Sú symbolom romantizmu v jeho najčistejšej podobe a zároveň predstavujú hodnoty, ktoré aj dnes hýbu ľuďmi: úprimnosť, vášeň, hĺbku a krásu. Aj to je podľa mňa dôvod, prečo sály pri tejto hudbe nikdy nezostávajú prázdne,“ hovorí o dielach otváracieho koncertu Štátnej filharmónie Košice generálna...

„Sú symbolom romantizmu v jeho najčistejšej podobe a zároveň predstavujú hodnoty, ktoré aj dnes hýbu ľuďmi: úprimnosť, vášeň, hĺbku a krásu. Aj to je podľa mňa dôvod, prečo sály pri tejto hudbe nikdy nezostávajú prázdne,“ hovorí o dielach otváracieho koncertu Štátnej filharmónie Košice generálna riaditeľka Lucia Potokárová.

Začnime tento rozhovor dvoma septembrovými udalosťami. MOFIS priniesol v tomto roku priaznivcom organovej hudby opäť atraktívny program. Ako dramaturgia festivalu reaguje na dnešných divákov? Čím festival napreduje a čo ostáva „tradičné“?

MOFIS sa za 54 rokov vyprofiloval na festival, ktorý dokáže spájať kontinuitu a objavovanie. Dramaturgia preto reaguje na dnešného poslucháča tým, že ponúka kombináciu umeleckej kvality, vzdelávacieho rozmeru a atraktívnych interpretačných zážitkov. Základom ostáva rešpekt k odkazu Ivana Sokola – k jeho vízii organa ako nástroja s duchovným aj koncertným potenciálom, no každoročne sa snažíme túto tradíciu rozvíjať novými impulzmi. V aktuálnom ročníku sa to prejavilo najmä v programovej pestrosti a v rozšírení festivalu do regiónov – popri Košiciach zazneli koncerty aj v Sabinove, Prešove, Spišskej Novej Vsi, Kežmarku, Rimavskej Sobote a dokonca v Belianskej jaskyni. Chceli sme, aby organ zaznel v rôznych akustických prostrediach a aby sa festival stal skutočne celovýchodoslovenským podujatím, dokonca s presahom na stredné Slovensko.

Tradičnú líniu reprezentoval cyklus In memoriam Ivan Sokol v rámci dlhodobého uvádzania kompletného Bachovho organového diela – tentoraz s Pašiami I a II v podaní Simona Reicherta a Bernharda Haasa. Festival však zároveň priniesol aj autorské a objavné projekty: po desaťročí sme otvorili MOFIS opäť premiérou – Samuel Hvozdík: Petrichor – a zaznela aj jeho skladba Magma, ocenená ISCM Young Composer Award 2024.

Zároveň vnímame potrebu prepájať generácie i žánre. Preto dramaturgia cielene zahŕňa edukačné a interaktívne formáty, napríklad projekt Aha, toto je organ! (M. Vanek, M. Vrábel) či vystúpenie mladej kórejskej organistky Hyelin Lee. Unikátnym momentom bol aj organový portatív v interpretácii Christophea Deslignesa, ktorý priniesol renesančný rozmer organového umenia do súčasného kontextu.

V tom všetkom spočíva filozofia festivalu: byť živým organizmom, ktorý sa opiera o tradíciu, ale reaguje na dnešnú senzibilitu – nielen uchováva, ale aj prekvapuje, inšpiruje a kultivuje.

Na BHS vystúpila ŠFK s programom, na ktorý som sa ja osobne mimoriadne tešila. Massenetovo oratórium Mária Magdaléna je voľbou bývalého šéfdirigenta. Je to raritne uvádzané dielo, volajú ho aj „opera v kostole“, mňa osobne prekvapilo odvážnym libretom, úchvatnou hudbou, bohatými zborovými partmi a náročnými partmi sólistov. Čo hovoríte na voľbu pána Jindru Vy?

Massenetova Mária Magdaléna je skutočne fascinujúce dielo, stojí niekde na pomedzí oratória a opery, preto sa mu často hovorí aj „opera v kostole“. Vďaka svojmu dramatickému tvaru, výnimočnej melodickosti a symbolike postáv má nesmierne silný expresívny potenciál, ktorý dokáže zasiahnuť aj dnešného poslucháča. Robertovu voľbu považujem za výbornú – má prirodzený cit pre francúzsku hudbu, pre prácu s farbou orchestra i pre tvarovanie veľkých vokálno‑inštrumentálnych celkov. Pod jeho vedením vyznel celý večer ako mimoriadne vyvážené spojenie dramatickosti, duchovnej hĺbky a kultivovaného orchestrálneho zvuku. Zároveň som veľmi ocenila, že sme sa ako orchester mohli predstaviť v takomto repertoári, lebo ide o dielo, ktoré sa na slovenských pódiách uvádza mimoriadne zriedka a vyžaduje nielen technickú pripravenosť, ale aj schopnosť preniesť istý duchovný rozmer hudby. Spolupráca so Slovenským filharmonickým zborom, sólistami a Robertom Jindrom bola pre Štátnu filharmóniu Košice skutočne mimoriadnym zážitkom.

57.sezónu otvoríte atraktívnym programom – Patetickou symfóniou Čajkovského; program doplní Rachmaninov a jeho Klavírny koncert č. 2. Obe tieto diela poznáme, sú vždy lákadlom pre fanúšikov klasickej hudby. Dá sa jednoznačne povedať, čím sú pre ľudí konkrétne títo dvaja autori zárukou vypredaných sál?

Čajkovskij aj Rachmaninov patria k autorom, ktorí dokážu osloviť poslucháča naprieč generáciami. Ich hudba je hlboko emotívna, otvorená, priamo komunikatívna – nevyžaduje teoretickú znalosť, ale ponúka okamžitý zážitok. Myslím si, že práve v tom spočíva ich trvalá príťažlivosť. Čajkovského Patetická je výnimočná tým, že sa v nej prelína monumentalita s absolútnou úprimnosťou. Je to akoby hudobná spoveď – dramatická, ale aj zraniteľná. V každom tóne cítiť jeho osobný zápas i duchovný pokoj, ktorý prichádza až v závere. Pre orchester je to dielo, ktoré preverí súdržnosť, farbu i cit pre kontrast; pre publikum je vždy silným emocionálnym zážitkom. Rachmaninovov Druhý klavírny koncert je naopak zmesou virtuozity a nekonečne krásnych melódií a patrí medzi diela, ktoré sa jednoducho dotknú srdca. Je to hudba s obrovským emocionálnym oblúkom, ktorý siaha od melanchólie až po eufóriu.

Tieto dve diela spoločne vytvárajú ideálny otvárací večer – sú symbolom romantizmu v jeho najčistejšej podobe a zároveň predstavujú hodnoty, ktoré aj dnes hýbu ľuďmi: úprimnosť, vášeň, hĺbku a krásu. Aj to je podľa mňa dôvod, prečo sály pri tejto hudbe nikdy nezostávajú prázdne.

Program doplní dielo Ľubice Čekovskej Adorations pre veľký symfonický orchester. Skladbu autorka písala v rokoch 2004 až 2006. Prečo ste ho zvolili na otvorenie sezóny?

Na prvý pohľad to možno pôsobí prekvapivo, ale iniciátorom uvedenia diela Adorations bol britský dirigent Christopher Ward. Dielo si vybral s veľkým záujmom, pretože ho považuje za pozoruhodný príklad súčasnej symfonickej tvorby, ktorá spája intelektuálnu hĺbku s pôsobivou zvukovou estetikou. Pre nás je to zároveň výnimočná príležitosť predstaviť slovenskú skladateľku Ľubicu Čekovskú v kontexte veľkého symfonického večera, po boku Čajkovského a Rachmaninova. Adorations je dielom plným duchovného napätia, kontrastov, ale aj vnútornej meditácie. Z dramaturgického hľadiska ide o ideálne otvorenie sezóny: spája tradíciu s moderným hudobným jazykom a zároveň symbolicky pripomína, že slovenská tvorba má v našom programe pevné miesto.

Keď som program videla, aj ďalší abonentný koncert, na ktorom bude uvedené dielo Suchoňa, spomenula som si na niekdajší zámer Slovenského rozhlasu uvádzať na každom abonentnom koncerte aspoň jedno slovenské dielo. Nie je to myšlienka zo socializmu, ale nedávnych rokov a veľmi dobre fungovala; za tie roky som si vypočula mnohé diela, ktoré z nepochopiteľných príčin nie sú uvádzané. Prečo je dôležité, aby súčasťou programu sezón symfonického telesa bola aj slovenská hudba?

Úplne s Vami súhlasím, myšlienka pravidelného uvádzania slovenskej hudby nie je nostalgickým návratom, ale vecou kultúrnej zodpovednosti. Každé hudobné teleso by malo systematicky pestovať a prezentovať domácu tvorbu, pretože práve cez ňu odrážame vlastnú identitu, kontinuitu a svoj umelecký jazyk. Pre mňa osobne je dôležité, aby slovenská hudba nebola v koncertných sezónach len doplnkom, ale súčasťou dramaturgie – vedľa Beethovena, Mahlera či Bartóka. V našom kontexte má navyše obrovský rozsah – od klasikov ako Suchoň či Moyzes až po autorov, ktorí dnes pôsobia na medzinárodnej scéne – ako Ľubica Čekovská. Uvedením týchto diel zároveň vytvárame priestor pre kontinuitu, pre mladú generáciu skladateľov, interpretov a poslucháčov, ktorí si uvedomujú, že slovenská hudba je živá, aktuálna a hodná uvedenia. A napokon, je to aj otázka úcty k tvorbe, ktorá vznikla tu, z našej kultúrnej skúsenosti, a ktorá má silu komunikovať univerzálne posolstvá rovnako ako diela svetového repertoáru. Preto má slovenská hudba v dramaturgii Štátnej filharmónie Košice svoje pevné miesto – nie z povinnosti, ale z vnútorného presvedčenia, že bez nej by náš umelecký obraz nebol úplný.

Krásnu dramaturgiu prináša novembrový koncert. Na pohľad skladatelia Arvo Pärt a Benjamin Britten nemajú nič spoločné. Mladý Britten ukazuje v diele virtuozitu a brilanciu, kontrastnosť, má nápaditú orchestráciu; Pärt je asketický, typicky meditatívny, veličina „čas“ pri ňom úplne zastáva. Čo bolo zámerom prepojenia týchto dvoch autorov?

Na prvý pohľad sa naozaj zdá, že Britten a Pärt stoja na opačných póloch hudobného spektra. Britten ako extrovertný rozprávač s brilantným zmyslom pre dramatický kontrast, Pärt ako introvert, ktorý sa vyjadruje v tichu, čistote a meditácii. Práve tento kontrast bol pre nás dramaturgicky inšpirujúci. Arvo Pärt skomponoval Cantus in Memoriam Benjamin Britten ako osobnú poctu skladateľovi, ktorého si nesmierne vážil. Spojenie týchto dvoch autorov teda nie je náhodné – Pärt reaguje priamo na Brittenovu smrť, no v širšom zmysle ide o hudobný dialóg medzi dvoma svetmi. Z dramaturgického hľadiska tak vzniká výnimočný oblúk: od Brittenovej zemitosti a vášne až po Pärtovu duchovnú čistotu. A práve tento kontrast – energia verzus introspekcia – vnímam ako veľmi súčasný. Publikum v ňom môže nájsť presne to, čo hľadá: emóciu, hĺbku aj priestor pre ticho.

Tento koncert zavŕši Beethovenova Eroica, označovaná za jeden z vrcholov európskej hudby. Je pre Vás ťažké zodpovedať, ktorú z Beethovenových symfónií máte najradšej? A dá sa to vôbec?

Priznám sa, že na túto otázku sa dá odpovedať len s úsmevom (smiech). Každá Beethovenova symfónia má svoj svet, svoj vnútorný vesmír, v rôznych obdobiach mám chuť vypočuť si inú. Neviem teda určiť jednu „najobľúbenejšiu“. Ak by som však predsa len vyzdvihla Eroicu, tak preto, že v nej Beethoven definitívne prelomil hranice klasickej formy a otvoril cestu k modernému hudobnému mysleniu. Je to symfónia, ktorá nesie posolstvo o víťazstve ducha nad osudom – téma, ktorá zostáva aktuálna v každej dobe. Z dramaturgického hľadiska sme ju zvolili aj preto, že dokáže spojiť všetky polohy hudobnej skúsenosti – heroickosť, smútok, zápas aj katarziu. Záver koncertu s Eroicou je preto zároveň symbolom viery v silu človeka, v jeho odvahu a schopnosť hľadať svetlo aj v náročných časoch. A to je posolstvo, ktoré, verím,  dnes všetci veľmi potrebujeme.

Aj ďalší, decembrový abonentný koncert kombinuje hudbu 20. storočia a klasicko‑romantický repertoár. Zvukovo farebný Camille Saint‑Saëns: Omfalin kolovrátok (Le rouet d’Omphale), symfonická báseň op. 31, prináša typickú francúzsku eleganciu – je ideálna na začiatok koncertu a hneď poslucháča naladí. Zato Lalovo dielo je dramatické, expresívne, rytmicky impulzívne. Priznám sa, čakala som všeličo v druhej časti, len nie Brahmsovu pastorálnu…

Prvý decembrový abonentný koncert je postavený na kontraste medzi francúzskou farebnosťou a nemeckým romantizmom. Saint-Saënsov Omfalin kolovrátok otvára večer s eleganciou a ľahkosťou, Lalo vo violončelovom koncerte prináša dramatickosť, rytmický ťah a sólistickú virtuozitu. Po prestávke zaznie Brahmsova Druhá symfónia – pokojná, spevná a vyrovnaná. Nejde o samoúčelný kontrast, ale o dramaturgický oblúk, ktorý vedie od lesku a napätia až k uvoľneniu a harmónii. Program tak ponúka pestrú paletu farieb a nálad, no zároveň ostáva vyvážený a poslucháčsky príťažlivý.

Spomenúť musím aj sólistov, ktorí zavítajú v rámci aktuálnej sezóny do Košíc – napríklad v januári to bude trubkár Sergej Nakariakov. Ten predstaví Mieczysława Weinberga a jeho Koncert pre trúbku a orchester B dur, op. 94. Weinberga váš orchester uviedol na festivale Allegretto, je to populárny autor, ktorého v Európe len začíname objavovať. Čím je iný, nový – ako jeho hudba „sadne“ do našej doby?

Weinberg je pre mňa fascinujúci práve tým, že jeho hudba je hlboko ľudská, dramatická, no nikdy nie patetická. V jeho tvorbe cítiť odraz 20. storočia – napätie, neistotu, ale aj obrovskú nádej. Koncert pre trúbku je pritom výnimočný tým, že kombinuje bravúru, humor aj melanchóliu – je to dielo plné kontrastov, ktoré Sergej Nakariakov so svojou charizmou a technickou brilantnosťou dokáže nepochybne premeniť na skutočný zážitok. Weinbergov jazyk je moderný, no stále komunikatívny. Možno aj preto jeho hudba dnes tak silno rezonuje – je autentická, nehrá sa na nič a dotýka sa základných tém ľudskej existencie.

Môžete menovať zahraničných, ale i slovenských sólistov a dirigentov, ktorí budú v rámci sezóny v Košiciach hosťovať?

Teším sa na spoluprácu so všetkými pozvanými hosťami. Po úspešnom spoločnom projekte sa do Košíc vracia americký dirigent John Fiore. Po prvýkrát sa so Štátnou filharmóniou Košice predstavia britský dirigent Christopher Ward, nemecký dirigent Johannes Witt, ukrajinská dirigentka Oksana Lyniv a grécky dirigent Dionysis Grammenos. Debutovať s naším orchestrom budú laureáti viacerých medzinárodných súťaží – brilantní klaviristi Roman Borisov a Valère Burnon, výnimočná violončelistka Nadège Rochat, trúbkový virtuóz Sergej Nakariakov, ambasádor inkluzivity v hudbe Nicholas McCarthy, vyhľadávaný klavirista Alexander Melnikov, virtuóz v hre na tubu Thomas Leleu či špičkový violončelista Johannes Moser. Českú scénu budú reprezentovať náš stály hosťujúci dirigent Tomáš Brauner, dirigenti Petr Altrichter a Robert Jindra. Na pódiu Domu umenia sa s naším orchestrom predstavia huslista Josef Špaček, mezzosopranistky Ester Pavlů a Markéta Cukrová a basista Michal Onufer. Mimoriadne sa teším aj na spoluprácu s domácimi umelcami. Slovenské dirigentské umenie budú reprezentovať dirigenti Ondrej Olos, Peter Valentovič, Martin Leginus, Peter Breiner, Rastislav Štúr, Maroš Potokár a Marián Lejava. Ako sólisti sa so Štátnou filharmóniou Košice predstavia huslisti Dalibor Karvay a Milan Paľa, sopranistka Michaela Kušteková či tenorista Peter Račko. ŠFK bude spolupracovať aj s lokálnymi zbormi – Collegium Technicum a Košickým speváckym zborom učiteľov.

A keď už sme pri dirigentoch – asi sa štandardne spýtam, či budete túto sezónu bez šéfdirigenta a či sa tým pádom niečo v orchestri mení alebo v blízkej budúcnosti zmení…

Áno, aktuálnu sezónu Štátna filharmónia Košice realizuje bez šéfdirigenta, čo však nevnímame ako slabinu, ale ako príležitosť na vývoj a otvorenosť. Orchester má za sebou sériu intenzívnych spoluprác s viacerými významnými dirigentmi, z ktorých niektorí sú zároveň aj súčasťou procesu výberu nového šéfdirigenta. Tento model nám umožňuje rozšíriť umelecké obzory orchestra – každý dirigent prináša iný spôsob práce, energiu, štýl a zvukový ideál. Je to cenné obdobie, ktoré posilňuje flexibilitu a profesionalitu ansámblu. Samotný proces výberu nového šéfdirigenta prebieha veľmi zodpovedne – nejde len o umelecké kvality, ale aj o osobnosť, víziu, schopnosť viesť kolektív a dlhodobo formovať jeho profil. Rozhodnutie neviažeme na pevný termín; padne až po dôkladnom zhodnotení všetkých aspektov a priebehu sezóny.

Vráťme sa teda k sezóne. Košická filharmónia je špecifická svojimi podtitulmi koncertov – na každý jeden z nich by som išla, keby som bola Košičanka, už len kvôli tomu, že z nich okamžite zacítite atmosféru, hudbu, ktorú prinášajú, náladu, slohové obdobie. Takým bude aj koncert Parížske impresie. Ako ste pripravili jeho dramaturgiu?

Teší ma, že si názvy našich koncertov všímate, pretože im naozaj prikladáme veľkú váhu. Názvy jednotlivých koncertov vznikajú v úzkej spolupráci s naším komunikačným oddelením, ktoré ich tvorí v dialógu s dramaturgiou a vedením inštitúcie. Je to tímová práca – každý názov by mal niesť atmosféru, náladu a poetiku večera, aby poslucháča oslovil ešte skôr, než zaznie prvý tón. Parížske impresie sú ukážkovým príkladom: dramaturgia koncertu spája trojicu diel, ktoré definujú francúzsky impresionizmus – jeho jemnosť, farebnosť aj zmysel pre detail. Veľkým lákadlom bude klavírny koncert pre ľavú ruku, ktorý Ravel napísal pre Paula Wittgensteina; uvedie ho výnimočný britský klavirista Nicholas McCarthy, špecializujúci sa práve na tento typ repertoáru. Program pod taktovkou Tomáša Braunera tak prinesie pôžitok pre ucho aj dušu – zmyselnosť, noblesu aj tú neopakovateľnú „parížsku“ atmosféru prelomu storočí, ktorú cítiť v každej fráze.

Keď sme hovorili o Weinbergovi, že jeho diela len čakajú (mnohé z nich) na objavenie, potom ďalším autorom, ktorého – trošku paradoxne – my len začíname objavovať, je Bohuslav Martinů. Je to optimistické dielo, ktoré na koncerte zaznie spolu s Moyzesovým Koncertom pre husle a orchester. Odvážny program! Veríte, že Košičania príjmu aj progresívnejšie vystavané koncerty?

Odvaha v dramaturgii mi nikdy nechýbala – a čo je dôležitejšie, dnes mi nechýba ani dôvera v publikum. Ukazuje sa, že košické publikum má otvorený vkus a spolu s nami rado objavuje. Tento koncert krásne spája dielo Alexandra Moyzesa, ktoré nesie silný slovenský autorský rukopis, s 4. symfóniou Bohuslava Martinů – jednou z najoptimistickejších partitúr 20. storočia. Moyzesov Koncert pre husle je síce náročný, ale úprimný, dramaticky vystavaný a v interpretácii Milana Paľu prinesie autentickú silu a citovú hĺbku. Martinů zasa prináša energiu, radosť, ľahkosť – presne tú „životnú iskru“, ktorú dnes všetci potrebujeme. Verím, že publikum ocení túto dramaturgickú odvahu, pretože v nej nie je žiadny akademizmus, len dobrá, silná hudba, ktorá dokáže rovnako pohnúť aj prekvapiť.

Medzi pravidelnými hosťujúcimi dirigentmi je aj Petr Altrichter, ktorý prijal pozvanie aj v novej sezóne. Jeho Dvořák bude nepochybne spevný a krásny, no v programe svieti aj Wagner. Je tento autor pre košický orchester méta? Alebo s takýmto dirigentom ide proces skúšok akosi ľahšie a dopracujete sa k želanému výsledku?

Petr Altrichter je dirigent, s ktorým má náš orchester dlhodobo výnimočný vzťah, rozumie českému aj stredoeurópskemu repertoáru do hĺbky a zároveň má obrovský dar prepojiť technickú precíznosť s emóciou. Jeho práca prináša vždy mimoriadne výsledky, pretože orchester s ním reaguje spontánne, prirodzene a s veľkým rešpektom. Wagner nie je pre Štátnu filharmóniu Košice „méta“ v zmysle nedosiahnuteľného cieľa, ale skôr výzva, ktorá posúva interpretačnú kultúru orchestra ďalej. Jeho hudba si vyžaduje veľkú koncentráciu, zmysel pre detail a schopnosť vyvážiť dramatickosť so zvukovou krásou, a práve to je doména Petra Altrichtera. V prípade Wagnera i Dvořáka ide o hudbu, ktorá sa rodí z vnútorného pochopenia – a s dirigentom, akým je Altrichter, sa k tomuto pochopeniu dostávame poctivo, krok za krokom, s výsledkom, ktorý stojí za to.

Vlani mal veľký divácky úspech dirigent John Fiore. V roku 2026 ho uvidíme v Košiciach. Čím je pre hráčov, divákov a Vás osobne tento umelec charizmatický? A aký program bude hrať?

John Fiore patrí medzi tých dirigentov, ktorí dokážu orchester aj publikum nadchnúť bez okázalosti – silou hudby a prirodzenou autoritou. Jeho muzikalita, kultivovaný prejav a neomylný zmysel pre dramaturgický oblúk z neho robia dirigenta, s ktorým sa hrá s radosťou. Je charizmatický tým, že dokáže vytvoriť atmosféru sústredenia a pokoja, no zároveň obrovského vnútorného napätia; hráči pod jeho vedením cítia, že každý takt má význam. Vie motivovať, inšpirovať a dodať interpretácii hĺbku bez zbytočných slov. Program jeho februárového koncertu ponúkne od Berliozovej iskrivej predohry cez Regerove symfonické básne inšpirované symbolistickými obrazmi, až po Beethovenovu Pastorálnu, ktorá uzatvára večer pokojom, rovnováhou a katarziou. Je to koncert, kde je naozaj sólistom samotný dirigent.

Koncert Explózia zvuku prinesie dve veľké diela. Prokofievov Klavírny koncert č. 2 g mol je omnoho závažnejším dielom ako jeho prvý – má symfonický charakter a klavír ako sólový nástroj tu zohráva podstatne dôležitejšiu funkciu. Patrí podľa Vás medzi najzávažnejšie diela 20. storočia?

Prokofievov Klavírny koncert č. 2 g mol považujem za jedno z najzásadnejších diel 20. storočia – nie pre jeho efektnosť, ale pre vnútorné napätie, odvahu a nekompromisnú energiu, s akou skladateľ prekračuje hranice dovtedajšieho štýlu. Je to dielo, ktoré má symfonický charakter: klavír a orchester tu nie sú v pozícii sólistu a sprievodu, ale ako dvaja rovnocenní partneri v dramatickom dialógu. V interpretácii Aleksandra Melnikova – mimoriadne premýšľavého a technicky brilantného klaviristu – bude toto dielo určite zážitkom. Druhá polovica koncertu prinesie Skriabinovu Symfóniu č. 2, ktorá uzatvára večer v opulentnom, až mystickom duchu. Celý program vnímam ako stretnutie dvoch skladateľov, ktorí síce vychádzajú z romantickej tradície, no každý ju rozvíja do vlastného extrému. Spoločne vytvoria večer, ktorý naplno oprávňuje názov Explózia zvuku.

V Skriabinovej Symfónii č. 2 už cítiť jeho mysticizmus, no táto estetika je rozvinutá úplne až v neskorších dielach. Možno nie každý má tohto autora rád – jeho tvorba nie je dostatočne spopularizovaná, aj keď si to nezaslúži. Čím je Vám blízka a aký je kľúč k odomknutiu mystiky Skriabina?

Skriabin je fascinujúca osobnosť – romantik, filozof aj vizionár zároveň. Jeho hudba nie je ľahká na prvé počutie, ale ak jej človek venuje pozornosť, otvorí sa mu úplne nový vesmír zvuku a duchovna. Mne je Skriabin blízky tým, že spája racionálnu stavbu s mystickým obsahom – jeho diela sú precízne komponované, no zároveň pôsobia, akoby sa vznášali mimo času. Kľúčom k pochopeniu jeho hudby je podľa mňa vnímať ju skôr intuitívne než iba intelektuálne – neanalyzovať, ale nechať sa ňou unášať.

Apoteóza symfónie – to je Anton Bruckner a jeho Symfónia č. 8 c mol. Je to transcendentálne dielo, v ktorom veľmi intenzívne cítiť, že Bruckner bol veriaci človek. Bude jeho interpretácia pre ŠFK výzvou? Ako myslíte, že ju zvládnu?

Brucknerova Ôsma symfónia je obrovská výzva pre každý orchester – nielen svojím rozsahom, ale aj hĺbkou a architektúrou. Je to dielo, ktoré vyžaduje mimoriadnu koncentráciu, výdrž a cit pre veľké formy. Pre Štátnu filharmóniu Košice to bude určite jedna z najväčších symfonických úloh sezóny. Brucknerova hudba si vyžaduje pokoru, presnosť a schopnosť vytvoriť dlhé napätie – a náš orchester už viackrát ukázal, že má na to cit aj technické vybavenie. Verím, že pod vedením Aleksandara Markovića, ktorý má k tejto hudbe veľký rešpekt aj porozumenie, bude interpretácia nielen monumentálna, ale aj vnútorne bohatá. Bruckner v tejto symfónii hľadá prostredníctvom hudby cestu k transcendencii – a keď sa to podarí preniesť na poslucháča, vznikne výnimočný večer, na ktorý sa nezabúda.

V apríli 2026 zavíta do Košíc Robert Jindra a, ako inak, jeho program bude osobitý. Beethovenov Trojkoncert – jediné dielo tohto typu v dejinách hudby – je spojením symfonickej a komornej hudby; v druhej časti zaznie Josef Bohuslav Foerster: Cyrano de Bergerac, symfonická suita, op. 55. Je to nádherný a menej známy príklad programovej orchestrálnej hudby českého romantizmu. Tešia sa už hráči na opätovnú spoluprácu s bývalým šéfdirigentom? Ako hodnotíte program, ktorý vybral?

Robert Jindra patrí k dirigentom, s ktorými má náš orchester hlboký umelecký aj ľudský vzťah. Jeho návrat na pódium Domu umenia vnímame s radosťou a hráči sa na túto spoluprácu úprimne tešia. Vždy dokáže z orchestra dostať to najlepšie – energiu, koncentráciu aj emóciu – a prináša so sebou precíznosť, vášeň a dramaturgické uvažovanie, ktoré sú mu vlastné. Program, ktorý zvolil, nesie jeho typický rukopis: spája dielo známe s dielom menej hraným, no výnimočným. Beethovenov Trojkoncert je nádherný dialóg medzi troma sólistami a orchestrom – plný rovnováhy, elegancie a radosti zo spoločného muzicírovania. Foersterova symfonická suita Cyrano de Bergerac je, naopak, objavom – poetickým a hlboko emocionálnym dielom českého romantizmu, ktoré v sebe nesie krehkosť i dramatickosť. Myslím si, že práve táto kombinácia ukazuje Robertov cit pre hudobný kontrast a emocionálny oblúk koncertu a zároveň jeho schopnosť predstaviť publiku diela, ktoré si zaslúžia viac pozornosti.

Pod taktovkou súčasnej hviezdy dirigentov – nežnej zástupkyne tohto „mužského“ povolania, dirigentky Oksany Lyniv – zaznejú dve diela: Čajkovského Klavírny koncert a Bartókov Koncert pre orchester. Každá skupina nástrojov v Bartókovom diele má sólistickú, virtuóznu funkciu. Sú tieto diela pre orchester aj preverením kvality hráčov?

Určite áno. Obe diela predstavujú skutočný test orchestrálnej kondície a vyspelosti. Čajkovského Klavírny koncert patrí medzi najikonickejšie diela romantického repertoáru; orchester v ňom nie je len sprievod, ale rovnocenný partner sólistovi, ktorým bude Valere Burnon. Bartókov Koncert pre orchester je potom úplne iná kapitola – technicky brilantná, rytmicky precízna a štýlovo náročná skladba, v ktorej sa každý hráč stáva sólistom. Každá skupina nástrojov dostáva priestor ukázať svoju farbu, virtuozitu i muzikalitu. Pre orchester je to výzva aj radosť. Takáto dramaturgia totiž umožňuje ukázať všetky polohy orchestra: cit, silu, presnosť aj hráčsku individualitu. A pod vedením Oksany Lyniv – ktorá je detailistka, no zároveň veľmi inšpiratívna osobnosť – to bude pre hráčov určite aj silný umelecký zážitok.

Finále sezóny bude patriť Mahlerovi. Titan patrí medzi jeho najslávnejšie diela; je to romantické dielo s programom – Mahler spája tradičnú symfonickú formu s literárnymi inšpiráciami. Budete v Košiciach na záver sezóny reflexívni a rozjímať o živote a smrti?

Mahlerova Prvá symfónia „Titan“ je hudba, ktorá vyzýva na rozjímanie o živote – o jeho krásach aj tragédiách – no zároveň je plná svetla a radosti z bytia. Záverečný koncert sezóny sme preto postavili práve na tomto diele. Spolu s lyrickou Blumine a Korngoldovým Husľovým koncertom v podaní Josefa Špačka vytvára program, ktorý spája romantickú poéziu s brilantnou orchestrálnou prácou. Pod taktovkou Aleksandara Markovića, ktorý má k Mahlerovi hlboký vzťah a dokáže z orchestra dostať emotívne i detailné nuansy, to bude určite mimoriadne finále sezóny. Verím, že pôjde o večer, ktorý ponúkne nielen hudobný zážitok, ale aj vnútornú katarziu a pokoj, aký vie priniesť len Mahler.

Samozrejme, v rámci sezóny budú už štandardne fungovať ďalšie cykly, mimoriadne koncerty, mladé talenty, filmová hudba i obľúbený Vianočný koncert. Ktoré z podujatí by ste spomenuli ako nový či netradičný bod programu?

Popri hlavných symfonických cykloch ponúkneme aj viacero projektov, ktoré prinesú nový rozmer nášho pôsobenia. Jedným z nich je určite cyklus komorných koncertov Hráme komorne, ktorý sme pripravili s cieľom predstaviť členov orchestra zblízka v prostredí foyer Domu umenia, kde môžu publikum osloviť priamo – bez veľkej vzdialenosti pódia. Cyklus Hráme komorne tak prináša intímnejší kontakt s jednotlivými členmi orchestra a zároveň ponúka dramaturgicky pestré „ochutnávky“ z diel známych aj menej známych autorov, ktoré si pripravili samotní členovia ŠFK. Je to spôsob, ako ukázať, že Štátna filharmónia Košice nie je len symfonický orchester, ale aj spoločenstvo výnimočných umeleckých osobností.

V súčasnosti čelíme ťažkým časom – len nedávno, v rámci štatistiky realizovanej na relevantnej vzorke, uviedli, že kultúra je hneď druhá oblasť, na ktorej ľudia najviac šetria. Nerada by som tento rozhovor ukončila v negatívnom duchu, no pravdepodobne sa to odráža na všetkých kultúrnych inštitúciách. Cítite to v Košiciach?

Áno, tieto trendy cítime aj my, no zároveň ich nevnímame ako dôvod na rezignáciu, ale na hľadanie nových ciest. Je prirodzené, že v zložitých časoch ľudia prehodnocujú priority, no práve vtedy má kultúra ešte väčší zmysel. Hudba prináša rovnováhu, pokoj, inšpiráciu – a to je niečo, čo sa nedá nahradiť. V Košiciach pozorujeme, že naše publikum je veľmi verné a to si nesmierne vážime. Samozrejme, niektoré koncerty sa vypredajú rýchlejšie, pri iných musíme byť aktívnejší v komunikácii. Verím, že ľudia sa k hudbe vždy vrátia, pretože ju potrebujú – možno nie každý mesiac, ale v momentoch, keď chcú zažiť niečo skutočné a úprimné. Našou ambíciou je, aby sa Štátna filharmónia Košice stala miestom, kde hudba nielen znie, ale kde sa dá na chvíľu zastať, nadýchnuť a znovu veriť v krásu.

Napriek tomu ste pripravili pestrú sezónu – nové diela, ale aj známe, ktoré si ľudia vždy radi vypočujú. Tešíte sa na novú sezónu?

Každá nová sezóna je pre nás novým začiatkom, aj keď nadväzuje na predchádzajúce obdobie. Teším sa na ňu nielen ako riaditeľka, ale aj ako človek, ktorý hudbu hlboko miluje. V programe sa stretávajú ikonické diela symfonického repertoáru s novými impulzmi, slovenskými dielami, súčasnou hudbou aj zaujímavými dramaturgickými kontrastmi. Veľmi sa teším na návraty našich obľúbených hostí, na nové spolupráce a na to, že budeme môcť prinášať publiku silné, autentické hudobné zážitky. Rovnako ma teší, že náš tím pracuje s obrovským nasadením a že cítim spoločnú energiu a odhodlanie.

A úprimne – teším sa na každý jeden koncert, pretože za každým je kus práce, myšlienky, emócie i ľudského nasadenia. Verím, že táto sezóna bude nielen pestrá a kvalitná, ale aj radostná – pre našich hudobníkov, pre mňa osobne a najmä pre naše publikum.

Zhovárala sa Zuzana Vachová

Titulná foto: archív ŠFK