Sirat je skutočne hypnotickým filmovým rave zážitkom, ktorý nie je len o beatoch. Jeho silu hudba podporuje, ale sama o sebe zážitok neprinesie. Treba film vnímať spolu s hlbokou metafyzikou príbehu. Kým som si túto hĺbku neuvedomil, bol pre mňa Sirat veľkým sklamaním. Našťastie, teraz ho už vním...

Sirat je skutočne hypnotickým filmovým rave zážitkom, ktorý nie je len o beatoch. Jeho silu hudba podporuje, ale sama o sebe zážitok neprinesie. Treba film vnímať spolu s hlbokou metafyzikou príbehu. Kým som si túto hĺbku neuvedomil, bol pre mňa Sirat veľkým sklamaním. Našťastie, teraz ho už vnímam inak.

Synopsa filmu Sirat: Luis v sprievode svojho syna Estebana prichádza do marockej púšte na nelegálnu rave párty, pretože tu by sa mohla nachádzať jeho stratená dcéra. Niekoľkomesačné hľadanie však zostáva neúspešné, no otec sa dozvedá o ďalšej, ešte väčšej párty, ktorá sa má konať už o pár dní na juhu Maroka. Skupina techno nomádov sa spolu s našimi hrdinami vydáva naprieč púšťou, zatiaľ čo cieľ ich cesty sa tajomne stráca. 

Film Sirat mal slovenskú premiéru v prvej polovici septembra na Cinematiku v Piešťanoch. Tam som sa presvedčil o tom, že nie je vždy dobré ťažiť z filmových festivalov jeden zážitok za druhým a treba si nechať čas aj na oddych. Film bol pre mňa v daný deň už piatym v poradí, zároveň tým, na ktorý som sa tešil najviac. Určite na tom mali zásluhu aj ohlasy pred projekciou. To, ako sa o filme hovorilo, ma uviedlo no nadšeného čakania. Vravel som si, že Sirat bude vrcholom Cinematiku, pretože úvod k filmu a propagačné materiály mi dali celkom presnú predstavu o tom, čo ma v kine čaká. A na to som sa aj tešil. Sklamanie prišlo vtedy, keď som od filmu nedostal vysnívaný. Všetky superlatívy a prirovnania k legendárnym filmom znejú človeku povedome, akoby Sirat v nejakej forme mohol vidieť už pred tým. Veď uznajte, rave apokalyptická párty, ktorá v sebe kombinuje Mad Maxa, Trainspotting a mnoho ďalšieho… No z môjho pohľadu reklama filmu trochu uškodila. Z prvej projekcie som totiž neodchádzal šokovaný, hoci mi to bolo sľúbené. Nebol to ten soundtrack, od ktorého som čakal, že ohluchnem, nebola to tá ohurujúca akcia ani až tak kontroverzný bohemizmus. Z kina som odchádzal trochu sklamaný a vrchol festivalu som musel hľadať inde. To nadšenie som so zvyškom obecenstva nedokázal zdieľať.

Pri slovenskej distribučnej premiére som sa rozhodol dať filmu Sirat, tejto surovej púštnej jazde, ešte jednu šancu. A vyplatilo sa. Po druhej projekcii mi film konečne dáva zmysel a naberá pre mňa nový rozmer a dôležitú hĺbku.

Problém bol zrejme v tom, že som predošlú tvorbu od režiséra Olivera Laxe nepoznal. Intuitívne som si ho zaradil medzi typických francúzskych filmových extrémistov, v čom ma podporil najmä fakt, že práve film Sirat si tento rok z Cannes odniesol povesť “provokatívnej snímky”. Zvolená téma a prostredie filmu to len podporili. Inými slovami, pripravil som sa na silné údery francúzskej kinematografie tým, že som si ako divák nasadil chrániče na všetky zmysly, ktorými sa dá dielo vnímať. Preto som bol voči jeho jemnejším a hlbším významom necitlivý. 

Na druhej strane som sa aspoň trochu ochránil pred skutočne zdrvujúcimi časťami filmu, ktoré prichádzali opakovane a vždy nečakane. Oliver Laxe je pre mňa odteraz majstrom “podpásoviek” a nebolo jednoduché odpustiť mu mieru tragickosti jeho príbehu. Práve to mi vadilo, keď som Sirat videl prvý raz – hlúpe rozhodnutia hrdinov, ktorí sa do fatálnych problémov dostávajú vlastnou nerozvážnosťou. Nedokázal som s nimi mať dostatočný súcit, hoci ma ich osud bolel. Až neskôr som si pospájal všetky súvislosti, aj tie nevypovedané, a pochopil som, že nemali na výber. Príbeh postáv vo filme Sirat je podobenstvom poslednej púte, snahou o záchranu duše v poslednej možnej chvíli. A je to naozaj silný príbeh.

Kľúčový pre snímku je priestor, ktorý autor umne vybudoval tak, aby sa zdal napohľad len nehostinným, v skutočnosti je však smrtiaci. 

Poznáte všetky tie filmy o stroskotancoch na mori, pre ktorých sú plutvy žralokov či búrky nočnou morou? Dobrým príkladom sú aj horolezci v snehovej víchrici či lavíne. V takýchto filmoch hrá prostredie jednu z hlavných úloh a vo filme Sirat je úloha prostredia ešte povýšená. Za piesočnými dunami a skalami sa totiž odohráva čosi nepredstaviteľné. Autor to nikdy neopíše detailne, existujú len náznaky a dohady. Postavy filmu Sirat sú izolované od civilizácie a len vďaka tomu sú ešte nažive. Ide doslova o súdny deň, kedy prvotné motivácie hrdinov strácajú význam a príbeh obyčajných ľudí z okraja spoločnosti sa mení na príbeh biblickej povahy.

Názov filmu tiež naberá ten pravý význam. Sirat je mostom do neba, tenkým ako struna, od ktorej pália chodidlá. Tento most vedie cez púšť, je ťažké ho rozoznať, nie každý nim prejde. Slovo má až nezmerateľné množstvo významov a vysvetlení a Oliver Laxe dokázal o tomto slove z moslimskej eschatológie nakrútiť jeden šialený, ale hlboký film. 

Trochu nešťastná je dramaturgia snímky v jej začiatku, kedy nás postavy pripravia na to, čo by malo v príbehu nasledovať. Takto jednoducho si tvorcovia pripútajú svoje obecenstvo k sedadlám. Páči sa vám, čo vidíte a chcete vidieť ešte viac? Tak zostaňte sedieť. Áno, zlákala ma predstava odviazaného, surového a hlučného rave zážitku, ktorý v sebe mal niesť autentickosť nelegálnych hudobných akcii v marockých horách. Sú to udalosti, ktoré nevidíte len tak a keď sa nájde režisér ochotný sa do témy naplno ponoriť, potom sme prirodzene zvedaví, čo z nej dokáže vyťažiť. 

Čakal som preto viac – najmä viac hudby a efektov. Mala to byť párty s nevídanou explóziou na konci. Na túto explóziu som sa tešil, lebo som nepochopil to, čo sa odohráva na pozadí, ani som nebol schopný vidieť rozmer metafory, s akou slovo SIRAT prichádza. 

Ako zdroj neviazanej zábavy tak film Olivera Laxe nepostačí. Viac sa oplatí vnímať ho citlivejšie a s rozvahou. Sprístupní sa vám celý súbor atmosférických sekvencii, kde hudobné beaty prerážajú vetrom zdvihnutý piesok. Zážitok treba hľadať v každej scéne a nečakať na veľké finále. 

Hudbu do filmu skomponoval producent Kangding Ray a je neoddeliteľnou súčasťou púštnej kinematografickej fatamorgány Olivera Laxe. Znie najmä v atmosférických kamerových jazdách alebo v tanečných sekvenciách, cez ktoré môžeme spoznávať subkultúru moderných púštnych nomádov, ktorí cestujú nehostinnou prírodou za tvrdým rytmom, drogami, ale aj slobodou a možnosťou odpútať sa od pozemského života. 

Aby sa režisérovi podarilo tieto špecifické udalosti zachytiť čo najvernejšie prizval si do filmu nehercov, ktorých našiel priamo na skutočnej rave párty. Postavy majú špecifický zovňajšok, často im chýbajú končatiny a pôsobia dojmom, že sa narodili priamo z púšte. Akoby si z nich život postupne odtrhával kusy živého mäsa, kým príde ich čas najväčšej skúšky na konci života. 

Sirat je vskutku hypnotickým zážitkom, ktorý nie je len o beatoch. Jeho skutočnú silu hudba podporuje, ale sama o sebe zážitok neprinesie. Treba ho vnímať spolu s hlbokou metafyzikou príbehu, podtextom a tragédiou, ku ktorej dej nevyhnutne smeruje. Vlastne, tak je to v žánri road movie celkom v poriadku. Aj keď Sirat sa dá len ťažko kategorizovať bežnými spôsobmi. 

Matúš Trišč

Zdroj: Filmtopia