pod jeho taktovkou Brucknerovu Symfóniu č. 7 dňa 31. marca 1992. Siedma symfónia Antona Brucknera mala premiéru v roku 1884. Druhá veta prináša pohrebnú hudbu, ktorú skladateľ skomponoval v roku 1883 ako reakciu na smrť Richarda Wagnera. Napriek svojej dĺžke a rozsiahlym, rozvinutým tematickým oblúkom, je rozvinutiu tematických oblúkov zostáva dodnes jedným z jeho najčastejšie hraných diel. Dnes už takúto interpretáciu zrejme v koncertných sieňach nebudeme počuť.

Celibidache bol kontroverznou postavou. Bol obdivovaný i kritizovaný. Jeho odpor k nahrávkam z neho urobil dirigenta „pre zasvätených“, mnohými je však dodnes považovaný za kultového dirigenta. Tvrdil, že hudba je jav, ktorý nemožno „fixovať“, ale iba prežiť v okamihu interpretácie. Jeho interpretácie Brucknera, Debussyho či Ravelových diel patria medzi najdiskutovanejšie podoby orchestrálnej interpretácie druhej polovice 20. storočia. Pre svoj filozofický prístup, charizmu a nekompromisnú umeleckú víziu ostáva Sergiu Celibidache symbolom dirigenta, ktorý vnímal hudbu ako životný proces a duchovnú skúsenosť, nie ako konzumný produkt.

Spracovala redakcia mojakultura.sk

Foto: Wikipedia, titulná: Dan Hadani collection/Wikipedia